Prológ
Tak ako pred každým letom, sme aj v roku 2019 vyberali nejakú vhodnú destináciu na oddych. Vybrali sme Taliansko. Letenky do Milána boli lacnejšie ako lístok na vlak do Prahy, tak prečo nie? Kúpili sme letenky, zarezervovali ubytovanie. Všetko bolo do hodiny vybavené, ešte že existujú tie internety. Potom však začala tá strastiplnejšia časť riešenia tohto letného tripu. Žiadosť dovolenky v práci. Tento rok bol špeciálny a vyjadrenia ohľadom letnej dovolenky mali v robote len dve fázy. Veľká dovolenka nebude. Potom zase že bude. Takto sa to prelínalo z mesiaca na mesiac. Dovolenka zaplatená bola, ale voľno v práci v nedohľadne. Tak som ho žiadal s predstihom 2 mesiace. Prístup zamestnávateľa bol skôr ako keby som žiadal o schválenie vesmírneho programu a nie predĺženého víkendu v Taliansku. Najprv bolo moc skoro a že to vyriešime neskôr. Potom keď už začala byť dosť vhodná doba na riešenie vesmírneho programu zase padlo vyjadrenie, že oni ešte nevedia čo dovtedy bude (čas do dovolenky bol asi 3 týždne). Len pre obraz, žiadanie dovolenky vyzerá asi tak, že Váš nadriadený zoberie knihu žiadostí, zapíše že otrok žiada dovolenku na vtedy a na vtedy a kniha sa odovzdá. Ďalej je to už len o správnej konštelácií hviezd, správnej polohe slnka voči severnej pologuli, polohe malého vankúšika pri spánku vášho nadriadeného a ďalších závažných okolnostiach, ktoré môžu ovplyvniť rozhodovanie či otrokovi dovolenku podpísať alebo nie. Keď sa kniha odovzdala nadriadenému na podpis, čakal som na chodbe ako priemerný cestujúci na rýchlik Gemeran v Bratislave na železničnej stanici. Boh vyslyšal moje prosby, slnko zasvietilo do toho správneho okna. Šéf mal asi dobrý deň a dovolenka bola podpísaná. Hurá Taliansko...
Čapter oné.
Dovolenka podpísaná, už len naplánovať ako sa dostať na letisko, ako z letiska na ubytko a čo robiť v Itálii. Samozrejme pred dovolenkou ako tradiční Slováci sme šli na nákup. Nech Taliani zaťažení na módu vidia že nato máme. Ja som to pobral klasicky ako muž a kúpil si nejaké tričko a ponožky. Moja drahá polovička ukoristila v neľútostnom súboji letné šaty. Pre potreby ďalšieho príbehu citujem: „Krásne letné saténové šaty, posledný kus v obchode najznámejšie husle Stradivarius.“ Ona a tie šaty si boli súdené ako DiCaprio a Kate Winslet v Titanicu. Nákupy hotovo. O pár dní sme vyrazili busom z pseudo Rakúska (Bratišky) do origo Rakúska na letisko. Tu sme buchli posledné úpravy a prešli hladko kontrolou. Dokonca sme si kúpili brutal safety zámok na kufor teda na zips kufra. Bol to ten mališký zámoček z detského zápisníčka frozen nejakej malej princeznej. Akurát za duty free cenu, takú že by ste si kúpili asi 10 frozen zápisníčkov. Nebolo čas na hrdinstvá, doba je zlá, neistá, takže Safety First. Pri čakaní na otvorenie Gate z ktorej sme leteli, sme si očekovali spolucestujúcich.
Mimochodom, batožinová politika známej nízko nákladovky s harfou v znaku, už bola nejaký ten piatok zmenená, no my sme mali kufor zaplatený a stále pri sebe, že sa odovzdá do podpalubia pri lietadle. Tak to bolo aj keď sme leteli do Bulharska, ale to je iný príbeh. Samozrejme sme zaplatili pokutu a šli sme do lietadla. Takto tú pokutu platilo asi ďalších 5 ľudí z letu. Najkrajšie bolo pozerať sa na Český pár s 60 litrovými ruksakmi, ktorí spĺňali limit tak na výstup do základného tábora na Everest a nie do lietadla. Nuž poistený Kufor so safety zámkom a posledným kusom krásnych letných saténových šiat razom nabral na hodnote viac ako natankované Tico s plyšovým poťahom na volante. Nič však čo by nám pokazilo dovolenkovú náladu. Nástup do lietadla usadenie, krik matiek, plač detí, krásna lietadlová idylka. Lietanie Nízko nákladovkami je ako keby ste dali autobusu krídla, a zobrali čo najviac ľudí. Cena je cena a preto to predsa hodíte za hlavu a letíte naproti zážitkom. Lietanie má jednoduché pravidlá.
