„Ak niekto niečo vie, živí sa tým. Ak niekto niečo nevie, učí to.“ Peter Plavčan

Môj život rámcovali dve veľké sklamania: v 11-tich som márne čakal na list z Rokfortu a v 23-ke zase na pozvánku na X-Games, čo je v podstate taký týždenný Rokfort pre snowboardistov a freeskierov. Po týchto dvoch životných fackách bolo načase aspoň nejak zúročiť môj vzťah k bielemu prašanu a sjíždeniu siahodlhých lajničiek a keďže post ministra vnútra bol beznádejne obsadený nominantom Smeru-SD, rozhodol som sa stať lyžiarskym inštruktorom.

Ako viac-menej úspešne sa pretvarujúcemu autistovi, ktorý mal ku práci s ľuďmi podobne vrelý vzťah ako priemerná študijná referentka z nadpriemernej stredoslovenskej univerzity, som sa tomuto nápadu spočiatku úspešne bránil. Avšak môj nádejný šéf súrne potreboval snowboardového inštruktora, a tak sa rozhodol vytasiť zbrane najsilnejšieho kalibru – opísal mi večerný spoločenský život na kurze inštruktorov. S vidinou 9 dní prevoňaných ihličím a inými silicami som zbalil svojich 5 gramov bieleho pár švestek a vyrazil do Tatier.

Samotný kurz intenzitou vône lesa nesklamal, navyše som sa z neho vrátil ako nový človek a tým teraz nemyslím tvrdosť pečene. Úroveň prednáškovej časti milo prekvapila, po ich absolvovaní sme mali pocit, že hravo zvládneme skonštruovať vlastné lyže, vlastnoručne odstreliť lavínu a popritom metodicky usmerniť Mikaelu Shiffrinovú tak, aby súperkám naďeľovala ešte o sekundu viac.  O to horšie chvíle prišli na svahu. Lyžiarom a snowboardistom, z ktorých mnohí plánovali po kurze naskočiť do Svetového pohára, v priebehu prvého dňa jazdecké sebavedomie kleslo na úroveň Chmelárových preferencií a na zjazdovke sme sa popri skúsených lektoroch zrazu cítili ako stádo autistických koál, ktoré práve dostali synchronizované krámy. Skúškové jazdy však väčšina z nás zvládla bez toho, aby pritom poorali celú Tatranskú Lomnicu a po prežití zemestrasenia 6. stupňa Richterovej stupnice, vyvolanom padaním kameňov zo srdca sa z nás stali licencovaní inštruktori snežných športov.

Tak a je to tu. Po úvodnom zoznámení sa s prostredím lyžiarskej školy, kde som sa ešte stále cítil ako sedmokráska v tajge mi v rozvrhu zablikala prvá lekcia. Profesionálne som vyložil lyže na rameno, vypočul si dobre mienenú radu nových kolegov, že ich mám naopak, ešte profesionálnejšie som ich teda otočil a vyšiel smer zjazdovka, v duchu si opakujúc rozdiely medzi paralelným zosúvaným a carvingovým oblúkom. Síce som na parkovisku míňal rodinku s nejakým malým dievčatkom, ktoré snáď malo ešte cumeľ, ale to predsa nemôže byť môj prvý klient... No samozrejme, rodičia sa celí vysmiati pustili mojim smerom a že toto je Nikolka, má už 3 rôčky a mám ju naučiť lyžovať. Nato Nikolka spustila rev ako Martin Daňo po prvej noci v base. Jelene žijúce v doline sa dočasne odsťahovali, paprade oľutovali, že tiež nemajú kopytá a úrad sociálnych vecí v najbližšom okresnom meste druhýkrát v mesiaci prerušil fajčiarsku pauzu a vyhlásil stav pohotovosti. V duchu som nadával, že som neobetoval pár spoločenských posedení a neinvestoval radšej do tej plastickej operácie. Delegácia v zložení: ja, 1 kus, rodičia, 2 kusy, pes, 1 kus, Perinbaba, 1 kus robila čo mohla, ale na lyže malého tasmánskeho diabla nedostali. Začína to pekne...

