Teplé slnečné svetlo prenikalo do miestnosti cez úzke okno pod stropom. Ožiarilo jediný kus nábytku, starú drevenú stoličku. Sedela na nej žena. Blondínka. Štyridsať. Možno jej už šplhá na päťdesiat. Rokov, nie kilogramov. Ani náhodou to nie je chrchľa vyškutená detskej konfekčnej veľkosti 34 a oderieš si lakte len tým, že prejdeš okolo nej. Je to zrelá žena krásne plných, nežných tvarov. Po nose jej stekajú kropaje potu. Nervózne žužle náhubok strčený v ústach. Čosi zamrmle. Slnečné lúče jej dopadajú na chrbát ukrytý pod priliehavými, špinavými a dotrhanými zelenými šatami a na podlahu hádžu mäkký tieň. Zamrví sa. Skúsi sa hýbať. Holé, spotené stehná sa jej nepríjemne odlepili od stoličky a znovu prilepili. Do zápästí a členkov ju hryzie povraz.

 

 

Počuje melódiu, ktorá jej nie je úplne cudzia. Popiskovanie. Neskôr slová. All around the mulberry bush. The monkey chased the weasel. The monkey thought it was all in fun. Pop goes the weasel. Niekto odomkne zámok. Odklopí západku. Dvere sa s vŕzgotom otvoria. Do miestnosti vstúpila naprasknutie narvaná billa igelitka, za ňou Pepe. Vyzerá unavene, ba až smutne. Osamelo. V montérkach. Iba v montérkach. Billa igelitku zhodil k dverám. Vypadol z nej jednorázový fotoaparát. Strap-on krásne pružné dildo s 12 rýchlosťami, rádiom a joystickom. Už si ani nepamätá, kedy naposledy mal kolonoskopiu. O nejakej pravidelnosti nemôže byť reči. Bondážne lano nemali. Našťastie, hneď vedľa bol obchod s lezeckými potrebami. Svietiace kondómy, nie hocijaké, ale značkové. Zvonček. Šteklítko. Bio Karité balzam na pery s bambuckým maslom. Májka paštéty. Predavačka bola ochotná a šťastná, že jej robí tržbu. Ukázala. Poradila. Vysvetlila. Vďaka nej sa naučil nové slovo, análik. Striaslo ho. Podvedome sa zavinul do svojich vlastných rúk.

 

 

Nie je to fér. Život nie je fér. Šesť tabliet balenia extrémneho libido Devil´s Candy pochrúmal cestou z obchodu. Pred pol hodinou. Kapitán s tým určite nemá problém. Chodiaci opálený adonis. Určite poctivo pracuje na svojom úde. A vonia za kvetinkami. Začínal ľutovať, že nevzal viac balení. Tešil sa, že jeho penis bude žiariť. Doslovne. Fontána pre Zuzanu ako hrom. Postavte sa do pozoru! Erekcia pretrvá aj po vyvrcholení! Holý bačov pen... Pozrel na ženu v tyrkysovo zelených šatách s výrazným prešívaním. Ach, Zuza. Monochromatický look je chvályhodný. Viac by ti pristal ľahký, jemne padavý materiál a véčkový výstrih. Kopíroval by postavu len zľahka. Nezvýrazňoval by tie tvoje faldy na bruchu a macatú riť. Slovensko chceš dostať späť do formy, ale nevieš do nej dostať ani samu seba. Aj tomu tubovému strihu by som sa vyhol. Vlastne, nevyhol, nie ja. Ty by sa mala. Ryby a zelenina, moja kostnatá riť. Keď si upiekla trojposchodovú citrónovú tortu, že ti ju neočúral pes? Že ty si ju celú zožrala! Vidieť, že máš k jedlu viac než len veľmi pozitívny vzťah. Nie, že teplý obed je pre teba neodmysliteľná časť dňa, ale aj teplé raňajky, druhé teplé raňajky...

 

 

Povzdychol si. Tých monológov vo svojej hlave už viedol. A na internete. Nikdy by jej to nepovedal nahlas a do očí. Možno, možno by to zašepkal vankúšu, na ktorom spala. Zoberie do paprče fotoaparát. Zuzana zdvihne spýtavo obočie. Pepe mykne ramenami. „Kde je nahota, tam je domovník s foťákom.“ Povie to ako úplnú samozrejmosť. „Vyzlečieš si to sama alebo použijem taktický vysúvací orezávač s výmennými čepeľami?“ Zazubí sa. Spraví dva kroky smerom k žene. Zazvoní mu telefón.

