Potom sme ešte zašli do dvoch pekných zatočených bočných uličiek, kde bývajú domáci v staručkých domoch s názvami ako Chilli Cottage či Vine House. Do jedného z nich som sa zamilovala a chcem tam bývať (už len taká maličkosť, vyhodiť odtiaľ súčasných obyvateľov, vyhrať športku a presťahovať sa)!

Zvyšok dňa sa už bol všedno-normálny: Bus do Mesta B prišiel načas a nič sme už cestou nevideli, lebo bola tma a okná zahmlené; vlak do Oxfordu prišiel načas (samozrejme, keď to nutne nepotrebujete, vtedy príde načas všetko) a aj MHD zo železničnej stanice „domov“ prišla podľa plánu. Večer som ešte vybehla do obchodov pokúpiť nejaké suvenírové syry a pečivo a už sme len jedli, pili, oddychovali a spali.

 

Prvé dva dni výletu za nami, hor sa do posledného celého dňa a potom nás už čaká iba odchod späť domov do reality.

DEŇ TRETÍ

PLÁN: Nákupy, prechádzka peši do mesta, vyhliadková veža, Magdalen College, možno spievaná omša evensong, najesť sa v pube a ísť sa baliť na ubytko.

REALITA:

Na nedeľu sme mali viacero plánov, konkrétne doobeda ísť na nákupy. Škoda, že ráno môjmu mužovi trvá všetko extrémne dlho, takže sme odišli neskôr, ako sme pôvodne chceli. Bol krásny slnečný deň. Prišli sme k obchodom, kde sme obehali jednak veľké potraviny Sainsbury´s a okrem toho Marks & Spencer, Primark a Boots. Všetko, čo sme chceli kúpiť, sme zohnali – aj viac, ako to už býva. Bola tam aj knižná burza, čo ma, samozrejme, zaujalo - knižky zadarmo rovná sa sen knihomoľa :) Lenže fungovalo to tak, že len keď tam nejakú knihu necháš (daruješ), až vtedy si môžeš nejakú inú zobrať. Keďže ja som nemala akú darovať a čítačku som tam nechať odmietla, smola.

Potom sme sa trošku prešli po meste patrične ovešaní taškami a išli sme nákupy zaniesť nazad na ubytko.

Tam sme sa aj najedli, dali sme si na slniečku kávičku a chystali sme sa na druhú časť dňa. Tá mala spočívať v tom, že pôjdeme peši dole do mesta cez polia a univerzitné parky, potom na vyhliadku do veže kostola St. Mary´s, prezrieť si jednu konkrétnu fakultu - zvolila som Magdalen College, kde ma okrem krásnych budov presvedčilo aj to, že majú vlastný park, kde voľne žijú daniele – a ísť sa navečerať. Lenže všetko dopadlo inak...

Vybrali sme sa teda od nášho Airbnb smerom k zelenej ploche, kam sme došli do možno 10 minút.

Cestou sme videli na jednom dvore takéto bizarnosti – o čo vlastne ide, netuším, ale zaujalo. Prípadne mi to môžete objasniť v diskusii.

Hovorím cestou mužovi, že je možné ísť buď po cyklotrase, ktorá je dláždená, alebo po chodníčku pešo cez polia. Povedal, že poďme tým chodníčkom, že tam na tej cyklotrase budú fičať bicykle a že to nebude také pekné. Musím povedať, že som to, žiaľ, dobrovoľne odsúhlasila s iba jemným vyslovením obavy, či tam nebude mokro. Ehm. Poďme do toho zhurta, takzvane in medias res.

Na začiatku chodníčka nám postupne začína tráva pod nohami akoby mliaskať. Vyzerá to, že ďalej to bude lepšie a suchšie, tak pokračujeme v chôdzi, keď tu zrazu pozerám a po obidvoch stranách chodníčka sa objavujú zaplavené polia, kde stojí voda. Ej bisťu, zaujímavé, pomyslím si. Aj si robím video, že aké fasa. Zrazu sa však začínajú mláky objavovať aj na tom našom chodníčku, a to miestami po celej jeho šírke. Musíme ich teda obchádzať po kraji.

