O chlaste sa mi píše ľahko, lebo ho už nepijem a preto je možné, že dnes toho napíšem dosť.
Punk, smiech a plač
Skúste sa vcítiť do kože chalana, ktorý začína dospievať v čase, keď to všetko prasklo. Z výkladu kníhkupectva zrazu zmizli socialistickí realisti a objavil sa iný realista - Bukowski (nemýliť si s iným výživovým poradcom) a ten chalan, namiesto angažovanej poézie zrazu čítal, ako si Kerouac prihrieva plechovku s fazuľou po ťažkom tripe na pobreží Big Sur. V čase, keď prestali vysielať Ein Kessel Buntes a v obchode sa namiesto toho dala kúpiť platňa od Visacího Zámku. V čase, keď s prvými slobodnými nádychmi ľudia neriešili, čo vdychujú a ako to na nich pôsobí, lebo na to neboli pripravení a hovno o tom vedeli.
Teraz som sa asi nechal uniesť. Najskôr by som sa ožieral aj pri Turbe, Teame a Tublatanke, ale našťastie, na tých prvých spomenutých sa začala formovať moja životná filozofia a dodnes sú jej súčasťou. Samozrejme, nemôžem z fleku napísať, že som pil preto, lebo Bukowski a punk, ale svojim spôsobom to dávalo pitiu určitú legitimitu a hlavne, pitie sa stalo jedným zo spôsobov vyjadrenia postojov širokej subkultúry, ktorej som sa cítil hrdo súčasťou. Aby ste mi už úplne nerozumeli, nemám im to za zlé, aj dnes si rád prečítam beatnikov a VZ mám zo všetkých CS kapiel najradšej.
Začiatok deväťdesiatych rokov bol fajn. Hudba, knihy, ženy (vtedy ešte dievčatá), pivo, tráva a zelená. Baba sa vtedy dala zbaliť na báseň od Ginsberga a keď si jej požičal knihu, znamenalo to, že nabudúce idete na rande, kde ti ju (okrem iného) vráti. Z takého životného štýlu sa ti nechce cúvať a neuvedomuješ si, že pri všetkej tej pohode sa pomaly rozbiehaš z kopca. Hudba a knihy ťa zaujímajú čoraz menej, starí kamoši a kamošky sú zrazu niekde preč, tu a tam sa ozve niekto, aby povedal „prestaň.“
Ale alkoholik neprestane. Vybaví si to sám so sebou a človeku, ktorý sa mu snažil dávať dobré rady sa bude v budúcnosti vyhýbať. Má sa zato, že človek závislý od alkoholu je najlepší klamár. Niekde sa písalo o troch fázach klamania. Najprv alkoholik klame svoje okolie, potom klame sám seba a nakoniec tomu uverí. Ja som sa motal niekde okolo tretieho bodu a nevedel som sa pohnúť ďalej. Vedel som, že pri takto nastúpenej životospráve to v živote ďaleko nedám, avšak nevedel som ako prestať. Posledné mesiace boli naozaj husté.
Na Cajle
V holej podstate som o tom nerozhodol ja, ale náhoda. Úraz, spôsobený pod vplyvom a regres podpísaný ošetrujúcim lekárom. Práve teraz pozerám na tú jazvu na pravej nohe a uvažujem, ako málo niekedy stačí. Argument „alebo sa pôjdete liečiť, alebo si zaplatíte náklady na týždennú hospitalizáciu sám“ bol dostatočne presvedčivý, aj keď som mu veľkú váhu do budúcnosti nedával.