Druhá klientka mala našťastie na krku už 8 rokov, no už z diaľky bolo počuť, že pochádza z opačnej strany Tatier ako by som si želal. Moje znalosti poľštiny zahŕňali vtedy akurát tak výrazy Šukam mieškanie a Vymrdaj mne do zasrania a bol som si vedomý, že ani jeden z nich nie je v danej situácii použiteľný. Ale keďže som už bol 2x v Nowom Targu a raz v Zakopanom, nejaké poľské výrazy som zo seba ešte dostal. Dieťa poslúchalo, ja som bol na seba celý hrdý, až kým sa mamke nezverilo, že „mama, pan mluwi nejak diwne“. Panowo ego práve dostalo ranu ako Rudo Vasky od Osuského. No moje vrcholné číslo prišlo až na konci, keď som nevedel nájsť jej rodičov a ďalší klient už čakal predo dvermi. Musel som teda nechať dieťa v servise a objasniť mu situáciu vetou: „Poczekajmy tutaj, ja pojedu szukat mamku.“ Snáď netreba dodávať, že servis bol plný ďalších klientov. Slovákov.

Po niekoľkých dňoch mi už nerobilo problém odučiť lekciu v poľsťine či angličtine, a tak prišla celkom nová úroveň: Rumuni. Rodičia malého chlapca mi na otázku, akými jazykmi dieťa hovorí, odpovedalo: Romanien und Deutsch. Tieto dva jazyky sa v mojej päťdesiatke, ktorú sa plánujem naučiť, nachádzajú tak okolo 64. miesta, ale však nejaký ten Modern Talking Rammstein napočúvaný mám, to zvládnem. Po chvíli sa už zjazdovkou ozývalo razantné: Hände hoch! Kurve! Hände hoch! Kurve! Moje nadšenie svojim káravým pohľadom schladil kolega, ktorý sa za mnou vyvážal so skupinou 5-ročných škôlkarov, Slovákov. Uvedomujúc si nekomfortnú situáciu som zamieril k oteckovi s otázkou, ako sa povie oblúk po rumunsky. Že vraj kurva. No to som si pomohol. Neskôr som sa dozvedel, že päta sa povie pičóra, alebo zdrobnene pičorienka... mám veľkú dilemu, ktorý z týchto dvoch ekvivalentov používať. Už len čakám, kedy narazím na nejakú variáciu kokota. Moju náladu zlepšuje pohľad na kolegyňu, ktorá sa pár metrov odo mňa snaží učiť 4-ročnú Lotyšku. Po 15 minútach našli spoločný jazyk – smiech a zvyšok hodiny strávili ležaním na snehu za spoločného újebu. Keby niekto vedel tento jav pomenovať vhodnejším slovom, navrhnite v diskusii.

Konečne dospelí, vravím si, keď ma vyhľadal milý párik z našej hlavnej bubliny, ktorý sa rozhodol okoreniť svoju dovolenku spoločným snowboardovaním. Zádrheľ nastal po 15 minútach, kedy sa ukázalo, že jazdiť bude dnes len bradatejšia polovička a tá nežnejšia bude skôr zbierať modriny. To sa kráľovnej akosi nepáčilo a spustila rev. Áno, 25-ročná Bratislavčanka začala uprostred zjazdovky seriózne revať a ja som pocítil náhlu nostalgiu za 4-ročnou Nikolkou. Jelene sa už z doliny odsťahovali natrvalo, medvede volali mestských policajtov pre rušenie zimného kľudu a Poludnica oľutovala, že sa radšej nenarodila ako Matterhorn. Nuž, malé deti – malé starosti, veľké deti ... Po čase sa rev zmenil na takmer artikulované vyhrážky smerované k jej milovanému, ktoré posudzovali jeho výber dnešnej aktivity a prehodnocovali miesto, kde dnes tento šťastný chlap prespí. Som celkom prajný človek a preto dúfam, že jej ešte nekúpil snubný prsteň.

Celkovo Bratislavčania predstavujú vďačnú klientelu a inak tomu nebolo ani v prípade mojej 8-ročnej hviezdičky, s ktorou som nakoniec strávil celý týždeň. Síce sa jej pri prvých pokusoch na snowboarde podarilo hranou otestovať pevnosť mojej prilby, ale napredovala pomerne rýchlo a onedlho sme sa už vozili na vleku. A prišiel čas na osobné otázky: „Aké je tvoje obľúbené miesto v Aquaparku Tatralandia“? Aby som nepôsobil ako alkoholik, spomenul som nejaké tobogany, ktoré som si pamätal z letáku. A čo ty? Ona čakala len na to: „Mojim obľúbeným miestom je pirátsky bar. Vždy si tam dávam svoj obľúbený drink: Virgin Mojito Green Apple“. Následne děvenka vyryla do snehu päť políčok a povedala: „Keď budem veľká, chcem byť youtuberkou a toto bude moje meno. Skús ho uhádnuť“. Odolal som pokušeniu povedať „Kajšmentke“, ale aj tak som ho netrafil. Myslím, že dievča sa v živote nestratí.