 

Nakoniec prichádzame na miesto, kde je zrazu komplet celý chodník a jeho okolie všetkými smermi zatopené a voda tam stojí asi tak do výšky 20 cm. Možno aj viac, kto vie, spodok nie je vôbec vidieť. Miestni, ktorí tam nevzrušene vOnčia psy, sú príznačne obutí v gumákoch a až teraz definitívne chápeme prečo. Tadiaľto sa skrátka prejsť nedá. Muž navrhuje, že sa vyzujeme, prebrodíme to a potom sa znova obujeme, čo rázne odmietam – predstava skončiť kdesi na lúke zaborená po pás v bahne ma akosi neláka. Keby aj tento katastrofický scenár nenastal, byť so špinavými a mokrými nohami celé popoludnie v meste ma, čuduj sa svete, taktiež neláka. Tak sa vraciame kúsok späť so snahou nájsť inú cestičku. Síce nejakú nachádzame, ale aj tá je po pár metroch zaplavená, tak sa pýtame okoloidúcej pani, kadiaľ sa dostaneme najbližšie k obydliam a k MHD. Povedali sme si totiž, že kašleme na prechádzku a ideme do centra spojom, keďže nemáme ako prejsť do mesta suchou nohou. Pani nám ukazuje, kadiaľ ísť a aj ona sama sa tadiaľ vydáva. Ide rýchlo, je pred nami a zrazu zmizne. Zisťujeme, že zmizla preto, lebo aj tento chodník je úplne zaplavený, čiže preliezla plot a prešla na pole vľavo od cestičky. Chtiac-nechtiac ju nasledujeme aj my – čo je lepšie, ako zabahnená preliezať vysokú drevenú bráničku? Nič! Keby som nebola taká vytočená, aj by som sa na nás zasmiala. Topánky už máme celé zabahnené, aj nohavice v spodnej polovici samý hnedý fliačik (od bahna!). Kráčame po poli. Najprv sa zdá, že to je fajn, až sa zrazu pole zmení na mokraď, čiže vyslovene pri každom kroku čvachtáme a ponárame sa kúsok dnu do toho blatného vodového podkladu. Topánky máme celé dookola obalené blatom, sú komplet hnedé a myslím, že na každej nohe si nesieme odhadom tak pol kila bahna. Najs.

O chvíľu pole skončí a zase treba prejsť preliezť plot, ďalšia radosť vo mne. Potom sa už cez iba jemne zatopené ihrisko konečne dostávame na nejakú dláždenú cestičku do civilizácie. Hurá!

Priznám sa, že počas týchto bahenných kúpeľov som nebola zrejme tá najlepšia spoločníčka na svete, lebo som bola totálne nasratá - ani neviem na koho. Na seba, na muža, na počasie? Skrátka som zanovito mlčky pochodovala smerom k zastávke s pološialeným pohľadom. Zasvinení sme boli poriadne, ale muž hovorí, že nevadí, nikto nás tu nepozná, ideme aj tak do mesta. Topánky sme si trošku poutierali do trávy a potom sme ich ešte očistili v mlákach cestou. Našťastie bus nám prišiel veľmi rýchlo a konečne sme sa dostali do mesta. Treba ale povedať, že týmto bahenným pošušňaníčkom sme stratili asi dve hodiny času krásneho slnečného dňa od cca druhej do cca štvrtej poobede, ktorý sme naozaj mohli využiť inak - ale nestalo sa.