Pravidlo číslo jeden: Ak sú pred vami ľudia nad 40 alebo jupící (pubertiaci-svet gombička) neuhýbajte kolenami do strán za žiadnu cenu. Vycítia to a sklopia si sedadlo a máte po akom takom komforte.
Pravidlo čislo dva: Ak nechcete raňajky parfémy, hodinky, kávu, šteniatka, neberte si katalóg od letušiek.
Pravidlo číslo tri: Spite. Oddychujte, dajte si slúchadlá, čítajte knihu, spite ak môžete, nikdy neviete kedy sa bude hodiť byť oddýchnutý. Ani my sme ešte netušili že sa nám to bude hodiť…
Prvý deň v Taliansku:
Lietadlo pristálo na letisku v Bergame, ľudia zatlieskali pilotovi, všetko bolo super. Na internetoch sme čítali ako sa dostať do Milána, takže to nebol problém. Vyšli sme pred letisko, kde miestny autobusoví dopravcovia zvolávali a predávali lístky na autobus do Milána ako v roku 1910 na posledný zaoceánsky parník do Ameriky. V Taliansku sa lístky na autobus nekupujú u šoféra ako u nás. Kúpite ich všade v trafikách, v stánkoch, v bufetoch, ale nie v autobuse. Kúpili sme si lístky ja som naložil náš obrnený poistený safety kufor do úložného priestoru a medzi poslednými sme si sadli a vyrazili na cestu. Cestou sme sedeli vzadu v 5 sedadle pri okne. Prisahám že chlap vedľa mojej polovičky by sa uživil v inscenácií nejakého biblického príbehu ako hlavná postava. Prišli sme do Milána na miestnu stanicu shuttle busov. Vystupovali sme medzi poslednými. Ľudia brali kufre z batožinového priestoru, ako dôchodcovia mandarinky v supermarkete týždeň pred Vianocami.
To sme ešte netušili že náš super safety kufor sme na letisku videli naposledy. Prišli sme pred batožinový priestor a náš kufor nikde. Spýtali sme sa šoféra čo to má byť, kde je náš kufor? Šofér sa spýtal čo sa deje. Vysvetlili sme mu že náš kufor chýba. On s kľudom šaolinskeho mnícha, angličtinou s nádychom taliančiny povedal, že tam už ďalšie kufre nie sú a nech sa obrátime na pobočku na nástupišti. Pobočka bola asi 50 metrov ďalej a naše stánky s cukrovou vatou na jarmokoch boli oproti nej office of the year. Boli tam dvaja Taliani, zamestnanci autobusovej spoločnosti, ktorej spojom sme prišli. Automaticky si mysleli že chceme kúpiť lístky. Boli to rodení obchodníci. Cigaretka ľadvinka okolo pása a lístky v ruke. Vysvetlili sme im situáciu s kufrom. K jazykovej bariére - nie som síce lingvista, ale tým dvom obchodníkos angličtina ruky moc na škole asi nepodávala. Keď vyzerali že pochopili situáciu jeden vytiahol telefón vytočil číslo a volal. Rozhovor prebiehal štýlom: „Hej Luigi abrakadabra...“ a samozrejme gestikulácia Italiano, cigaretka k tomu nesmela chýbať. Po hovore sme sa dozvedeli že volal tomu istému šoférovi autobusu, ktorý nás viezol do Milána a poslal nás za nimi. Mário a Luiggi zistili že šofér náš kufor nemá. Ooo, ďakujeme Sherlock.
Dali nám číslo na dopravnú spoločnosť, tam sme sa však nevedeli dovolať. Poslali nás za ďalšou zamestnankyňou firmy, ktorá bola kúsok od nich. Jej angličtina už bola podstatne lepšia a dalo sa s ňou rozumne zhovárať. Dala nám číslo na dopravnú spoločnosť, nech im zavoláme a povieme čo sa stalo. Ak sa kufor objaví, alebo ho niekto nájde bude na centrále firmy keď sa skončí zmena. Potom sme sa pani opýtali či je to v Miláne bežné. Odpoveď bola že sa to tam stáva každý deň. Viac pre nás urobiť nemohla, poďakovali sme jej povedala že jej je to ľúto a že nám praje good luck. Po telefonáte so spoločnosťou, nám povedali že máme čakať kým sa vrátia všetky autobusy a oni sa ozvú. Psychická pohoda super letnej dovolenky sa rozplynula po hodine strávenej v Taliansku. Nevedeli sme čo robiť. V živote nám nikto nič neukradol a bezdomovcov tam bolo toľko, že ten Rokfort pred Hlavnou stanicou v Bratislave môže ísť handry fajčiť. Home a Less si len tak na matracoch a na dekách jemne podriemkávali pod stromčekom ako nemecký dôchodca na Miami.
