Vždy, keď nám v Alberte išla snehová chumelica vytrhnúť okenice z pántov, keď sa za oknom opäť husto rozsypali obrovské snehové vločiská a zakryli výhľad na smelé srnky na okraji lesa, keď zavíjala meluzína v komíne, urobila som si teplý čaj, snobsky sa zabalila do deky a pomyslela som na všetkých tých ľudí predo mnou, ktorý tu žili a toto počasie a tvrdosť albertskej prírody znášali v denodennom súboji o prežitie. Našťastie, mojej generácii stačí zájsť si uloviť jedlo do Walmartu a zaplatiť včas účet za kúrenie. A ani to nám vlastne netreba, lebo v Alberte je teplo „a human right“ a elektrárne ťa až do apríla nesmú zo zákona vypnúť. 

Najväčší challenge tu však nie je počasie, ako sa na prvý dych zdá. Či už pôvodní obyvatelia alebo neskoršia vlna európskych imigrantov– každý z nich sa na území dnešnej Alberty musel vysporiadať nielen so šialenými teplotami v zime, ale rovnako so spolunažívaním s divou (a mnohokrát nebezpečnou) zverou celoročne. Na svete totiž existuje málo miest tak diverzných, ako je Albertská divočina. Poďte sa nachvíľu so mnou prejsť, tam za okno, za tú srnku, hlboko do lesa, zatúlať sa do kanadskej krajiny – tak krásnej a nekompromisnej akou je len príroda sama.

61 percent Alberty tvorí hustý les. Divý. Najromantickejší, aký si viete predstaviť. Hneď ako do neho vstúpite, ocitnete sa v skutočnej prírode bez hraníc, živej a nekonečnej. Pohltí vás. V Alberte existuje veľa rodinných domov s backyardmi orientovanými na sever, v ktorých stačí len otvoriť dvere na záhrade a vyjsť, pokračovať a teoreticky by ste vedeli prejsť na Severný pól bez toho, že niekoho stretnete. Už len divú zver. Oblasť plnú života, ktorý nepatrí človeku.

V národných parkoch, akými sú Jasper a Banff, uprednostňujú miestni Rangeri (lesná stráž) pohyb zvierat pred pohybom ľudí. Väčšinu zo svojej tisícky Grizzly medveďov majú začipovaných a sledujú ich pohyb. Poznajú ich „všeobecnú trasu“ a keď sa blížia, upovedomia návštevníkov, aby sa z chodníka stiahli, a keď medveď prejde, turisti môžu pokračovať v kochaní sa prírodou.  Návštevníkov si monitorujú pri vstupe i prejazde cez národný park.  Dnes si bez zanechania adresy trvalého bydliska, telefonického kontaktu a osobných údajov v parku ani karimatku nevyroluješ. Možno je to drsné, ale chráni sa tu príroda, nie ty. 

Okrem Grizzlyho, tu majú aj čierne aj hnedé medvede, všeho-všudy dokopy 40 tisíc kusov, čo je asi 40 krát viac ako naša medvedia populácia na Slovensku.  Napriek obrovskému počtu zvierat, Alberta štatisticky hlási menej než 3 útoky na človeka za rok. To je na dôkaz toho, že sa tam netolerujú vymetení trotli, čo kŕmia medveďov z okna horskej chaty, prípadne chatári, ktorý si nevedia vyriešiť vlastný odpad. 

Apropo, odpadky. „bearproof garbage“, čiže medveďu vzdorný smetný kôš majú Alberťania umiestnený pozdĺž diaľnice 300 km až do predmestia Edmontonu a nie je to nejaký sci-fi vynález, jeho konštrukcia nevyžaduje Kryptonite a pevne dúfam, že sa dožijem dňa kedy bude súčasťou tatranskej čistoty a kultúry, tak ako neprikrmovanie lesnej zveri ľudským bordelom.