Ako správne učiť poľské deti nám všetkým predviedol kolega, ktorý ešte veľa skúseností nemal, ale dokázal ich nahradiť iniciatívou a improvizačnými schopnosťami. Jeho slovná zásoba bola rozsiahla asi ako Beblavého zoznam politických úspechov, takže sa pri výuke brzdenia rozhodol pre binárny prístup: v prípade, že deti zabrzdili, pochválil ich slovom „dobže“ a ak im to nevyšlo, nasledovalo kritické „kurde“. Tento jednoduchý a efektívny štýl mu priniesol nečakaný úspech, zakrátko ho už sledoval hlúčik dobre sa baviacich fanúšikov, nehovoriac o tom, ako sa zabávali deti samotné. I nastal čas prejsť na vyššiu úroveň, naučiť ich jazdiť na vleku. Na jeho povel „Zapierdalaj do podjomnika“ však deti zareagovali synchronizovaným pádom na zem. Nie že by sa nevedeli lyžovať, oni spadli od smiechu. Podjomnik je síce naozaj vlek, ale po rusky a slovo zapierdalaj asi netreba bližšie predstavovať, v slovenčine tiež máme podobne univerzálny ekvivalent. Scénu, ako sa deti váľajú po zemi od smiechu, by mal niekto odfotiť ako definíciu skratky ROFL. Bavili sa aj fanúšikovia a ak je pravdou, že smiech predlžuje život, tak účastníci tejto scénky sa dožijú asi aj dostavby tunela Višňové.

Ďalšou životnou lekciou, ktorú mi táto práca dala bolo: nikdy never čínskym Maďarom. Človek si príde do roboty 26.12. , mysľou je už na večernej Štefanskej, keď tu zrazu jeho pozornosť upúta skupinka 5 jedincov šikmejších očí s 5 deťmi hyperaktívnejšej povahy pri pokusoch pomstiť Hirošimu, alebo možno sa len hrali, ktovie. Jeden z dospelých si to zamieri ku mne a angličtinou lámanou ako Dankove pokusy o otvorenie schôdze NRSR mi oznámi, že má so mnou lekciu. Pýtam sa ho, aké jazyky ovláda a on že Chinese a Hungarian. A vraj Hungary je náš sused, tak by som niečo mohol rozumieť. Chlap asi nie je učiteľom dejepisu ani lingvistiky. No počas svojej praxe s Maďarmi, Lotyšmi a inými kočovnými národmi som sa celkom naučil komunikovať hrubou posunkovou rečou, tak to snáď zvládnem. Už pri rozcvičke nás z diaľky nesmelo pozorovali ďalší štyria Číňania a človek ani nevie ako, zrazu vedie skupinovú výuku. Tak sa chlapa pýtam, či má so mnou lekciou len on, alebo všetci jeho kolegovia. On že: whole group, tak okej. V priebehu niekoľkých minút bol celý svah a priľahlý intravilán posiaty Číňanmi v rôznych polohách, pripadal som si ako súčasť japonskej vojnovej tapisérie. Idylka skončila v momente, keď za mnou v polovici diania pribehla naša predajkyňa s otázkou, čo robím. No učím. A nemáš mať náhodou lekciu iba s jedným klientom? Skúsim mu otázku pretlmočiť, načo sa chlap zatvári ako Vlado Weiss pri policajnej kontrole. Nemal na výber a musel doplatiť za všetkých, no bol to pekný pokus, to sa mu musí nechať. Jeho inštruktor bol za svoju ústretovosť náležite zdrbaný.

Keďže tento článok už dĺžkou začína konkurovať Sulíkovmu programu a chcem sa vyhnúť tomu, aby ho takisto nikto nedočítal, z lyžiarskej škôlky sa s vami zatiaľ lúčim. V prípadnom pokračovaní sa dozviete, ako funguje jadro atómu a o čom sa rozprávať so ženou, všetko v podaní 6-ročných krpcov, ktorí vyzerajú byť na svet pripravenejší ako ja.