* Mori *
Nové známosti zo zrazu sa ukázali ako dobrodružné duše, ktoré ocenia dobré jedlo rovnako ako my a tak sme sa pri poslednom výjazde rovno dohodli, na ďalšej méte. Malo sa ňou stať mestečko Mori na severe jazera, kúsok od Riva del Garda. Komu pamäť dobre slúži, práve sem viedla naša posledná cesta predtým, ako sa z nás z 2 na 1 Vespe stalo 2,5 na 2 Vespách. Väčšina účastníkov tu nikdy nebola, takže tentokrát organizácia padla na naše ramená.
V nedeľu 27/07 keď obyvatelia Castelnuovo del Garda ešte len vstávali, alebo sa pomaly trúsili z prvej rannej omše do okolitých barov na kávičku sme sa stretli na námestí a vyrazili v počte 12ks smerom do mesta Bussolengo, kde nás čakali poslední traja spolujazdci. Aj tu však už miestny bar Alessia obsadili babičky s vnúčatami, ktorým po rannej omši vyhladlo a tak sme si kávu a dvojfarebné briošky a sladké pečivo od výmyslu sveta, plné krémov a ovocia užili na stojaka pri bare a vydali sa na cestu.
Z Bussolengo sme sa cez oblasť Valpolicella známu svojim červeným vínom dostali do Affi a odtiaľ sme sa napojili na SP11 vo Val d'Adige. Cez toto údolie naše cesty viedli už niekoľkokrát, vždy však po opačnej strane rieky Adige, po SP12. Prešli sme cez Brentino, odkiaľ vedie turistický chodník do Spiazzi a do Santuario Madonna della Corona až do Belluno Veronese. Tu SP11 končí a stáva sa z nej SP90. Nachádza sa tu bývalá hranica Talianského kráľovstva a ex Habsburská mýtnica. Skôr, ako definitívne opustíme región Veneto a dostaneme sa do autonómnej oblasti Trentino Alto Adige, prejdeme ponad diaľnicu A22. Na jej druhej strane sa ukrýva Agriturismo Al Casot. Stoly v 20km vzdialenom Mori máme rezervované na 12:30, no hodinky ukazujú 10:30, máme teda dosť času na oddych a olovrant. Sadáme si k stolu ukrytému pod dozrievajúcim viničom a ochutnáme miestne špeciality. O 12 sa lúčime, sadáme na Vespy, prejdeme popod Castello di Avio a o 12:25 parkujeme pred reštauráciou Zurigo, presne včas na obed. Majiteľ už nás čaká a vedie nás k stolu na krytej terase, s výhľadom na veľkú záhradu s fontánou. Hneď ako sa usadíme, začína hostina: obložené misy so syrom a údeninami (ak budete pri čítaní týchto riadkov závidieť a potláčať slinky, vedzte, že mi tiež nie je všetko jedno. V čase, keď píšem tieto riadky do obeda chýba ešte asi 20 minút a dnes som nemala raňajky). Po predjedle menšia pauza na oddych, niekto si zbehne dať cigaretku, niekto si len užíva pokoj a výhľad, či plánuje ďalšie výlety, ja letím von pred reštauráciu, večer pred odchodom mi totiž prišla správa od mojej kamarátky z gymnaziálnych čias, Helky. Prišli aj s manželom a deťmi na pár týždňov z Argentíny, navštíviť rodinu a teraz sa z Álp chystajú do Marche, no spravili by si obchádzku a prišli nás pozrieť. Šťastná náhoda a silný organizátorský duch zabezpečili, že sme si veľmi spontánne ešte v noci dohodli rýchle rande v Mori a konečne sa videli po viac, ako 8 rokoch. Po zvítaní pokračujeme v obede: carne salá, špecialita tohto regiónu o ktorej som už písala, neodmysliteľné pečené zemiaky, hrášok, varená fazuľa v omáčke, potom ešte dezert, Patrik štastnou náhodou rovno tri. Potom už je čas rozlúčiť sa s Helkou aj s Mori - od hôr po nás zas škaredo poškuľujú ťažké čierne oblaky, nechceme riskovať.
Na cestu naspäť volíme o kúsok dlhšiu, panoramatickú cestu okolo jazera. Prejdeme cez Riva Del Garda do Malcesine, okolo hradu, no na kruhovom objazde je čierna diera a zas nás vcucne do centra. Nebránime sa, parkujeme už štandardne, kde inde ako pri radnici a pešo pokračujeme po Corso Garibaldi smerom k jazeru. Naše kroky vedú do úzkej uličky do Taverna dei Capitani. Pracuje v nej dcéra našich spolujazdcov a pozvala nás na návštevu. Usádza nás na krytej terase. Stoly, stoličky aj celá výzdoba dýchajú históriou, máte pocit, že cez nenápadné staré dvere v kúte terasy každú chvíľu naozaj vojde nejaký kapitán a objedná si niečo na osvieženie po nočnej rybačke. My sa osviežime chutým nemeckým pivom a naši hostitelia nám ponúknu čierne toasty s lososom a vypražené rybacie guličky z lokálnch sladkovodných rýb z jazera, servírované s domácim džemom z opuncie. Že je to geniálna kombinácia vám dosvedčí fakt, že Patrik zjedol nielen guľky, ktoré boli v jeho priamom dosahu, ale si bez hanby vypýtal aj tie zo vzdialenejšieho konca stola. Darmo, je to gurmán. Túto explóziu chutí už dnes naozaj ťažko niečo prekoná a tak po hodinke poďakujeme, lúčime sa a vyrážame zas na cestu.
Elegantne obiehame všetky poobedné kolóny v Brenzone, Torri del Benaco, aj v Bardolino a užívame si výhľad na jazero zaliate poobedným slnkom - búrka to stočila smerom k horám na severozápade, no aj odtiaľto vidíme, ako v horách na druhej strane jazera husto prší. V Lazise to vzdávame. Cesta je upchatá, všade sú turisti, domáci a autobusy, volíme teda bočné vidiecke cesty a po pár minútach cez Colà okolo miestnych kúpeľov prichádzame späť do Castelnuovo del Garda. Je čas ísť domov a začať plánovať týždeň v Toskánsku.
Fotky
