V piatok sa veci udiali tak, že ma čaká ďalší samotársky víkend v (pre mňa) príšerne nudnom Francúzsku. Dunbar z knihy Hlava XXII si čas strávený v nemocnici krátil “kultiváciou nudy”. Sám si podobné víkendy takto spestrujem často. Počas sobotného korzovania po ďalšom tuctovom francúzskom meste Pau ma po dlhej dobe z nudy napadlo pozrieť na stránku songkick.com či sa na mojej trase nedeje čosi čo by tú kultiváciu nevytunilo na level kde môžem slovo nuda škrtnúť. Predsa len som mal tranzitovať cez Toulouse a cieľ mal v Lyone. Veľké metropolitné oblasti zvyknú ponúknuť kultúru. (návštevu rugby zápasu v Albi som zavrhol. Tento zážitok už som skúsil a stačilo) A hľa, ľaľa… V Lyone bude v nedeľu koncert. Bude tam hrať VO LA, ty vole!
Po cestách po Škandinávii zvyknem zapnúť aj rádio. Vo Švédsku je aj jedno štátne (!), ktoré sa mi celkom hodí do vkusu. Okrem bežných odrhovačiek, ktoré poznáme aj z našich rádií hrajú aj “odrhovačky” z povedzme alternatívnejšej scény, metalovú nevynímajúc (však Švédsko ;)). Minulý rok predstavovali svieži vietor v severských vodách - VOLA (z taliančiny lietať). Trojblok skladieb ma zaujal natoľko aby som si album stiahol. Spraviť totiž zo severského matematicko - metalového monštra MESHUGGAH pop s prísadami od všetkého možného za čím stojí Steve Wilson znelo na prvý šup výborne. Skladbu Ghost som neskôr zachytil v rádiu viackrát.
Keďže má VOLA na konte len dva albumy tak je pochopiteľné, že toto turné si odkrútia ešte v pozícii predkapely. Hlavnou hviezdou má byť HAKEN. Pre mňa je známy len názov. Hudobne netuším o čo ide. V sobotu teda kupujem fľašu červeného s tým že sa skúsim cez YouTube do HAKENu zaháknuť. Vytváram si nefrancúzsk u pohodu vo Francúzsku. Namiesto karafy popíjam vínko Cahors z plastového termohrnčeka. Pančujem ho jeans colou za 46 centov. HAKEN je vraj anglickou kópiou prog špičky Dream Theater. Ich debut vyšiel v roku 2010 a toto je ich piaty album. Albumy im vydáva InsideOut, vznikli z fajn kapely TO MERA a jednu skladbu im nabubnoval sám ex-dreamák Mike Portnoy. Recenzie sú viac než priaznivé, na konte majú aj pár ocenení od hudobných magazínov. Sám pred sebou sa červenám, že som o nich doteraz nezakopol. Cez YouTube toho vypočujem celkom dosť, kým fľaša vína nepadne. Nie je to nič “nariťposadiace”, no inštrumentálne sú páni vybavení nadštandardne. Uvidíme zajtra Live.
Po vydanom raňajko-obede ma čaká 300km z Rodez (kde som si lebedil) do Lyonu. Posledných 10km mi tradične zapínajú démoni (či anjeli?) bunky pragmatizmu v mojej hlave a zvyšujú mi adrenalín. Budem mať kde zaparkovať s dodávkou? Bude sa dať kúpiť lístok na mieste? Bude sa dať platiť kartou? Nebloknú ma žlté vesty? Dám si pivo? Vedia že prídem? :)... ZBYTOČNE! Kým čumím okolo kam by som mohol parknúť, navi ma zavedie do úzkej pravotočivej zákruty, ktorá končí zátarasou a dvojmetrovym holohlavym černochom v tmavých brýloch a saku. Zátarasy boli zbytočné. On bol väčší. Pýta lístok. Nemám. Kúpim si. Je prísny. Bez lístku ma pustiť nechce. Snažím sa do angličtiny prepašovať aj nejaké to francúzske slovko, lebo tento evidentne prišiel z francúzskej kolónie a po anglicky sa s ním nedogadam. Vysvetľujem že po čo iné by sa sem doboha v nedeľu trepala slovenská dodávka ak nie na kultúru. Obmäkčí ho až univerzálne slovensko talianske “Kapišto?” Púšťa ma. Odvtedy sme už takí kamoši že keď budú natáčať ďalšiu smrtonostnú zbraň tak čiernobiela krimi dvojica môžeme byť my. Ja po slovensky, on po francúzsky. Vysvetľuje mi svojou srandovnou rečou kde a kedy kúpi m lístok. Rozumiem mu. Takisto on rozumie mojej krásnej reči keď mu vysvetľujem kde by bolo najlepšie zaparkovať. Oplotené strážené parkovisko priamo pri klube. To sa na podobných akciách stáva málokedy (a že som ich už zopár absolvoval). Luxus pár ekseláns.
