Milujem zavádzajúce nadpisy. Ja som sa nakoniec do tej Moskvy dostal, tak sa posaď synak, budu ti vyprávět. Po bolestivom prebudení som zistil, že s tým Ruskom to nebude med lízať. Vyhrnúť rukávy, oprášiť prach (doslova, lebo som spal na zemi) a hybaj ho znova a prisahal som, že ak sa to teraz nepodarí, tak do Ruska zavítam na čele Leibstandarte. Tak sme si s kamoškou prešli papiere asi tak 200-krát a prišli na Dunajskú. Čuduj sa svete, teraz tej mrochte už nič nevadilo, dokonca ani to, že fotku som odfotil na mobil a vytlačil na obyčajný papier a iba ju obtrhal. Vsio v poriadku! Dokonca to mohla za mňa zobrať aj moja devuška, nakoľko som musel odcestovať. Už nič nebránilo odletu. Letelo sa z Maďarska, tak som aspoň skočil pozrieť mojich kamarátov Búdu a Pešta. Ak ste niekto boli nútení stráviť noc na letisku v Budapešti, tak viete, aké to je miesto plné zábavy a oceľových lavíc viac ako ideálnych na spánok, poslednú možnosť zohnať si božolé zavrú o polnoci, tak môže človek hubu sušiť.

 

Z Pešti sa lieta Wizzairom na letisko Vnukovo. Budapeštianske letisko stoji za milú, ale oproti Vnukovu je to lunapark, ale o tom neskôr. Moje prvé dojmy z Moskvy boli také všelijaké, 20 minút wifi za 47 rubľov (lakomci skurviacky). Aby sa človek dostal do mesta, treba ísť aeroexpresom asi 30 minút na stanicu metra a odtiaľ sa dostanete všade. Keď poviem všade, tak myslím naozaj všade. Cestujem naozaj veľa, ale metro v Moskve je bezkonkurenčne najlepšie, aké som videl. Isto lepšie, ako to v Bratislave. Našťastie názvy staníc sú v latinke, tak nie je vôbec problém sa orientovať, s američštinou síce veľa nepochodíte, ale kopec slov máme podobných, tak stačí iba hovoriť synonymá v našom jazyku a určo sa zhodnete. Ľudia vám pomôžu, ak sa náhodou neviete zorientovať. Btw, azbuku sa naučíte naozaj rýchlo, keď ju vidíte všade a aj tak vám nič iné ani neostane, mne to zabralo iba chvíľku. Teraz to príde, išli sme hľadať ubytovanie, teda akože adresu, lebo som ho rezervoval ešte doma. To sa nakoniec ukázalo ako nemožné, lebo označenie nebolo žiadne. Nakoniec sme prišli do dvora paneláku, ak si predstavíte strašidelný tmavý dvor, para syčí z potrubia, za vami strašidelný smiech a škrípanie noža o rúru a k vám sa blíži Freddy Krueger (ok, ten nie, ale ten zvyšok je pravda), tak presne tak to tam vyzeralo. Z vchodu vyšiel chlapík, tak reku sa spýtam, nakoniec to bol Brit, čo sa prisťahoval do Moskvy študovať. Zavolal do toho hostela a čuduj sa svete, bolo to v tom vchode (stále žiadne označenie). Vyviedol nás hore po schodoch a hostel alebo čo to bolo, bol iba prerobený byt. Slečne sa predstavím a ona mi hneď vedľa recepcie ukáže na takú starú pohovku. Vravím si, že to asi tam si treba odložiť veci (objednal som si neprechodnú izbu pre 2 osoby). Stále ukazovala na tú pohovku a potom to prišlo. To mala byť naša izba, vravím jej, že som si objednal súkromnú izbu a ona len tak zatiahne záves. Akože toto bola asi najväčšia pecka z celej Moskvy. Priznám sa, že sa nehádam, príde mi to nanajvýš primitívne, ale tak, ako som začal ziapať po tejto žene a vyhodil ju od počítača, aby som si našiel nový hostel, som sa normálne nespoznával. Tetuška nám hneď zrušila ubytovanie a navigovala do ďalšieho hostela. Ten bol opäť problém nájsť, lebo znova to bol byt prerobený na hostel. Našťastie to bolo vo veľmi peknej ulici. Takú koncentráciu drahých aut na jednej ulici som v živote nevidel. Po hodine chodenia okolo toho istého paneláku a pýtania sa ľudí, čo nevedeli poradiť, som vošiel do lekárne a ukázal adresu na mobile babičke za okienkom. Tá niečo skríkla, doslova vybehla spoza pultu, chytila ma za ruku a odviedla do vedľajšieho vchodu, zazvonila, povedala piata etaž a odišla. Všetko ale s úsmevom.

 

Tam nás už čakala postaršia žena. Tento hostel bol sto a jedno v porovnaní s hentou dierou. Mali sme izbu hneď vedľa kuchynky a našťastie tam bol chlap, čo vedel po anglicky, tak to s tetou celé odkomunikoval. Znova to bol prerobený, asi 8-izbový byt. Hlavne, že bol čistý, bola wifina a niekto, kto vedel po anglicky, ja som bol maximálne spokojný. Pečeň mi zacinkala, čo bol znak toho, že treba vyraziť do obchodu. Nájsť vodku bol celkom problém, lebo tavariši sú tak nonstop pod parou, že im obmedzili predaj alkoholu v potravinách. Kúpi tam človek iba pivo a víno. Ja som si tam predstavoval, že tam na vodku budú aj automaty jak u nás na kávu. Človek mieni, pánboh mení. Nakoniec sme jeden našli a pečeň zapriadla. Ešte jedna vec a už končím pre dnes. Mám najparádnejší LG shitfón, ktorý má záľubu prehadzovať mi časové pásma, budík a čas všeobecne. Moskva je iba 2 hoďky popredu. Mne fon ukázal, že je plus 8 (čudné mi to nebolo, na hodiny sme v tom strese z hľadania náhradného ubytka nepozerali). Reálne boli ale 4 pm. Po fľaši sibírskej vodky pozeráme von oknom a tam slnko stále moc vysoko, pozriem na hodiny a tam 10 hodín večer. Chvíľku dumám a vysvetlím si to tým, že sme na severe a majú asi polárny deň a vytuhneme. Zobudím sa, podľa telefónu o 2 ráno, a ono je furt svetlo. Ešte som spal aj na mokrom, radšej som sa mohol pošťať, bol to prevrátený zvyšok fajného tureckého piva. Kamoške sa nejako podarilo sprevádzkovať telefón a nakoniec šok z toho svetla opadol a mali sme pred sebou ešte celý večer. Pche, vraj sa nedá cestovať v čase. V Rusku je možné všetko.

Pokračovanie, keď sa mi bude chcieť.