Niežeby sa ma po strednej niekto pýtal, čo v živote chcem, to nie, jebali na to, skôr som bol životom postavený pred dve možnosti – buď budem chodiť sadiť do hory stromy (v lepšom prípade) alebo pôjdem študovať. Prvá možnosť nevyzerala zle, jediné, čo som však v živote kedy posadil, bola moja ctená prdelka na stoličku a ani fakt, že nerozoznám smrek od sosny mi asi veľa na dôveryhodnosti na funkciu polesného nepridáva. Na druhej strane však pripúšťam, že vstávať každé ráno o piatej musí mať svoje čaro. Logicky sa tak dostávame k možnosti číslo dva – škola. Vysoká. Hej, dobre už bolo, to som si uvedomil, keď som sa prebudil po opici po maturitnej párty. A dodnes neviem, či to bolo tým fernetom, alebo to bol osud, čo ma vtedy utvrdil v tom, že pôjdem na vysokú. Veľa ľudí sa zmieňuje o tom, že vysoká je vlastne jedna veľká párty, žúr s alkoholom, sexom a nikdy nekončiacou mladosťou s občasnými prestávkami inak známymi ako skúškové obdobie. Málokto ale hovorí o tom, že už i samotný proces toho, aby ste sa dostali do nového mesta na novú školu je problematický.

Ak sa jebete hlásite na školu, kde sa spolu s vami jebe snaží dostať ďalších 500 ľudí, niekde je asi problém. Ja som bol však natoľko mimo, že som si prihlášku podal, ba aj skúšky som urobil. Keď však prišlo na lámanie chleba, uvedomil som si, že mesto aj škola, o ktorú sa uchádzam, sa ku mne hodia asi ako gumená Anča na zasadnutie Národnej rady. (Btw. možno by konečne niekto prišiel s niečím rozumným). Zjednodušene povedané, Slovensko prišlo o ďalšieho vyštudovaného herca, je to tragédia, ale ak teraz začnete plakať, sotva cez slzy uvidíte zvyšok príbehu. Rozhodol som sa teda, aj napriek doterajším nie úplne priaznivým okolnostiam, ísť na ďalší zápis. Som geniálne dieťa skoro ako Mozart, zobrali ma totiž na všetky školy, kam som sa hlásil. Koľké šťastie. Ale späť k príbehu. Rozhodol som sa pre štúdium v ďalšom nemenovanom slovenskom meste, ktoré vyzeralo celkom prívetivo a slušne. Rozhodol som sa, že toto mesto budem mať rád. A fakt, že som sa pre to rozhodol tiež v to ráno po fernetparty, to nijako neovplyvňuje. Proste som vedel, že buď budem študovať tu alebo si najbližší rok budem nastavovať budík na telefóne na 5:00.

Sotva som začal spoznávať mesto, musel som si ako každý študent nájsť ubytovanie. A ak si myslíte, že problémy s ubytovaním sú len v našej metropole Bratislave, mýlite sa. Keď nás, všetkých prvákov, nahnali jedného rána do auly školy, bolo nás tam viac ako ryžojedov v Šanghajskom metre. Hovorím si, upokoj sa, preriedi sa to. Hej, to ale asi nikto nemyslel na to, že kým sa to prejebe pretriedi, všetci tí alkoholici maskujúci sa maskou študenta musia dovtedy niekde bývať. Ak si myslíte, že domov mládeže aka väznica pre hormonálne zmätených je tým miestom, kde sa nájde miesto pre mňa, ani to nie je dobrý tip. Tých pár exemplárov, ktoré dostali ubytovanie, si všetko dopredu dobre poistilo. Prechodný pobyt si prehlásili až k Užhorodu a niektorí prefíkanejší aj ďalej, zatiaľ čo my – Stredoslováci –  sme sa ani len nechytali možnosti získať nejaké ubytovanie. Moja viera v krásny život na vysokej škole padla rýchlejšie ako predsavzatia Braňa M., že už si nikdy nedá ani kvapku alkoholu. A tak ma čakali noci a dni strávené písaním, telefonovaním a rozčuľovaním sa nad inzerátmi a ich polodementnými inzerentmi, ktorí nielenže nemajú snahu pochopiť adolescentov v núdzi, ale dokonca sa potešia možnosti zdrbať cez telefón nevinného dvadsaťročného chlapčeka. Takže momentálne mám za sebou niekoľko veľmi príjemných rozhovorov a niekoľko ešte príjemnejších emailov, ktoré ma vytočili tak veľmi, až mi na vyjadrenie tohto pocitu nepostačuje ani škála známych vulgarizmov. Takže v momentálnej situácii by sa dalo povedať, že môj osud visí asi na takom pevnom povrázku, ako pevné sú moje nervy. Slovenské mestá nie sú pripravené na príval turistov, slovenské mestá nie sú pripravené na príval študentov, slovenské mestá nie sú pripravené na príval vody a ja nie som pripravený riešiť stále nejaké prekážky.

A nie som pripravený ísť na vysokú školu.