Z autobusu sme vystúpili približne o 16:20 a rovno som sa rýchlym krokom ponáhľala k vyhliadkovej veži, do ktorej som chcela ísť. Kto má pozná, vie, že vyhliadky zhora mám veľmi rada a je to zvyčajne prvá vec, ktorú si gúglim, keď sa niekam chystám. Do kostola sme prišli o 16:29 a vyhliadka mala byť otvorená do piatej, pričom posledný vstup mal byť pol hodiny pred záverečnou. Keď teda správne rátate, mali nás ešte pustiť, avšak v ten deň som naozaj nemala šťastie - všade už boli vylepené oznamy, že na dnešok už predaj lístkov na vežu skončil. Pre istotu som sa ešte išla opýtať slečny, ktorá bola za pultom, či sa predsa nedá, ale povedala mi typickým britským nevzrušeným spôsobom, že veru nie. Moja nálada klesla ešte hlbšie, ak to vôbec je možné. Sadli sme si na chvíľu do kostola, keďže muž potreboval niečo pracovné vyriešiť na mobile a ja som sa zatiaľ utápala vo svojej sebaľútosti, že ani pekné slnečné popoludnie sme nevyužili, ani na tú vyhliadku som sa nedostala a vedela som, že už ani tú Magdalen nestihneme, pretože tiež sa tam dalo ísť len do piatej.

Povedali sme si, že už vlastne nič z našich plánov nestíhame, tak že sa ideme len tak túlať. Ocitli sme sa v centre v úplne rovnaký čas ako dva dni predtým, keď sme pricestovali, čiže sme videli tie isté podvečerné pohľady, keď už len vrcholky budov boli osvetlené slniečkom. Bolo to aj tak krásne, pomotali sme sa kde-kade, nepozerali sme do mapy. Kam sa nám chcelo ísť, tam sme išli, čiže sme videli veľmi pekné veci, ale všetko len exteriéry. Dovnútra sme sa nikde nedostali - OTNT. Jedinou výnimkou bol Covered Market, ktorý bol ešte otvorený, aj keď podniky v ňom už práve zatvárali. Otužilí domáci aj pri teplote cca 7-8 stupňov a pri predlžujúcich sa tieňoch spokojne posedávali na vonkajších teraskách.

Potom sme už pomaly aj vyhladli, tak sme začali hľadať nejaký pub. Nakoniec sme skončili v asi štvrtom, konkrétne v Red Lion. Naším jedlom bolo meat trio - tri druhy mäsa s jacket potato zemiakmi, s yorkshire pudingom so zeleninovou oblohou a ochuteným maslom a dressingom. Bolo to vynikajúce, muž si k tomu dal pivo (zase som maturovala pri pulte v snahe vypýtať mu také, ktoré by mu chutilo) a ja som si dala asi najdrahší drink v mojom živote. Povedala som si, že na doprave aj ubytku sme ušetrili, tak si ho doprajem a v takýto neveľmi podarený deň si ho dupľom zaslúžim. Neviem, čo všetko obsahoval, ale určite tam bola vanilková vodka, marakujová šťava, prosecco a mrazom sušené maliny na vrchu - bolo to fakt osviežujúce. Cena: krásnych 11 libier, ale stálo to za každú pencu.

Po večeri sme sa ešte prešli večerným mestom a pokochali sa budovami vysvietenými v tme. Potom sme sa už pobrali na ubytovanie s tým, že si ideme pobaliť veci, odbahniť si gate a vypucovať topánky.

Apropó, ubytko. Minule sa v diskusii rozoberali ceny ubytovania na noc a ja som napísala, že pre mňa je obvykle hranicou suma 100 € za noc pre dvoch, nad ktorú idem veľmi nerada. Tak tu nás ubytovanie vyšlo 75 € na noc pre dvoch, bol to samostatný apartmán prilepený k rodinnému domu hostiteľskej rodiny, takže vlastná izba, vlastná kúpeľňa a vlastná minikuchynka v širšom centre mesta, minúta cesty od dvoch obchodov a cca 4 minúty cesty od zastávok MHD.

Čo v ten deň vyšlo, boli nákupy a počasie, čo nevyšlo, bola prechádzka do centra, ani vyhliadka nevyšla, ani Magdalen College, ani pozrieť si futbal Man City - Man United v pube. Okrem toho sme uvažovali, že možno by sme skočili na spievanú omšu evensong do Christ Church Cathedral, ale ani toto nevyšlo (uprednostnili sme o šiestej večer škvŕkajúce žalúdky a večeru v pube). Takže suma sumárum, túto nedeľu bolo o dosť viac vecí, ktoré nevyšli ako to, čo vyšlo – i takové dny jsou. Každopádne je na čo spomínať.