Najväčšia hrozba pre obyvateľov tu teda v žiadnom prípade nie je žiaden medveď, ani len Grizzly, hoci ten je tu najsilnejší predátor. Problém ľuďom tu odjakživa spôsobujú predovšetkým dva iné zvery.

Jedným z nich je mountain lion, alebo teda „Cougar“ (tým sa teraz nemyslí sexy MCBP ale lesná šelma - puma). Po jaguárovi druhá najväčšia cica na svete. Človek nie je priamo na jeho jedálnom lístku, no keď sú na jar veľmi hladné alebo v lete sa učia loviť, zatúlajú sa až na záhradu pod trampolínu. Na farme to napadne všetko operené – moriaky, sliepky, kohúta. Malého psa si dá ako jednohubku, na veľkého si trúfne, keď je na reťazi, lebo útočí predovšetkým na krk. Je to rýchle a v tmavom lese takmer neviditeľné zviera. Ročne sa premnoží a vyše 150 zvierat sa dáva poľovníkom korigovať. Našťastie som ho nikdy nestretla, iba vypchatého v múzeu.

Nestretla som ani vlka šedého, hoci si pamätám jednu zimu, kedy svorka napádala na jednom zo statkov pozdĺž Highway #16 majiteľovi jeho kravy. Vlci prišli niekoľko krát a zanechali  po sebe pohromu. Následne sa zdvihla partia miestnych poľovníkov a svorku vystopovala až do hlbokého lesa. Nikto a nič predsa nebude ohrozovať kanadskú BBQ. 

Útoky sa udiali v roku 2009, a bolo to prvý krát, čo som zaregistrovala poľovnícku komunitu v Alberte. Bývali sme vtedy v 5tisícovej komunite Whitecourt, na začiatku Alaska Highway. Divá príroda nás obklopovala z každej strany. Poľovníci tu boli, prirodzene, väčšou súčasťou spoločnosti ako neskôr v meste.

Počas dlhých rokov a ešte dlhších albertských zím sme s manželom pracovne precestovali väčšinu malých miest a spoznali skutočných pánov vidieka. Šéfom údolia tu bol vždy ten, kto vedel najlepšie narábať so statkom, ku ktorému si každý chodil po radu. Ale nie do kostola, do stajne. Cowboy tu musel vedieť na jeseň ulapiť bizóna, v zime strážiť dedinu pred vlkmi a lesnými pumami a na leto odrodiť dvesto teliatok. V prenesenom význame to tak funguje aj dodnes.

Keď som v 2015tom, až do vysokého štádia tehotenstva, chodila vyučovať športové programy do zapadnutej dediny severozápadne od Edmontonu, zvanej Onoway (čiže som technicky bola „on a way to Onoway“), stretávala som tam pred športovou halou/školou jedného nadšeného otecka statkára, šéfa údolia. Chodil mi tam pomedzi pôrody teliatok pravidelne triasť rukou, pretože som mala jeho dcéru, tak ako zvyšné 14 ročné miestne dievčatá, v programe celú sezónu, teda od momentu kedy som otehotnela. Túto skupinku mladých báb som svojim veľmi komplikovaným priebehom gravidity počas ich školského roka natoľko vystrašila, až mi oteckovia na záver sezóny takto chodili gratulovať, k skvelej výučbe „sexual awareness“ pre ich dcéry, ktorá bola pre nich hodnotnejšia ako celý naprogramovaný program. Raz som s nimi bola na 8 hodinovej bus ride do Britskej Kolumbie, mesta Kamloops a prevracala som kompletne celú cestu na prvej sedačke v autobuse. Späť sa mi rodičia zložili na letenku. 

Tento jeden otecko, nazvime ho Bill, bol výnimočne vďačný, vychovával totiž dcéru sám bez mamy, ktorá jej a jej dvom bratom bohužiaľ predčasne odišla na druhý svet. Bill bol statkár, najväčší odborník na hovädzí dobytok široko ďaleko. Boli jari, kedy tento chlap odrodil stovky teliatok. Čítate dobre, stovky. Ani domov neprišiel. Chodieval asistovať každému, prakticky v kuse, vo dne, v noci. 