Zástup kultúrychtivých čakajúcich na otvorenie klubu je biedny. S cigaretku sa idem zatiaľ prejsť okolo aby som si naplánoval únikovú cestu. Pre istotu. Veď vieme čo sa udialo v Paríži na koncerte Eagles of Death metal (btw: ich koncert v Karlsruhe som navštívil dávno pred tou tragédiou). Lyon totiž na mňa nepôsobí ako oáza bezpečia. Kedysi dávno, keď ma ešte bavilo korzovanie po kadejakých velkomestách a keď ešte terorizmus nebol vo Francii až tak in som si mesto prešiel. Z nejakých atrakcií si okrem kúpaliska priamo v centre a akejsi železnej veže aka eiffel nepamätám nič. Čiže Lyon nezaujal. Ale pamätám si dva zážitky. Bitku dvoch mohamedánov za biele ho dňa na rušnej ulici. A ešte konflikt bezmocného bločkového žandára, ktorému moslimský spoluobčan cúvaním prekotil zaparkovanú motorku. Do uniformovaného sa pustila celá rodina spôsobom o level vyšším nášmu “skutok sa nestal” a ja som nechápal za čo sa orgán ospravedlňuje. Pár rokov na to som (trošku) pochopil. Lyon bol po Paríži druhé mesto kde horeli autá. Dôvodom môjho špacírovania bola v skutočnosti prechádzka. Tá paranoja ma napadla až teraz keď to píšem aby som tu pridal zbytočný odsek ;)
Po obídení nenápadnej budovy, kde sa mala akcia konať som mal pocit že som obišiel celý svet okrem Európy. Pišta Harabín by každého okoloiduceho určite opľul. V rámci kampane. Klub je vlastne (asi) bývalá strojárenská fabrička umiestnená hneď pri výjazde z diaľničného vnútorného mestského okruhu (boulevard peripherique). To už stojím v narastajúcom rade metaluchtivých a čakanie si krátim kvizovými b itkami cez messenger ;) Po chvíli skúsim osloviť rodinku za mnou. Puberťák podobajúci sa na Harryho Potera na angličtinu nereaguje, tatko vraví že nerozumie a mamka asi čosi rozumie lebo mu prekladá. Odpovedá mi ale vždy len tatko rukami a jeho rodnou srandovnou rečou. Slovenčinu som neskúšal. Škoda. Tým pádom som sa dozvedel NIČ. Dvojica predo mnou sa na nás celkom baví. Ako vysvitlo boli to dvaja Švédi a ubezpečili ma že pokladňa bude, lístok tiež a kartou tiež zaplatím. Snáď…
Po telesnej obhliadke od ďalšieho dvojmetroveho bubáka mi prišlo ľúto, že to pravidlo o telesných kontrolách nie je naopak. Černoška ma totiž ešte neomakávala. Videl som že aj ona je pri pohľade na kus slovanského chlapa z tohto pravidla smutná, ale predpis je predpis. Pokladňa bola. Akurát tam čosi riešil akýsi krpec s obrovským nosom. Bergerac je síce fest ďaleko, ale Cyrano prišiel. Lístok som si mohol kúpiť aj cez net za 29 evri al e čo ak… mi čosi do toho príde a ja budem mať akurát tak vstupenku bez kultúry. Tlačiareň tiež v aute nenosím a pokrokový kapitalistický západ zvykne mať problém s takými technickými vymoženosťami, ktoré sú v našej post socialistickej východnej divočine samozrejmosťou. Ako napr. scan QR kódu z mobilu. Na mieste stojí lístok 30 a kartou sa platiť nedá. Ja viac ako dvacku v peňaženke nenosím. Nahlas sa teda pytam: “a čo včul?”. Príjemný pán akoby mi rozumel. Vysvetlil mi že nech idem s ním. Dole v bare majú terminál a spravíme cash back. Fajn. Barman je mladík s hustou bradou ktorá mu narástla až po barový pult. Fakt nezávidím jeho frajerke ;) Pohoda, s úsmevom mi vydáva požadovaných 40eur francúzskych a ja cupkam s pánkom hore do pokladne zaplatiť lístok.