Systém liečenia bol v tom čase (1999) rozdelený na tri skupiny A, B, C. Čerstvého pacienta, spravidla rozklepaného týpka, večer pred hospitalizáciou nasilu odstaveného od fľaše, šupli ráno na Áčko. Ja som ostal verný svojim ideálom a pred štvorhodinovou cestou do Pezinka som si na pumpe kúpil liter vodky. Pred vrátnicou som ju ostentatívne dopil, z lavičiek v parku mi budúci spolupacienti zatlieskali a ocitol som na Áčku. Pamätám si, že mi dali fúkať, uznanlivo pokývali hlavou nad výsledkom, ukázali mi posteľ a ...zobudil som sa o dva dni. V takom štádiu nemôžeš prestať piť len tak, tvoje zhuntované, na tri promile zvyknuté telo si samo pýta o starostlivosť odborníkov. Meranie tlaku, sledovanie základných životných funkcií a neviem čo všetko ešte. Za odborníka som považoval aj týpka, čo sedával na stoličke vedľa mojej postele a sledoval moje triezvenie. Neskôr som sa dozvedel, že bol to nejaký Fero z Céčka, čo abstinoval o dva mesiace dlhšie ako ja a v rámci svojej terapie dostal za úlohu dávať na mňa pozor. Na oddelení A bol zavedený nemocničný režim. Mal som pyžamo a keď som chcel ísť fajčiť pred barák, musel som sa pýtať o dovolenie a asistenciu. V tej chvíli bola predstava, že tu strávim najbližšie tri mesiace úplne mimo môjho chápania. Sedával som na skupinovej terapii ako vyklepaný pako, každý pracovný deň od deviatej rána do jedenástej, kde sa za asistencie primárky a terapeutiek celé oddelenie vykecávalo zo svojich problémov. Spočiatku som mlčal, zdalo sa mi, že tu odo mňa nikto nič neočakáva. Bol som pár dní triezvy a sledoval som tých, čo to vydržali mesiac. Do toho obrazu prichádzali noví pacienti a ja som časom začal vnímať rozdiely. Nikto mi nepovedal, o čom je to liečenie, ale najskôr bolo hlavne o tom, o vnímaní rozdielov, o pozitívnych a negatívnych príkladoch. Našli sa trebárs aj takí, ktorí sa s nami ako trojmesační absolventi vysokej školy života (vtedy na to prirovnanie každý sral) rozlúčili a o tri dni ich nevládnych, špinavých a smradľavých doviezla sanitka. Videl som ich, sledoval som ich neskôr zo stoličky, rovnako ako vtedy Fero mňa. Jednoduché príklady.
Asi o dva týždne ma preradili na Béčko, cítil som postup, mohol som chodiť v teplákoch fajčiť do parku, nikoho som sa nemusel pýtať, na terapiách som bol stále aktívnejší, dokonca som bol na týždeň zvolený za predsedu komunity, pripravoval som s primárkou témy do pľacu a bolo mi fajn. Po mesiaci som sa cítil ako v pionierskom tábore.
Tienistými stránkami som sa nenechal vyrušovať. Trebárs, povinné návštevy AA klubov prebiehali asi takto: Sadneš si do kruhu, povieš, že si alkoholik (poznáte z filmov), všetci okolo teba povedia „ahoj“, dookola recitujú tých svojich 12 krokov, so slzičkou na krajíčku priznávajú, že sú slabí, bezmocní a preto s pokorou volali, alebo volajú na pomoc Boha, alebo inú entitu, aby odstránila ich nedostatky. V týchto momentoch sa veľa hrdých liečených alkoholikov zlomilo - na nesprávnom mieste. Buď to vzdali z jednej strany a začali piť, alebo to vzdali zo strany druhej a odovzdali svoje biedne, ničím nenaplnené životy inej entite. Videl som na klube ľudí zvonku, čo nepili desať a viac rokov a povedal som si, že keby som mal skončiť takto, radšej budem aktívnym ožranom. Prečo by som nemal byť hrdý na jedinú vec, ktorá sa mi v živote podarila?
Pred odchodom ma čakala formálna rozlúčka pred celou komunitou. Absolvoval som ich ako divák niekoľko, takže som vedel o čo ide. Všetkých som uistil, že budem aj naďalej dodržiavať liečebný režim, že sa budem tak, ako mi celý čas radili, vyhýbať krčmám na kilometer a starým kamarátom na dva. Napriek tomu, že som to (podľa mňa presvedčivo) rozprával, nechápal som, ako môže byť toto od zajtra môj život, za ktorý budem sám zodpovedný a už vôbec som netušil, čo bude so mnou o týždeň.
V krčme
Neviem, čo sa so mnou stalo na liečení, ale myslím si, že pre budúcnosť bolo dôležitejšie to, čo sa stalo bezprostredne po ňom. Vystúpil som s veľkou taškou z vlaku, o desať minút som ju hodil doma do kúta a o ďalších desať minút som zišiel po schodoch do krčmy, z ktorej som pred tromi mesiacmi vyšiel.