Keď ma takto ku koncu sezóny v Onoway zbadal, ihneď za mnou utekal a položil svoje obrovské dlane na strany môjho veľkého brucha. Zavrel oči, načúval, hmatal rukami a hovoril mi veci ako:

„Už len chvíľu. Tento týždeň som odrodil už štyridsať teliatok. Ja to cítim, že už chce ísť von.“

Bolo to bizarné, priznávam, ale keď som neskôr v Edmontone v štátnej nemocnici rodila môjho 4.5 kilového syna v ťažkostiach 5 dní, na otázky sestričiek či niečo nepotrebujem som do ich zmätených očí kričala už len:

„Yes!!! Bill from Onoway!“

/Doneste mi Billa z Onoway!/

Pochopila som, že ľudia ako Bill sú pre spoločnosť nedoceniteľní. Ale vráťme sa z pôrodnice späť do lesa, respektíve na diaľnicu. 

Vrchol poľovníckej sezóny totiž najlepšie vidieť tam. Moose je obrovské zviera, jelene a srnce sú tu tiež veľké, len tak ich do kabelky nestrčíš. Na jeseň, počas vrcholu vždy bohatej sezóny, je anuálne pytliactvo problémom a tak na diaľnici prebiehajú kontroly. Nikdy sa ma netýkali, pretože nie som kanadský tínedžer ani kanadský rednek, aby som šoférovala pick-up a teda ma nikdy nezastavili. Avšak, keď som začala chodiť pracovne so skupinami, ktoré mali prenajatý autobus, poskytol sa mi nevšedný výhľad na strechy áut, na ktorých boli priviazané mŕtve losy, do obsahu otvorených kufrov pikapov, kde boli narýchlo naporciované práve ulovené zvery, alebo ak preferujete výraz „čerstvá vražda“, nech sa páči. Pokuta samozrejme záležala na tom, či si si usmrtenie predplatil na miestnom mestskom zastupiteľstve a zviera bolo súčasťou „big game“ alebo opačne, za jeho usmrtenie ti zaplatil mestský úrad, pretože sa premnožili. 

Teraz vám niečo prezradím, informačné okienko: Moose a Elk sú dve rozdielne zvieratá, hoci my Európania ich obe voláme „los“. Rozdiely sú malé, predsa len sú to takí bratranci z druhého (jelenieho) kolena. Jednak im trochu inak rastie parožie a jednak, ak by ste ich obe naraz niekedy zblízka stretli, môžete si všimnúť, že „moose“ má väčší nos. Pohľad majú rovnako tupý. Nie sú vyslovene agresívne, ich nebezpečnosť spočíva v tom, že ich nevidno na ceste a zraziť na diaľnici – dámy a páni pozor – poltonovú skriňu nie je len tak. Z toho tiež vyplýva, že v Alberte na cestách platí, že čím si väčší, tým praktickejšie. Smart car tu nie je very smart.

Ak dosiaľ nemáte zamotanú hlavu z moose-a, elk-a a reidneer-a, prezradím vám ešte, že Alberta má ďalšieho jelenieho bratranca, parožáka zvaného Caribou. Vedci a kanadskí zvierací aktivisti nedávno poukazovali na fakt, že treba čosi okamžite robiť, aby sa zachránilo ich vymierajúce stádo v Alberte. A tak provinčná vláda dostala za úlohu začať vyšetrovanie, kde dospela k záveru, že stádo je pomaly ale isto vyhladzované vlkmi.  Nariadili teda, aby sa vlci stali „big game“ a vyplácajú 500 dolárov za 1 usmrtené zviera. Kanadskí zvierací aktivisti teraz samozrejme lamentujú nad faktom, že treba niečo robiť, aby nezomieralo v Alberte toľko vlkov...

