15. Vespa, hory, gnocchi
Po návrate zo San Marina nás doma čakalo nemilé prekvapenie. Neviem, či za to mohli intenzívne solárne búrky v tých dňoch (prepáčte mi, som ignorant, ktory netuší, či také niečo môže odpáliť autobatériu, alebo nie, kto vie, nech mi prosím odpovie). Každopádne obidve autá v garáži, ktoré ešte pred 3 dňami javili známky života, po otočení kľúčom v zapaľovaní len podozrivo kašľali, ako škôlkar 4 dni po začiatku školského roka. Skúsili sme štartovacie káble, nabíjačku, ja som skúsila modlitby, Roberto nadávky. Skrátka skúsili sme, čo sa dalo, ako záverečnú diagnózu sme stanovili 2 mŕtve baterky. No buď máme smolu, alebo nejaký generálny štrajk autobatérií. Alebo sa naozaj niečo v tých dňoch udialo, lebo o pár dní sme videli suseda ako sa snaží so štartovacími káblami neúspešne vzkriesiť svoje auto a pri večeri sa nám svokor zdôveril, že aj jeho baterka ho ráno opustila. Náhoda? Neviem.
Výsledkom ale bolo, že sme na ďalší deň mali ísť s kamarátmi na výlet do hôr, kam sme plánovali ísť autom, no narýchlo sa nám už nechcelo zháňať novú batériu do auta. Ako správni dobrodruhovia sme si povedali, že teda ideme na Vespách. Vyrazili sme o 2 hodiny skôr ako oni, aby sme mali prípadnú rezervu. Našim dnešným cieľom bola malga (horská chata/koliba) kúsok od dedinky Sant’Anna d’Alfaedo (939 m.n.m.) v regionálnom parku Lessinia (Lessinské Alpy). Zvolili sme cestu cez Val D’Adige, tú sme v mestečku Rivalta (137 m.n.m.) opustili a začali sa štverať serpentínami s ostrými zákrutami (tornante). Bolo ich presne 10. Je to jedna zo známych ciest, ktoré v lete hojne využívajú motorkári. Ak chcete preveriť výkonnosť svojich pľúc a nôh, cestu nahor majú cyklisti povolenú, smerom dole je však zákaz z bezpečnostných dôvodov a budete si musieť nájsť alternatívne cesty.
Po tomto náročnom výstupe nám boli odmenou krásne výhľady na Veronu, a Lessinské Alpy. Keďže sme vyrážali s predstihom, keď sme dorazili, kamaráti boli ešte stále doma, v bare na aperitíve. Asi 20km odtiaľ sa nachádza ďalšie čarovné mestečko Bosco Chiesanuova (1106 m.n.m), tak sme sa tam vybrali, no keďže sme neodhadli vzdialenosť, kým sme tam došli, prišla nám správa “sme na serpentínach, o 20-25 minút sa vidíme” a tak z toho bola to len taká, ako to volajú Taliani, "Toccata e fuga". Milujem tento výraz, nakoľko sa jedná o jednu z mojich najobľúbenejších Bachových organových skladieb (Toccata e fuga in Re minore), ale v taliančine tiež označuje, keď sa vyberiete na nejaké miesto, no zdržíte sa len krátko, nie dosť dlho na to, aby ste si ho reálne užili (z talianskeho toccata - dotyk, toccare - dotknúť sa, a fuggire - ujsť, fuga - útek). No nič, ideme späť, necháme si to na posledný výlet sezóny.
Po príchode do kamennej kolibky už na nás čakali domáci, takže sme sadli k stolom. Koniec koncov, preto sme sem prišli. Prichystali nám predjedlo vyskladané z výhradne doma vyrobených produktov ako syr a údeniny, nasledovala hviezda dňa - gnocchi s maslom, na záver ešte grilované mäso, nakladané zelenina giardiniera, domáce tiramisu, keksy a víno. Ak sa na takýto obed vyberiete do jednej z týchto horských chát, je lepšie dohodnúť sa vopred, nie všetky a nie vždy sú otvorené. Majitelia zväčša pracujú v cestovnom ruchu, či gastro niekde v okolí a takéto varenie v kolibách prevádzkuju len na objednávku, no rozhodne stojí za to vyskúšať si to.