„No nazdar! Kde si bol tak dlho, dopiče?“
Tá otázka bola namieste, pretože keď sa niekto, kto má za stolom pod televízorom takpovediac trvalý pobyt, tri mesiace neukáže, personál s osadenstvom má dôvod k obavám. Mohol som povedať čokoľvek, mohol som sa vyhovoriť, že som bol na robote kdekoľvek, ale vtedy mi, z neviem akého dôvodu, prišlo cool povedať pravdu.
„Čaute, na protialkoholickom v Pezinku“
„To akože teraz nepiješ?“
Na túto otázku som nebol pripravený, vlastne som nebol pripravený na nič, nebol som ani rozhodnutý, že nebudem piť, avšak v tej chvíli mi prišlo dosť od veci, najebať sa hneď v prvý večer.
„Nie,“ pokrčil som plecami.
„A čo si dáš?“ opýtal sa ma spoza pultu krčmár Vlado, ktorý to medzičasom tiež nezvládol.
„Čo ja viem? Turka a tonic...“
Načo ma usadili medzi seba a začali s výsluchom. Predsa len, keď sa niekto, kto donedávna nemal problém naliať do seba šestnásť pív a potom si pýtať poldeci, neukáže tri mesiace na mieste jeho srdcu najbližšom a teraz povie, že nepije, je to dostatočne zaujímavá udalosť. Povysvetľoval som chalanom, ako to na takom mieste chodí, vyvrátil som hoaxy o tom, ako ti pichnú antabus, nalejú poldeci a škodoradostne čakajú, ako budeš spotený zvracať do vedra, aj pekné terapeutky som spomenul, keby sa im chcelo opáčiť výhody ústavnej liečby a keď neuspeli ani po hodine prehovárania, aby som si už konečne dal, jeden z nich ma so súcitom poklepal po pleci a povedal:
„Neboj, o týždeň budeš tam, kde si bol.“
V tej chvíli sa vo mne niečo stalo. Dostal ma do situácie, v ktorej som nevedel, že budem, ale uvedomil som si, že odteraz tam chcem byť. Celý život som chcel byť iný, nosil som dlhé vlasy, počúval som škaredé pesničky, nosil som číro a starú, roztrhanú vojenskú košeľu počmáranú fixkou. Teraz mám možnosť byť iný rovno pred sebou, na stole medzi popolníkom, kávou a tonicom. Metal a nášivky na riflovke už boli samy o sebe nuda. Dnes už viem, že to vtedy chalani nemysleli zle, že vtedy za nich prehovorila úprimnosť a že povedali všetko, čo povedať mohli a čo povedať dokázali. Skrátka, vedel som, že pred tromi mesiacmi by som povedal to isté. Oni naopak nemohli vedieť, že tým, že sa zachovajú ako hajzli, mi pomôžu najviac.
„Tak to veru nie, vy kokoti, tú radosť vám nespravím,“ povedal som.
Takto nejako to vtedy bolo, takto nejako sa to vo mne vtedy vzpriečilo a takto nejako to vyšlo. Aj negatívna emócia dokáže byť motorom života. Treba sa vedieť dobre nasrať a človek dokáže nemožné. Neskôr som sa dozvedel, že sa na mňa uzatvárajú stávky. Majú smolu, tá škodoradosť mi vydržala od roku 99 dodnes.
Dnes, takmer po dvadsiatich troch rokoch som asi oprávnený napísať niekoľko rád:
- Zrejme viete, že závislosť od alkoholu sa delí na fyzickú a psychickú. Telo je schopné dostať sa z fyzickej závislosti v priebehu niekoľkých dní, maximálne týždňov. Prestanú sa vám triasť ruky, nemáte chuť na alkohol a keď už, dokážete to prevážiť benefitmi z abstinovania. Psychická závislosť je zákernejšia, dokáže naštartovať recidívu aj po rokoch abstinencie. Človek si myslí, že je v pohode a za vodou, ten pocit môže trvať a môže v ňom rásť roky, z nejakého dôvodu skúsi raz, prejde mesiac a nespraví to s ním nič, tak to vyskúša opäť a... Psychickej závislosti veľmi nerozumiem, pretože mi nenapadlo ani raz to ochutnať. Dokonca sa nevyhýbam ani príležitostiam. Chodím po krčmách rovnako ako voľakedy a v robote často takpovediac kľučkujem medzi fľašami.