Tým, že súčasťou poľovníckej práce, okrem všetkých iných aktivít, je teda aj usmrcovanie zvierat, nedostáva sa im toľko rešpektu, akoby si dobrý poľovník sem tam zaslúžil. Myslím tým poriadnych poľovníkov, nie nejakého dezorientovaného Gašparoviča v Lešti. A nielen poľovníci! Statkári, farmári, opatrovatelia stád, stoviek a stoviek zvierat, o ktoré sa treba poriadne starať. Vykonávajú zodpovednú, pravidelnú, náročnú prácu, ku ktorej sa vstáva veľmi skoro každé jedno ráno. „Narobia sa ako také hovädá“, ako by povedalo jedno naše hovädo.

Poďme však poľovníkov pochváliť a vzdať im ten kus rešpektu, ktorý im patrí.  Aberťania sú hrdí poľovníci, skúsenosť a tradícia tu fičia celé generácie.  Postupne som sa od poľovníkov naučila zaujímavé veci,  napríklad ako v divom lese funguje ľudský zákon a predpisy, ako sa dajú obísť, ako sa v lese správať, kedy preukázať úctu, kedy kričať, kedy vyliezť na strom, kedy skočiť do vody, kde sa lovia najlepšie lososy, ktoré jazero má najväčšie ryby a to stále v podstate hovorím len o múdrostiach európskych poľovníckych potomkoch. 

Pôvodné obyvateľstvo je iný level lesného skautingu. Loviť zver a poznať dar lesa im priniesol sám Kanati (čítaj Kah-nah-tee), ktorý podľa legendy hlásal o zodpovednej distribúcii jedla pre všetkých v osade. Pôvodným obyvateľom nejde o to mať pri poľovaní šťastie, ale o daný princíp rovnováhy vďaky s prijímaním daru od prírody. Keď je tvoje dieťa hladné, príroda sa o teba postará, ale zobrať navyše je hriech. Pôvodný obyvateľ, ktorý dodnes skutočne žije v symbióze s prírodou, počúval ju celý život a pozná každé steblo trávy, každú byľ a jej medicínske účinky, ti povie presnú lokáciu každého medveďa vo svojom chotári bez toho, aby mu musel pod kožu inštalovať GPS vysielač. A keď sa spriatelíte, povie vám aj o iných obyvateľoch lesa ako Saskquatch, či Wendigo.

Na záver vám chcem porozprávať o vrchole albertského poľovníctva. 

Ako som spomínala, Alberťania sú hrdí poľovníci – jedni z najpyšnejších na svete. Niet problému v lese, ktorý by si netrúfli zvládnuť, niet zvieraťa, ktoré by si netrúfli zachrániť, alebo ak žiadané, vystopovať a zastreliť. Nuž ale bisťu predstavte si, že ani toto nedokáže uspokojiť absolútnych albertských lumberjackov, ktorý hľadajú ozajstný poľovnícky challenge. A tým zvieraťom je: (drumroll, please...) Merriam turkey,  americký moriak z Montany! Kedysi dávno v 50tych rokoch si  amíci preniesli pár desiatok vtákov z Colorada. Dnešné morčacie počty v Montane dosahujú 120 tisíc kusov a sú lákadlom poľovníkov z celého sveta.

Najskôr som si myslela, že albertskí poľovníci žartujú, keď som prvý krát počúvala o týždňovom love na montanského moriaka. Organizujú si zájazdy (systémom: musí ti prísť pozvánka), v ktorých sa nachádza asi 10 vyvolených, tohtoročne najzaslúžilejších poľovníkov. Tí si za asi 10 tisíc CAD nakúpia drahú výbavu do lesa a lacnú letenku na týždeň do Montany, za 100 USD hunting licence na 1 kus operenca a potom to príde – dospelí muži môžu v lese týždeň stáť bez pohybu, alebo predstierať, že sú nadržaným moriakom.  Nie je to vôbec také jednoduché, ako sa na prvý pohľad môže zdať.  

