Po mojich predchádzajúcich dvoch dieloch o živote v Sovietskom zväze asi málokoho prekvapí, že tam len málokto chcel žiť. A asi len málokoho prekvapí, že odtiaľ len málokoho chceli pustiť. Našťastie pre Rusov (a ostatné sovietske etniká) sa vyskytovali pravidelné príležitosti, pri ktorých mohol sovietsky človek navštíviť nové krajiny, zabiť spoznať nových ľudí a získať nové hodinky.
Niekedy mali stretnutia s odlišnou kultúrou trochu komický nádych. Napríklad práporčík od artilérie opisuje, ako počas bojov vo Východnom Prusku jeden z jeho vojakov priniesol záhadnú mazľavú substanciu. Síce vyzerala požívateľne, ale po všetkých príhodách o tom, ako Nemci ponechali niekde otrávené jedlo, pre istotu zakázal, aby ju ktokoľvek čo i len ochutnal. Prvý deň si ňou Rusi len mazali zbrane, druhý deň na nej vyprážali posúchy, tretí deň sa ju nakoniec práporčík odvážil okoštovať. Nakoniec usúdil, že tá tajomná látka bude asi margarín. Ale keďže v celej jednotke nebol nik, kto by niekedy predtým videl margarín, totožnosť záhadnej substancie ostala nevyriešenou záhadou.
Inokedy boli tieto stretnutia dejinnejší charakter. Keď mladí dôstojníci počas napoleonských vojen videli, ako to vyzerá na prehnitom Západe – blahobyt a žiadni nevoľníci; založili si niekoľko spolkov, ktorých cieľom bolo, aby sa Rusko v roku 1825 konečne vstúpilo do 19. storočia. Povstanie dekabristov bolo ale potlačené a Rusko ostalo mentálne v 18. storočí až do... Vlastne ani neviem, či v ňom nie je stále.
Ako už asi čitatelia uhádli, dnes sa pozrieme stručne na to, čo je pravdy na dezolátskej mantre o tom, že Rusko vojny nezačína, ale ukončuje. A konkrétne sa pozrieme na prvú vojnu, ktorú Rusko viedlo v 20. storočí – vojnu s Japonskom z roku 1904.
Možno si niektorí čitatelia všimli zoznam krajín napadnutých Ruskom, ktorý pred časom koloval internetom. Na prvom mieste bolo práve Japonsko. Toto je blbosť. Japonci napadli Rusov – podobne ako neskôr v Pearl Harboure zaútočili na ruské lode kotviace v Port Arture bez toho, aby sa predtým vôbec obťažovali s vyhlásením vojny.
Na druhej strane Rusi pre Rusov to nebolo až také prekvapivé; napätie medzi krajinami poslednou dobou narastalo a ruská vládnuca trieda sa na vojnu aj tešila. Ako asi tušíte, v roku 1904 Rusko nepatrilo medzi najbohatšie krajiny na svete. Presnejšie povedané, bola to riť Európy. A samozrejme, že bežní Rusi s tým dvakrát spokojní neboli. Kopa ľudí začínalo vymýšľať, že by chcelo nižšie dane, skrátiť 65 hodinový pracovný týždeň, obmedziť detskú prácu a dokonca niektorí volali po všeobecnom volebnom práve alebo ústave. Cársky dvor dúfal, že až sa začne vojna, krajinou sa preleje vlna vlasteneckého nadšenia a robotníci a roľníci začnú manifestovať za porážku Japonska. Asi ako teraz, keď Rusi manifestujú na podporu denacifikácie Ukrajiny.
Vrtenie psom. Kedysi sa to muselo robiť takto komplikovane. Teraz našťastie máme každý rok majstrovstvá sveta v hokeji, aby ľudia mohli zabudnúť na vnútropolitické problémy.
To, že by tento geniálny plán nemusel vyjsť a vojnu by mohli prehrať, si Rusi nepripúšťali. Európania totiž neprehrali vojnu s Aziatmi už asi 500 rokov. To bol aj jeden z dôvodov, prečo neposlali do boja s Japoncami svoje najlepšie jednotky. Druhý dôvod bol ten, že ich potrebovali na západe Ruska, aby strieľali demonštrantov, ak by vojna predsa len neprebudila u bežného Rusa dostatočné vlastenecké nadšenie.
Vojna Rusom nešla podľa predpokladov, dostali na búdku na mori aj na súši a namiesto vlny eufórie z víťaznej vlny prišlo rozčarovanie z porážky. Dokonca ani posádky v Rusku nestíhali strieľať protestujúcich. A to sa fakt snažili, keď celkovo zabili 15.000 ľudí. Nakoniec teda cárovi neostalo nič iné, len konečne v roku 1906 vytvoriť parlament (Dumu) a prijať Ústavu. Len na porovnanie – Poliaci a Francúzi mali ústavu už v roku 1791.
Aj keď teda Rusi vojnu s Japoncami v roku 1904 nezačali, nechýbalo veľa, aby v tom roku rozpútali vojnu s inou krajinou – Veľkou Britániou.
Keďže ruská Prvá tichomorská flotila bola obkľúčená v Port Arture, vydala sa jej na pomoc Druhá tichomorská eskadra zo Sankt Peterburgu. Pochopiteľne sa ale Rusi báli ďalšieho podlého útoku zo strany Japoncov, preto si najali chlapíka, ktorého úlohou bolo patrolovať v Severnom mori a varovať ich pred prípadnou japonskou hrozbou. Chlapík si síce vzal ruble, ale namiesto hliadkovania ostal chľastať v Kodani. Aby to nevyzeralo, že sa fláka, zásoboval ruskú admiralitu vymyslenými správami o tom, že more sa len hemží japonskými plavidlami.