 

 

„Haló? Pepe?“ Tón a melódia hlasu podobné Borisovi Filanovi. „Máš teraz, akože, čas?“

 

 

Pepe sa chytí za hlavu. Zasa tá jebnutá umývačka. „Ne...“

 

 

„Počúvaj. Dnes som sa hecol. Zaviezol som decká do školy. Nakúpené. Na obed bude restovaná kuracia pečeň, ryža a uhorkový šalát. Je ho toľko, že by sa v ňom mohli deti aj kúpať. Kúpil som aj mäso, aj suroviny na víkendový guláš. Ale nedal som na Noriellinu radu a neprekvapil lososom...“

 

 

Pepe mrdol po červenej ikonke takou silou, skoro si zlomil prst. Zrušil ho ako Matovič tlačovku Ficovi. Vzalo mu to dve tretiny energie. Už vie, ako sa cíti. Matovič. Keď minister hospodárstva naňho nalieha, aby sa po pandémii rýchlejšie naštartovala ekonomika. Pepe vedel, kam telefonát smeruje. Nechcel počuť, ako sa má správne zohrievať omáčka v skleničke. Opäť. Osemkrát stačilo. Mrkne na Zuzanu. „Kde sme to, akože, skončili?“

 

 

Jeb ho tam! Rana ako z dela. Priestorom lieta drevotrieska, omietka a kúsky panelu. Tlaková vlna odfúkne Zuzine nohavičky a Pepeho zvyšné vlasy. Na mieste, kde bol vchod do pivnice, je diera veľká ako svet. A v nej stojí bambuľka. Ale taká iná. Asketicky štíhla, alebo, ako by povedala moja nebohá babka, chudorľavá, biedna. Frko. All-tactical-and-shit-fantasy bohatierska verzia. Ruky v bokoch. Vztýčená brada. Denné svetlo mu okolo hlavy vytvára svätožiaru. Skenuje pivnicu upreným, všetko hodnotiacim a pohŕdajúcim pohľadom. V diaľke počuť šumenie podtatranskej bystrinky. O pár poschodí vyššie random gazdinka očistila a nastrúhala zemiaky i zamiesila cesto na halušky.

 

 

Pepe zahuláka ako hladné decko. Otras mozgu. Zlomený nos. Rozštiepená brada. Hádže sa na dlážke ako ryba. Ráta zlomené rebrá. „Čo to do píči?“ Zapiera sa lakťami a vstáva zo zeme tempom somráka, čo nedá ani 25 zhybov. „Čo robí Lepka? Má držať stráž. Kvôli tomu som jej tu dotrepal ten oltár zábavy a kožený jazdecký bič, čo tak veľmi chcela. Na vypráskanie nezbedníka, či čo.“ 

 

 

Frko si zahákne prsty za nosný systém. Napne bicepsy vysokohorského nosiča, čo za mesiac vynosili 2t zásob na Zbojnícku chatu. Čiže pivo, kondómy a suroviny na kapustnicu. Odpľuje si. „Napcháva sa klobásou s chrenom. Vraví, že toho už má dosť. Vráti sa naspäť k Opičiakovi.“

 

 

„Aha.“ V kúte, kam denné svetlo nedopadá, Pepe zbadá ležať svoju obľúbenú letlampu. V hlave mu skrsne nápad. „Tak preto tie putá, obojok a vodítko.“ Cúvne o dva kroky. „Hm. Mal som radšej zamestnať Lentilku. Sedela by na riti a kváskovala. Po prípade WiFi. K opiciam sa ani nepriblíži, bojí sa mikróbov.“ Spraví ďalší krok vzad. „Alebo Dundu a Jokiho.“ Ešte jeden. „Tí dvaja by tu len drepovali a porovnávali svaly na stehnách. No čo už teraz.“ A ešte jeden. „Ale... Čakal som Knoura. Kde je?“

 

 

Frko si odfrkne. „Sedí na balkóne. Zabalený v igelite. Smeje sa na vyžratých a vystrašených kancelárskych pajácoch v rúškach. Fixkami kreslí graf na dlážku. Hľadá koreláciu medzi počtom nakazených covidom a lokálnymi chrípkovými epidémiami v 2017.“ Prevráti očami. „Blázen.“

 

 

„Neklam.“ Pepe vztýči ukazovák na pravej ruke. Zahromží. „Klamať sa nesmie. Keď som s tebou ráno volal, si bol celý rozospatý a vravel si, že zadkom lúska lastúry.“ Zatiaľ čo za jeho chrbtom, v tme, ľavačka šmátra po letlampe.