Vyšlo to. Som dnu. Po dlhej dobe na metale. Aj keď takom sofistikovanejšom. Obzerám si klub. Ja sa takmer v každom cítim fajn a útulne. Tu tiež. Často ma prekvapí niečo nové. Tu je to mohutné rameno posuvného žeriava s dvomi ťažkými hákmi nad PUBLIKOM. Nové to pre mňa síce nie je, keďže som čosi také už videl, ale pre vlastnú radosť sa tvárim prekvapene. Pozostatok bývalej továrne, dnes vkusná kulisa do klubu. Vnútorná paranoja mi velí pozrieť kde sú núdzové východy. O chvíľu som na seba hrdý že si viem po francúzsky kúpiť pivo: “Un biér grrránd sil vú pléé” Keď mi bradáč s úsmevom podáva ako výdavok z desiatky dvojeurový groš tak sa úsmevom bránim aby som sa nepochválil, že poznám aj slovko “puta”. Idem ho vypiť von a od zlosti že som za pivo vyvalil 8 penim viac ako pivo vo vkusom eko pohári. Vlejem ho do seba nech ma hreje a hľadám si skrýšu kde plastový pohár odložím. Takýto suvenír sa mi bude do auta hodiť. Napr. na víno. Vyfajčím tri cigarety, messengerujem, kvízujem, čakám…
Dnu už znejú akési tóny tak idem nakuknúť. Útulný malý klub je plný. Odhadom cca 500 terčov pre Jean-Pierre-Mohammed Jihadist(u). Od dverí teda sledujem zjavy na pódiu. Huslista vo fraku, bradatý klavesák s nordickou čapicou a pirátskou páskou cez oko, asymetrická krpatá basáčka, vychudnutý dlháň s afro účesom v reagge košeli je gitara/spev a ešte ktosi. Frontman je aj zabávač. Vtipkuje a každý z kapely okrem dievky od neho dostane pusu. Keby boli Slováci, určite volia Zuzanu ;). Pódium je maličké, ľudí na ňom veľa ale toto nie je VOLA. WTF? Nejaká lokál banda? Pôsobia veselo. Hlavne frontman je aktívny. Taká zmes všetkého. Je tam old school rap, reagge, štipka metalu, rockovej hravosti, huslovej melodiky, nežného spevu aj dance floor. Znie to veľmi avantgardne a ešte viac avantgardnejšie to vyzerá. Predstavia sa že sú z Bostonu a volajú sa… už neviem. Veselá partička mladých amikov na tripe po Európe a užívajú si to. Trošku mi prišlo ľúto ze som tak sfotrovatel, že pre podobné uletenosti už nemám pochopenie. Kedysi som podobné zvrhlosti žral. Polhodinka a 4 skladby boli akurát na to aby zožali zaslúžený potlesk.
V pauze stíham cigaretku, kvíz, messenger, WC a pozdrav so Švédmi. Idem si hľadať ale miesto bližšie k pódiu lebo som sem prišiel na VOLA (znie to smiešne, ale za to aký si dali názov nemôžem). Obzerám sa po publiku. Tak ako to je všade v Európe aj tu by ste na metalistov tipli max 30% z nich. Aj to polovicu z tých 30 % s prižmúrením oka. Nie som prekvapený. Prog metalový koncert vo veľkomeste má iné publikum ako metalová tancovačka v Handlovej. Dnes sú často metalom združenia pokreslených, vymódených, učesaných metrosexuálov, o ktorých ste presvedčení, že skušobňu majú v tetovacom štúdiu niekde v stop shope aby bolo do butiku a kaderníctva blízko. Najprv paráda, hudba max na druhom mieste a Metal stačí ako póza. Doba je už inde. A tak nejak vyzerá aj publikum. O krem toho fans Purplov, Zeppelinov či Sabbathov… sú už dedulovia a radi prídu na čokoľvek čo im pripomenie mladosť. Tým pádom je publikum pestré. Mládež v značkovom, dedulovia akoby vyšli z karavanu v kempe so ženou ktorá už skôr vyzerá ako dedulov brat, pár metalistov, kopa úplne obyčajných civilistov (ako ja).