Chodili sme okolo pozerali všetky kufre dúfajúc, že nejakým božím zázrakom sa objaví ten náš. Márne. Sadli sme si na obrubník v mieste kde sme vystupovali a pozerali na autobusy a ľudí ako si vyberajú svoje kufre. Dúfajúc že sa otvorením kufra autobusu otvorí iná dimenzia a vypadne z nej náš kufor. Nestalo sa. Po určitom čase prepotení a psychicky v hajzli, bez vody nás donútil usmiať sa aspoň labrador, ktorý šiel okolo a začal nás oňuchávať. Keď na nás prichádzajúci turisti z letiska začali pozerať ako na miestne Home Less fetky bol čas zodvihnúť kotvy a nájsť naše ubytko, dať sa dokopy a prehodnotiť čo ďalej. Jediné šťastie v nešťastí bolo, že doklady, peniaze a elektroniku sme mali v batohu pri sebe. Hashtag: niekdy nepodceňujte ruksak z Lidla nikdy neviete kedy Vám zachráni dovolenku. Koľko Kristov Pánov som sa ja napočúval že si beriem ten otrasný vak so sebou. To ešte moja polovička nevedela že je v nom naša budúcnosť. Po ceste k hotelu sme sa zastavili v obchode miestneho Indo-Taliana kde sme si kúpili najlepšiu minerálku nášho života, keďže vonku bolo tak 36 stupňov a zásoby vody po nábehu na infarkt s kufrom rapídne klesli. Prechádzka po meste moc neohúrila. Samozrejme neboli sme v centre a po tom ako Vám niekto udrbká vaše krásne saténove letné šaty, zdôrazňujem: POSLEDNÝ KUS.
Tak sa zrovna na to mesto nebudete pozerať cez ružové okuliare. Za iných okolností môže byť prvá prechádzka v Miláne fajn. Iba žeby nie. Prišli do nášho ubytka. Krásny malinký poschodový domček s recepciou. Na recepcií nás privítal starší pán s mladým chalanom. Boli trochu zaskočení, že dvaja ľudia prišli na dve noci s malým batôžkom ale budiš. Po ubytovaní sa, prvých slzách a nervóznom chodení z izby do kúpelne a späť na dráhe asi 4 metre som si pripadal ako tiger v Zoo. Zavolali sme do poisťovne, samozrejme poistenie na slovensku ale voláte na linku do česka. Opísali sme teda že prišlo k strate alebo odcudzeniu batožiny ktorá bola poistená kde sa nachádzame. Pani povedala že poistka platí ale nech teda čakáme na dopravcove vyjadrenie. Nasledovalo ďalšie nervózne chodenie sťa tiger v Bojniciach a ďalšie slzy. Chodenie prestalo nasledovali len slzy oboch účastníkov zájazdu. Padol návrh nájsť letenky, noc vydržať a vrátiť sa z tohto pojebatého Home Less mesta naspäť pod Tatry. Po rozhovoroch so žolíkmi na telefóne, a predstave rozlúčiť sa s materiálnymi vecami v kufri sme sa rozhodli zostať. Čo Vám poviem Slováci, horko ťažko našetríte na dovolenku a necháte si ju pokaziť? Veď to boli len handry. Samozrejme okrem kráľovského posledného kusu krásnych saténových letných šiat, ktorý mali mať premiéru práve v meste módy. Venujte im prosím pri čítaní minútu ticha… Nech im je Miláno ľahké. Šaty navždy v našich srdciach RIP.