 

 

Frko mlčky vytiahne z vrecka mobil. Stlačí čudlík na boku. Rozsvieti sa mu displej. Ako pozadie má na ňom Knoura lúskajúceho lastúry holým zadkom. Pozrie naňho. Vzdychne. Skoro okamžite, displej sám od seba zhasne. Má vypeckované šetrenie energie. Mobil zasunie mlčky späť. Utrie si slzičku. „Netrep!“

 

 

Pepe sa hlasno zarehlí. „Si môžeš teraz vieš čo so svojím heterocertif... vlastne nič. Nemôžeš stratiť niečo, čo si nikdy nemal.“

 

 

„Dosť bolo rečí.“ Frko skočí do pozície profesionálneho podtatranského boxera. Na rozdiel od obyčajného profesionálneho boxera, keď sa profesionálny podtatranský boxer pobije - nie preto, lebo by chcel, ale pretože musí -  vzduchom sa nesie hlasný, akoby odnikadiaľ prichádzajúci zvuk fujary. „Poďme sa biť.“ Mierne sa predkloní. Stiahol by brucho, keby nejaké mal. Vypne riť. Naznačí útok päsťami.

 

 

Pepe sa zasekne v čase a priestore ako srnka uprostred vozovky, keď ju ožiaria stretávacie svetlá prichádzajúceho vozidla. Asi na sekundu, a potom ho skoro roztrhe od smiechu. „Jak je libo.“ Zažne letlampu. „Orestujem ťa ako kačacie žalúdky z Kauflandu!“ Rozbehne sa na Frka. Zahuláka svoj bojový pokrik. Jeho Uaaaaaa! sa nesie pivnicou. Odrazí sa od stien. Vďaka dopplerovmu efektu pripomína kvílenie nadržanej štrnásťročnej školačky na koncerte Justina Biebera.

 

 

Frko s rýchlosťou a obratnosťou rysa ostrovida tasí double-action Ruger LCR .357 Mag. Boom! Neceremoniálne Pepeho odbachne. „Pche, you do not bring a letlampa into the gunfight, prapepe.“ Zastrčí ukazovák pod lúčik. Revolver zatočí niekoľkokrát dookola. Zbrane sú cool. Knour - pri tej myšlienke si zahryzne do spodnej pery - mal, kurva, pravdu. Žmurkne na ženu. Revolver zasunie späť do púzdra na opasku. Určite by to vyzeralo strašne moc badass, keby to nebol dizajnovo hnusný revolver so smiešnou krátkou hlavňou. Ale vieš, čo sa hovorí o smiešnych krátkych hlavniach...

 

 

Z náprsnej sumky na svojom nosnom systéme vytiahne krabičku pomarančového džúsu. Má ju tam uloženú špeciálne pre túto príležitosť. Vlastne, v každej sumke má jeden pomarančový džús. Namiesto nábojov. Nábojov potrebuje iba päť. Nikdy nie viac. Shot placement, hlupáci. Víťazoslávne zapichne slamku a celú krabičku exne. Zožmolí ju vo svojej mužnej dlani, až mu žila navrie na predlaktí, a vloží ju späť do sumky. Frko po sebe nezanecháva odpad. „Moje meno je friendly neighbourhood Frko. Zachránil som Vás, Zuzanka. Máte začo. Odvďačíte sa mi tým, že budete naďalej recyklovať. A keď pôjdete na romantickú prechádzku do lesa a stretnete poľovníka, škaredo sa naňho pozrite. Dojebať ho rýpavými otázkami je fakultatívna možnosť.“ Rozviaže ju. Z úst jej vytiahne náhubok. Nasrane ho hodí tuhému Pepemu do hlavy. Posmrtný kŕč cukne Pepeho pravou rukou, skrčí ju do päste. Vystretý ostane iba prostredník.