V dnešnej dobe je ťažšie byť prekvapený. Aj na koncerty chodíme pripravení vďaka stránke setlist.fm a ani ja neviem odolať. Vďaka tomu viem že VOLA zahrá 5ks z novinky a 4ks z debutu, ktorý síce nepoznám, no cez YouTube som tie 4ks stihol napočúvať. Paráda! Debut bol o poznanie tvrdší. Chalani vymäkli. Na malom pódiu sú traja, čo je akurát. Klávesáka asi nepustila žena (alebo mama) a tak ide cez playback. Veľké bicie sú pod plachtou prikryté pre hviezdu večera a tak sa bubeník južanského vzhľadu skromne krčí za malou súpravou dole trošku bokom. A čaruje. Funkčne,presne, technicky, razantne. Aj do priamočiarych riffovačiek seká sympatické anti rytmy a hrá sa s virblom. Rytmika ako celok šľape profesorky. Basa totiž zhutňuje riffy, ide s rytmom. Basak je sympatický strapaty blonďák zo severu. Hlavná persóna je gitara + spev. V ten večer ako jediný vlasáč pôsobí aj vo vkusom sakovom vršku najmetalovejšie. Svojou blond kšticou nás pravidelne prevetráva. Celkovo pôsobia na pódiu skromne, pohodovo. Moc toho nenakecajú a aj tak interakcia s publikom funguje. Proste severania to v sebe majú. Tak ako aj metal. O melodickú zložku ich muziky sa okrem klávesov stará aj spev. Čistý melodický vokál. Tohto chalana by Habera pustil v talentovej show s vtipným komentárom ďalej. Neduhom býva často, že podobne ladený speváci celý koncert neutiahnu a objaví sa aj falošný tón. Celý čas som na to pripravený ale nestalo sa. Hudba VOLA je založená na odkaze prísne matematicky zasekavaných riffoch Meshuggah ale s dôrazom na melodiku až hitovosť. Celé je to zahrané s ľahkosťou až éterickosťou starších albumov Devína Townsenda. Songwriting majú zmáknuty na výbornú. Zahrajú aj (takmer) popový kúsok, ktorý keďže sme na metalovom koncerte na konci vygraduje v sérii gitarových sól a vyhrávok a odviazanými bicími plnými prechodov. Akoby tam hrali samotný Porcupine Tree. Zvukovo, muzikálne aj vizuálne som dostal krásny masaker. O VOLA a ich meshupope ešte budeme počuť.
Hlavné hviezdy nás so začiatkom naťahovali s väčším sebavedomím aké bolo potrebné. Po obligátnom intre sa objavila celkom slušná masa bicích na tak malé pódium a bohatá hradba klávesov a všelikajakych iných serepetičiek. Gitaristom a basákovi moc priestoru neostalo. Šesť chlapov na tom krpatom pódiu vyzeralo zvláštne. Najmetalovejšie z nich vyzeral spevák s pudlím účesom a kotlebovským fúzikom. Moje sympatie si automaticky nezískal a celkovo na mňa pôsobil rušivo a hodil by sa skôr práve na metalovú tancovačku v kulturáku. Zvyšok úplne normálne zjavy aké si viete predstaviť ako svojich kolegov, susedov alebo v rámiku “volím Zuzanu”. Jeden z gitaristov bol z nich najstarší aj najvyžratejší (trošku ako ja). Pôsobil svojou statikou a spokojným usmiatym skenovanim publika trošku Frippovsky. Druhý gitarista bol moderný metropolitný hipster trošku pripomínajúci Petrucciho zo začiatku milénia. Tak ako on aj tento hral mimickými svalmi to čo gitara. Basák sa zmestil akurát za neho do kúta. Megahipster s upravenou bradou, ktorá mu narástla proklate nízko a s účesom na Hitlera (začesaným na druhú stranu). V dlhých instrumentalnych pasážach, keď mohol ísť spevák na cigu zaujal jeho miesto vpredu. Tak isto klávesák, ktorý si vzal vtedy klávesy na krk aké poznáme z diskopríbehu. Ten je počas celého koncertu najvysmiatejší. Občas mám pocit, že by všetkých prítomných po jednom vystískal ;). Bubeníka spoza masy červených kotlov a činelov nevidno. Občas sa zaleskne holá hlava. HAKEN sú machri. S takou samozrejmosťou ako si viažem šnúrky, oni ovládajú svoje nástroje. A to aj v tých najpalcolomnejších