Celý opis týždňového morčacieho zájazdu mi do detailu vysvetlil ten, čo každoročne tie pozvánky na lov posiela, Eric z Evansburgu (podobná osada ako Onoway).  Statný, ale skromný sto kilový chlap, ktorý rukami aj hlavou v živote zarobil veľa peňazí, no na jeho zovňajšku sa to vôbec neukazuje.  Ufúľaný, so špinou za nechtami a otrhanými gaťami vystúpi na parkovisku z najvybavenejšieho monster trucku. Ako teda každú jar zbalí toho amerického moriaka? Dobre, že sa pýtate.

Tradičný výlet mi opisoval v športovo-rekreačnom centre v Spruce Grove, na predmestí Edmontonu. Komplex má dve ľadové plochy a dve telocvične, na všetkých vtedy bežal nejaký program a ja som stála spolu s rodičmi vo veľkej hale medzi plochami, z ktorej je cez okná vidieť na všetky športoviská a tak som dozerala na náš program a aj mala šancu prehodiť pár slov s klientami. 

Hala je podopieraná vysokými stĺpmi, ktoré sa tiahnu celou jej dĺžkou, čiže ich tam môže byť tak dvadsať. Zrazu na mňa spoza jedného vybehol  Eric. Bol oblečený v akomsi sci-fičkovom chameleónskom munďúre, o ktorom som si dovtedy myslela, že ho používajú možno len americký vojaci v Afganistane. Metrák chlapa vyskočil spoza stĺpu nadšene ako malý chlapec:

„Petra! Petra! I got the trophy, I got it!“

/Mám to. Vyhral som tú trofej/

O čom to trepe tento Kanaďan? Veď Stanley Cup sa ešte neudeľoval...

„Okay...“, odpoviem mu, lebo s týmto slovom ťažko čosi pokaziť.

„The bird! I got the bird, ei?“ 

/Dostal som toho vtáka!/

Vysvitlo, že jeho žena mu doma opäť tradične pripravovala jeho každoročnú vysnívanú večeru za desať tisíc. Že skolil divého moriaka – the greatest bird game na planéte. Porozprával mi všetko. Kde presne a aký hotel v Montane zajednať na jednu noc, ako sa nachystať do lesa – vymenoval všetok equipment, ktorý si nakúpil od série chameleónskych gatí až po night goggles a voňavku s arómou morčacích feromónov. Ako sa moriak celé dni sleduje a lovec musí totálne splynúť s prírodou, aby sa dostal do jeho blízkosti. Ako sedíš hodiny bez pohybu a čakáš až sa moriaci uložia na strom, ktorý si si vybral a máš jediný výstrel, hoc aj s tlmičom. Ak netrafíš, môžeš vtáka zase niekoľko dní stopovať. Pôvodní obyvatelia preferujú menej hlučný luk a šíp.  

Rečnil košato a predvádzal morčacie pohyby. Ukazoval, ako sa moriak hýbe v hornej časti tela, ako hýbe krkom, akú má chôdzu, a áno, bohužiaľ prišlo aj na „mating calls“. Hádam si niekto nemyslí, že chlap ako Eric potrebuje na moriaka vábičku. Moriaka vie zviesť vlastnými hlasivkami a predviesť to s echom letištnej haly. 

„Gobble, gobble, gobble.“ /Ja neviem, ako robí po slovensky moriak?/

Lokálni chlapi samozrejme ihneď rozpoznali zvuk roztúženého vtáka a dovtípili sa, o čo ide. Postupne sa k nám začali pridávať, pretože to, čo Eric dosiahol je vlhkým snom všetkých tunajších farmárov. Poľovník nám v športovom komplexe skákajúc spoza stĺpov, chvíľami predstierajúc, že je morka, chvíľu lovec, všetkým predviedol postup toho, ako sa loví divý moriak. Napadlo mi, že ak je to fakt takto ťažké uloviť, asi preto sú za tú prvú várku Američania dodnes vďační.  

Uvedomila som si, že Albertské lesy síce nemajú konca, no majú vrchol a ten sa nachádza v Montane.