Ruské námorníctvo preto bolo v stave najvyššej pohotovosti. A keď uvidelo jednej noci ako sa k nemu blížia podozrivé lode, neváhalo ani chvíľku a spustilo paľbu. Nasledovala epická bitka. Niekoľko ruských lodí hlásilo zásahy, niekoľko ďalších hlásilo, ako odrazilo pokus Japoncov o vylodenie.
A teraz môžete hádať, kto bol ten nepriateľ, ktorý takto zákerne a podlo zaútočil na Rusov:
a) japonské torpédové člny
b) britské rybárske člny
Áno, tušíte správne. Túto krvavú bitku vybojovali Rusi proti nič netušiacim yorkshirským rybárom. Vďaka extrémne nepresnej ruskej paľbe počas incidentu bola potopená len 1 loď a zomreli len 4 ľudia. Z toho dvaja Rusi, lebo v hmle a panike z japonského útoku, začali Rusi páliť aj po krížnikoch Dimitrij Donský a Aurora.
Briti pochopiteľne neboli nadšení, že iná krajina používa ich rybárov ako cvičné terče. Keď Rusi zistili, že ide o omyl, skúsili z miesta činu ujsť bez toho, aby pomohli raneným. To Britov naštvalo ešte viac. Nechýbalo veľa a vypukla by vojna medzi Britmi (inak japonskými spojencami) a Rusmi; Home Fleet dokonca prenasledovala ruskú flotilu, až kým sa celý incident neurovnal.
Groteska ale pokračovala a role Bustera Keatona sa ujala zásobovacia loď Kamčatka; ktorá sa k flotile znovu pripojila až v Tangieri (Maroko) a hneď sa pochválila potopením 3 lodí. Našťastie nič nepotopila, takže žiaden ďalší diplomatický incident sa nekonal. Teda ak nerátame, že Rusom sa pri odchode z prístavu podarilo pretrhnúť podmorský telegrafný kábel a odrezať Maroko od spojenia so zvyškom sveta. Neskôr sa Kamčatka trošičku pomýlila, keď chcela signalizovať, že je všetko v poriadku a namiesto toho signalizovala útok Japoncov. V následnej panike sa zrazili 2 ruské lode. No a nakoniec chceli vystreliť čestnú salvu na počesť námorníka, ktorý cestou umrel. Obvykle sa strieľa do vzduchu, ale Kamčatka usúdila, že štýlovejšie bude napáliť to do Aurory. Flotila sa síce nakoniec dostala až k japonským brehom, ale asi nikoho neprekvapí, že po tom, aké problémy jej narobili britskí rybári, nemali Rusi voči japonskej bojovej flotile najmenšiu šancu. Ešte aj nešťastná Kamčatka sa potopila so všetkými mužmi na palube. Aspoň Aurora to prežila a v novembri 1917 dala pokyn na začatie októbrovej revolúcie.
Ono doteraz bol nadpis z veľkej časti zavádzajúci, lebo táto vojna sa odohrávala ešte v predsovietskych časoch. Ale spomenul som ju, lebo mi mierne pripomína súčasný konflikt na Ukrajine – podcenenie súpera, zlyhanie rozviedky aj kontrarozviedky, zastaralé zbrane, demotivovaní vojaci, neschopní velitelia, pocit ruskej nadradenosti dokonca aj paľba po lodiach neutrálnych štátov... Všetko presne ako teraz. Snáď jediný rozdiel je v tom, že sa Rusi nepokúsili nikoho otráviť počas mierových rokovaní.
Ako bonus spomeniem ešte tzv. 11-dňovú vojnu, poslednú fázu Veľkej vojny na ruskom fronte. Keď sa boľševici dostali v roku 1917 k moci, sľubovali ľuďom mier a chlieb. Chleba sa ľudia naozaj dočkali – na rozdiel od mäsa, mlieka, vajíčok, margarínu a podobných buržoáznych prežitkov. A bolo na čase dať sovietskym ľuďom aj mier. Lenže podmienky, ktoré si Nemecko kládlo, boli pre Rusov neprijateľné. Rusi preto začali premýšľať von z krabice a prišli s nápadom, ktorý (rovnako ako komunizmus) bol smelý, inovatívny, originálny a najmä... vôbec nefungoval.
Levovi Trockému sa požiadavky Nemcov ani trochu nepáčili a prerušil s nimi mierové rokovania. A v zmysle hesla „Ani vojna, ani mier“ proste poslal vojakov domov. Kto mohol tušiť, že na takto rafinovaný plán nájdu Nemci ešte rafinovanejšiu protitaktiku a proste len budú obsadzovať jedno mesto za druhým? Keď padol Kyjev a hrozil aj pád Petrohradu, Rusi sa spamätali a začali rokovať o mieri. Samozrejme, že tentokrát boli podmienky ešte horšie ako predtým.
Takže vidíte, niekedy majú aj dezoláti pravdu. Ani jednu z týchto vojen Rusko nezačalo a obe ukončilo. Síce ich v oboch prípadoch ukončilo potupným mierom, ale to nevadí. Dezoláti predsa nikdy netvrdili, že každú vojnu Rus ukončí víťazne.