inštrumentálnych kudrlinkách, ktorých majú v zásobe na kýble. Jazzmani, ktorým jazz prišiel už zkostnatelý a tak sa rozhodli doniesť svieži moderný vietor do dnes už tiež zkostnatelého prog/art metalu. Šoférskou hantýrkou povedané: zrážka Meshuggah s Dream Theater. Svedkovia nehody: King Crimson, Rush, Yes, Floydi, Queen, Marillion, Textures, Transatlantic a Fermata (fakt netuším ako sa k slovenskej legende dostali). Všetko v modernej výbave s hlučnejším motorom. A samozrejme so svojskou dávkou kreativity. Väčšinou sa stáva že čím viac strún tým väčšia prog. HAKEN to s osemstrunovými gitarami a 6strunovou basou vybafli naplno s chirurgickou presnosťou aj vtipom. Bicie? Po svete behá toľko cvičených chobotníc že až…
O to smutnejšie je, že Dream Theater si vybrali práve Manginiho. Bubeník z HAKEN sa na prvý šup vyšvihol v mojej octopus chart show hooodne vysoko. Som si istý, že keby ho dream zajtra posadil do tourbusu tak aj Portnoyove skladby dá s prehľadom a na ďalšom albume predvedie kusisko invencie. HAKEN sú machri ale môj vzorec “dvaja gitarový virtuózi < jeden Petrucci” mi nevyvratili. To nemyslím v zlom. Nepodarilo sa to ani Satrianimu minulý rok v inchebe so svojím ansámblom.
Predsa ale jedna výčitka. Ale podstatná. HAKEN už prerástli klubové koncerty. Tak ako publikum, tak aj oni na pódiu boli natlačení ako Harabín s migrantmi v e-lek-trič-ke. Taktiež zvukovo to nie je brnkačka vyladiť tak inštrumentálne košatú hudbu. Občas boli gitarové meshu hradby utopené v onanii na čiernobiele klapky, keď sa rozbesnil bubeník prehlušil všetko. Veľakrát moje udivené “čo ti jebe?!” zastavil zvukový chaos kde sóla na gitarách a klávesoch utvorili zvukovú guľu. Taktiež keď ma chlapi katapultovali do čias školskej lavice klepačkou či death metalovým growlingom gitarové vyhrávky ostali v úzadí. Ale aspoň mám čo objavovať na albumoch, keďže naživo to nevyznelo.
Po prídavku takom dlhom ako jedna epizóda sitcomu sa show skončila. (skladbu im v štúdiu nabuchal sám Portnoy a ja som mal fatamorgánu že ho v kúte vidím ako sa spokojne škľabí nad tým ako to naživo kolega dáva). K ukrytému poháru som sa nedostal. Bubáci v oblekoch zabarikádovali dvere aby dav v počte asi ako na KALIho v Liptov aréne usmernili k dverám, ktorými vošiel. V merch stánku debatuje časť prvej kapely s fans. Vedľa pri stĺpe majú fotosession Švéd a Dán z VOLA :) Keď sa s nimi fotím ja, pribehne aj tretí (tiež Dán). Asi chcel byť na fotke kde sa niekomu leskne gebula. Na parkovisku je vedľa mňa zaparkovany karavan. A v ňom papá chlebíčky rodina Harryho Potera. Majú domácu Å PZ. Lyon! Podľa ŠPZ čo vidím som jediný inokrajec a najďalej to majú tí čo sa sem rýpali z Perpignan a Cyrano z Bergeracu ;) Tých pár inej rasy tipujem na miestnych nových Európanov,ktori sem prikvitli metrom z blízkej lyonskej betónovej džungle. Púšťam si Táslera, zapalujem cigu. Čaká ma posledných 15 km do cieľa, kde sa pred polnocou ukladám na kute.
V sobotu som sa ešte pohyboval niekde medzi “čo ja viem” a “prečo nie”. Dnes som rád, že som bol. Posledných x rokov to ako metalista flákam (viem, hanbím sa) a vlastné hudobné objavy lovim v iných žánroch. A pritom severský vietor, príp ten z britských ostrovov vie stále rozbúriť statické metalové vody. Objavil som si pre seba HAKEN a už sa teším keď budem za volantom lúštiť ich komplikované muzicírovanie. (to lúštenie ma prestalo baviť celkom rýchlo - na albumoch nič moc) A VOLA sa po tomto koncerte katapultovala medzi moje srdcovky. Fajne som si kultúrne zametlil. Okrem toho som prijemne skultivoval nudu (tak ako písaním tohto textu) čo bol pôvodný plán.