- Alkohol sa rokmi pitia stane súčasťou vašej osobnosti. Žiaľ, často nedeliteľnou. Vypracujete si v sebe systém výhovoriek a ospravedlnení. Dokážete svoje pitie pred vašim okolím a zvyškami vášho svedomia účinne brániť. Alkohol sa vo vašej Maslowovej pyramíde stane základnou fyziologickou potrebou a všetko ostatné ide bokom. Rodina, vzťahy, kamaráti, uplatnenie. Na to, aby ste žili sa potrebujete iba napiť a celý svet okolo vás sa stane nedôležitým. „Dejte mi pevný bod kdekoli ve vesmíru a já se vám na něm ožeru jako prase.“
- Z toho vyplýva, že po vysadení alkoholu vo vás zostane prázdne miesto. Veľké duté nič. Vákuum, pripravené do seba nasať rôzny „obsah“ okolo ktorého sa obtriete. Ak chcete zostať sami sebou, berte preto s rezervou, alebo sa rovno vyhýbajte podporným skupinám a komunitám, u ktorých by ste iba vymenili závislosť od alkoholu za závislosť inú. Ľudia v sračkách sa dajú (a nechajú) veľmi efektívne ovplyvňovať a oni to vedia (pozdravujeme farára Kuffu do Žakoviec.) Viem, že existujú aj normálne kluby alkoholikov, bol som na niekoľkých, ale nie je to nič pre mňa. Pokiaľ máte potrebu vyrozprávať sa pred rovnakými ľuďmi ako ste vy, kľudne tam choďte.
- Vyhýbajte sa aj iným drogám, lebo toto je (rovnako ako Kuffa) najvhodnejšia príležitosť na ich nástup.
- Nemyslite si, že život po návrate bude ok. Nebude ľahší, ani ťažší, bude hodnotnejší. Boli ste zvyknutí každú príležitosť zalievať chľastom a už dávno ste zabudli, čo všetko obnáša život v ozajstnej realite. Teraz si budete všetko prežívať na plné pecky. Rozchody, odchody, príchody, starosti, aj radosti.
- Nemyslite si, že vás rodina privíta s otvorenou náručou. Neprivíta. Roky ste ich ojebávali, roky ste im sľubovali a roky ste im a sami sebe klamali. Bude to trvať nejaký čas, možno aj roky, kým vám uveria a kým uveríte aj sami sebe.
nEpilóg
Cez sviatky som sa bol prejsť tmou a prišla na mňa nostalgická chvíľka. Niekedy pred tridsiatimi rokmi sme začali žiť svoje hektické životy, boli sme veselí, nič nevyzeralo ako problém, svet a život boli gombička. Vybavovali sa mi konkrétni ľudia, v konkrétnych priestoroch. Biliardový stôl nasiaknutý pivom, vajgle od Štartiek na zemi a vyhulené jointy v popolníku. Počas prechádzky som, okrem domov nasvietených v štýle Las Vegas, míňal aj pár opustených, so smutnými čiernymi oknami, kde tiež niekedy niekto vyrastal, býval, svietil, oslavoval a vyspával opicu. Tí ľudia, čo ma tľapkali v krčme po pleci tu už nie sú, obetovali tej ilúzii všetko, tá si podriadila celý ich život, aby jej nakoniec sami podľahli a dnes po nich zostal už iba chátrajúci barák s odpojenou elektrickou prípojkou. Minuli odbočku a vrútili sa plnou parou do slepej uličky, ale ja viem, že keby to vtedy zvládli vybrať, dnes by vedeli žiť, prinajhoršom tak, ako ja.
A dnes im možno niekto závidí. Cestou okolo susednej bytovky som si pri pohľade na jednu osobu uvedomil, čo je najhoršie. Dojebeš si celý život, prídeš o deti, o rodinu, o prácu, o majetok, o renomé, o hrdosť, o všetko. Teraz máš cez päťdesiat, konečne si prestala spávať na zástavke, chľastať a kŕmiť automaty, s podlomeným zdravím tu teraz sedíš na Vianoce sama, fajčíš na balkóne bytu so zhasnutými svetlami a máš pred sebou ešte veľa času o tom premýšľať. To je najhoršie.