 

 

Zuzanu ponúkne džúsom. Zadíva sa jej do očí. Do tých veľkých, jasných a pôvabných očí fénixa, z ktorých vyžaruje inteligencia, šľachetnosť, moc a ešte niečo, čo sa mu celkom nepodarilo identifikovať. Má z toho motýle v brušku. Oťaželi mu nohy. Brní mu tvár. Hučí mu v ušiach. Zahmlieva sa mu zrak. Stráca rovnováhu. Keď svet okolo neho začal černieť, s hrôzou si uvedomil, že diazepam rozpustil v nesprávnej krabičke džúsu. Zobácka chyba, ktorá ho bude stáť veľa. Žena sa k nemu nakloní. Frko cíti jej sladkú kvetinovú vôňu. Zakrúti sa mu z nej žalúdok, potom hlava. Pristihne sa, že ju nenávidí. Nenávidí tú vôňu. Nenávidí kvety. Včely, čmeliaky a všetky ostatné otravné zvieratká. Áno. Až toto prežije, spraví skúšku na poľovnícky lístok. Prvé čo, zajebe jeleňa, jeho ženu, deti a babku. Neznáša tých, do noci hulákajúcich mrjácov. Prečo nesexujú potichu? Hryziac do vankúša? Tak ako on. Zuzana ho pošteklí nosom po líci. Nadýchne sa ho. Zasmeje sa. Úsmev sa jej neodrazí v očiach, ale ukáže dievčenský šarm, ktorý pred novinármi nevidieť. Olíže mu líce. Zašepká mu do ucha: Pop goes the weasel. Ako vrecko bio kukurice na popcorn, Frko padne na dlážku vedľa Pepeho.

 

 

Pedro mal pravdu. 

 

 

Šašo jeden počmáraný.

 

 

****************************************************************************************

 

 

Bezvýznamná a narýchlo dokopy zbúchaná marvelovská post-credits scene: Zuzana sedí pred pivnicou. Tvár nastavená slnku. Cigareta v ústach. Užíva si každý jeden nádych božského nikotínu. Nadržaní pubertiaci. Biznismeni. Silné sebavedomé ženy. Babky hrajúce sa s vnúčatami a pečúce medovníky. Všetci jej ležia pri nohách. Aj drbnutý jakobín. Tie jeho zamilované smsky o tretej v noci nemajú chybu. Zasmeje sa. Príde jej neskutočne smiešne, ako sa v telke hrá na chrumkavú. Tu pohárik bieleho. Tam Goldmanova cena. Skládka nepatrí do mesta. Súdny dvor, dpč. Hovno. Každé mesto má mať aspoň jednu poriadnu skládku. V hniezdisku labutí, ideálne. Sprosté vtáky. Až dobehne šofér a konečne ju odvezie na to miesto, naleje si poriadny pohár whisky. Povenuje sa šípovej ruženke, čo jej a drahému Pepemu pokazil deň. Chudák Pepe. Toto si nezaslúžil. Mala s ním veľké plány. Nikto by sa tak nedokázal vysporiadať s pojebanými aktivistami ako on. Nikdy nezabudne na jeho historky z detstva. Ako sedemročný staval domčeky z lega. Keď mu bolo desať, už robil chemické pokusy a rozoberal rádiomagnetofóny a budíky. Čo vysvetľuje mnohé, zamyslela sa. Hodí okom po nehybnom Frkovi. Chrápe na bruchu ako medveď v zime. Ako chrápajúci medveď v zime, aj on má na tvári priblblý výraz. Zuzana si všimne, že zo zadného vrecka na gatiach mu trčí nejaká kartička. Je to vstupka. Preukaz zamestnanca. Hm. Prejde po ňom prstom. Po preukaze, potom po Frkovom vychrtlom zadku. Olíže si pery. Pepe možno nie je úplne stratený. Zazvoní jej telefón. „Ahoj, zlatko. Dievčatám objednaj pizzu, dnes sa zdržím. Hej, hej, veľa roboty, stretnutia, vyhlásenia, dekréty,“ chujoviny, pomyslela si. Hádam to vyváži jeden chutný chlapec, čo bol dnes veľmi, veľmi zlý. Ešte raz potiahla z cigarety, a potom ju hodila na zem a zašliapla.