Po pietnom akte nasledoval prvý svetlý bod dovolenky pre moju polovičku. Nákupy v Miláne. Zišli sme dole na recepciu zvestovali hotelierovi ako nás milo Taliansko privítalo, čo ho veľmi mrzelo. Spýtali sme sa ho kde by sme si mohli nakúpiť nejaké cheap veci, načo vystrelila ešte aj teta kuchárka z kuchyne. Teta kuchárka bola tiež v šoku čo sa prihodilo ale dokonca s nami ešte aj vyšla na ulicu a vysvetlila kde zohnať Italy qualite for good price friends. Vydali sme sa teda na nákupy. Prišli sme do prvého obchodu a vybrali najnutnejšie oblečko. Tričká spodné prádlo ponožky. Nakúpené bolo kým sme neprišli do radu pred pokladňu na ktorej bolo Cash only. To náramne skresalo náš výber oblečenia na štvrtinu, že dokúpime keď vyberieme. Veľmi ma pobavila zostava v obchode kde nakupovali dôchodkyne. Áno u nás ste zvyknutí na drobučké starenky s milým úsmevom, ktoré Vás v Tescu rozbijú s francúzskou barlou a pošliapu košíkom keď im nenecháte čerstvé pečivo. V Taliansku to boli babky flegmatičky zaťažené na módu a vizáž. Babka oblečená v letných šatách, v ruke vodítko s čivavou dva týždne po smrti a babka nalíčená ako Marfuška anjelik. Hold iný kraj iný mrav.
Rozhodli sme sa medzi operačne zase zavolať či sa naša batožina už našla. Výsledok? Samozrejme že nezdvíhali telefón. Kontaktovali sme asi všetky emailové adresy danej firmy, ktoré sme našli na internetoch. Tadááá, na e-mail už akosi reagovali, chceli fotku cestovných lśtkov a číslo a čas spoja ktorým sme prišli. Veľmi ich zaujímalo či sme volali políciu. Kufor spoločnosť nenašla. Pobehali sme ešte potraviny a kúpili základný prvok - redukciu na elektrickú zásuvku. Kto si myslí že Európska únia určuje smernice na všetko, tak sa ešte nestretol s Talianskou elektrickou sieťou. Tesla sa s tých zásuviek musí v hrobe obracať. Redukcia kúpená, obed vykonaný. Vonku bola taká horúčava že cez cestu išli hobiti hodiť prsteň do Mordoru. Volali sme znovu s poisťovňou, že je to stále vec dopravnej spoločnosti pretože v dobe cesty bola ona zodpovedná za batožinu. Ak by sme to ale chceli riešiť po príchode domov treba nám policajnú správu. No do faka, žeby sme to chceli riešiť, veď tam boli Krásne letné saténové šaty posledný kus do puče. Tak sme sa hoteliera spýtali kde je najbližšia policajná stanica. Po inštrukciách sme stanicu našli, akurát že to bola mestská polícia a bolo zatvorené.
V Miláne má polícia stálu službu, ako u nás. Na naše šťastie prichádzalo auto mestskej polície tak som im zakýval. Chlapi obetavo vyskočili z auta a spýtali sa čo je vo veci. Vysvetlili sme im ako nás Miláno privítalo, čo ich neprekvapilo a poslali nás ku Carabinierom. Carabinieri plnia úlohy polície ale aj vojenskej polície takže patria pod ministerstvo obrany. Mimochodom pešo sme políciu v Miláne chodiť nevideli. Taliani sú zlatí v tom, že Vám síce vysvetľujú veci a gestikulácia im ide naozaj skvele ale vy im hovno rozumiete keďže neovládate ich jazyk. Druhý policajt nám to pretlmočil do nám zrozumiteľnej angličtiny, Luigi mi vytrhol telefón z ruky naťukal adresu smer Carabinieri. Grazie Luigi. Prišli sme ku kasárňam Carabinierov, kde nás chlap v službe privítal so samopalom a pri pozdrave Hello sa zmohol len na citujem: ,,No english no english“ a zaklopal kolegovi na okienko vrátnice. Chlap vyšiel von a vysvetlili sme mu čo je vo veci. On nám vysvetlil, že oni už nerobia ale ďalšie kasárne Carabinierov majú stálu službu. Hodil gps, nahodil adresu a hor sa na návštevu. Konečne správna stanica kde nás zobrali dnu, opýtali sa čo sa stalo. Nasledovalo spísanie výpovede. Prebral si nás policajt, ktorý nám vysvetlil že sa to v Miláne deje a že ak by našli náš kufor budú nás kontaktovať. Urobil nám kópiu policajnej správy pre poisťovňu a ciao bambina. Prvý deň, ktorý sme chceli dať Tour de Miláno, sme si dali akurát tak Tour de Miláno Carabinieri. Na oslavu sme to zavŕšili pravým Italiano McDonaldom na hotelovej izbe s vidinou lepšieho zajtrajška. Nedá mi nespomenúť krásu postele. Kto videl Slunce seno erotika a pamätá si scénu s posteľným prádlom, vie o čom je reč. Kto v Taliansku nebol nepochopí, kto bol nezabudne. Po krásnom nepublikovateľnom opise prvého dňa konečne spánok. Prvý deň Taliansko vs My. Kontumačne 3:0.
