Ráno som o dosť spokojnejší. Nielenže som konečne vyspatý, ale opúšťam konečne ten nešťastný Rachov. Čaká nás cesta do Kvasov a odtiaľ výstup na Hoverlu. Vyrážame asi o piatej ráno, lebo podľa internetu by nám cesta len na Hoverlu mala trvať 12 hodín a nám nestačí len vyjsť hore, ale musíme aj zísť dole, niekam, kde sa dá prespať.

 

V mojich predstavách mala byť Ukrajina niečo ako Slovensko pred 20 rokmi, takže som tak trochu čakal, že pôjdeme presne takou istou Karosou, ako som kedysi dávno jazdil do školy. Nie, namiesto Karosy nás do Kvasov vezie maršrutka. Čo ja zaujímavé, vodič od nás pri nastupovaní nechce peniaze. Po skúsenostiach z predošleho dňa mi je to podozrivé, ale na Ukrajine sa očividne platí pri vystupovaní. V Kvasoch teda vodičovi hodíme každý po 20 hrivien (35,44 PHP) a dúfame, že to bude stačiť. 

 

Konečne môže začať výstup na Hoverlu. Najskôr ideme okolo nejakého smetiska, potom okolo rozpadnutého domu, nakoniec ideme hore lesnou cestou. Postupne prichádzame k nejakému zoskupeniu drevených chatrčí, oproti ktorým aj Jarovnice vyzerajú luxusne. Začiatok cesty nie je nič moc. Hovorím si, že ak to takto bude vyzerať celých 12 hodín, tak sa rovno unudím na smrť. 

 

Po troch hodinách dorazíme na Poloninu Šumneskú. Je to tu fakt krásne. Oproti nám stojí ukrajinská obdoba lanovky – 3 staré nákladiaky vyzerajúce, akoby ich v roku 1982 kúpili od správcu motoparku za fľašu vodky a následne im niekto na korbu navaril kabínu pre cestujúcich. Spotrebu odhadujem tak na 30 litrov na 100 kilometrov, čiže každou jazdou ukradnú Gréte z detstva tak tri roky. Vyvezení ľudia sa šli prejsť kamsi hore po polonine a šoféri zatiaľ varia boršč. 

 

Ak sa práve nedívam na tri staré rachotiny, Šumneská polonina je fakt nádherná. A najviac ma teší pohľad na rozdeľovník, odtiaľto je to na Hoverlu už len 6 hodín, takže polovicu dnešnej cesty máme za sebou. Ako predochutnávku Hoverly si dáme najskôr Petros – 4. najvyšší vrch Ukrajiny. V údolí medzi Petrosom a Hoverlou sa dokonca pasie stádo koní. Ako na Muránskej planine, len tu je to oveľa ďalej od civilizácie, teda ak sa Rachov vôbec dá nazvať civilizáciou. 

 

Podľa tradície vraj po výstupe na Hoverlu treba exnúť fľašu vodky a potom ju rozbiť o zem. Nejaké črepy tam naozaj sú, ale našťastie nie toľko, ako som pôvodne čakal. Okrem črepov sú tu ešte stánky so suvenírmi (wtf) a nejaká kovová pičovina, ktorú natiera celá čata vojakov. Teda aby sme boli presní – jeden natiera, dvaja držia rebrík a zvyšok ich sleduje. 

 

Nie je problém nájsť si fotky Hoverly; pre tých, ktorým sa nechce gúgliť aspoň stručne, vyzerá to tam asi ako v západnej časti Nízkych Tatier – trávnaté hrebene s peknými výhľadmi, a preto radšej vypichnem lokálne špecifiká.

 

a) Ukrajinci na zadku nosia niečo, čo vyzerá ako odrezaný kus karimatky alebo molitanu. Neviem, na čo to slúžilo, možno aby si nezašpinili zadok pri sedení; možno ako ochrana proti vlkom.

 

b) Na Ukrajine je veľa dronov - o dosť viac, ako by som čakal od tak chudobnej krajiny. Ale zas aspoň si na tých malých otravných bzučiacich bazmekoch natrénovali, aké to je pilotovať Bayraktary.

 

c) Čo ma ale prekvapilo úplne najviac, tak na Hoverle sa nám prihovoril nejaký domorodec po anglicky. Väčšine čitateľov sa nebude zdať zaujímavé, ale anglofónni Ukrajinci sú rovnako vzácni ako príčetní ľudia v OĽANO. Konkrétne, toto bol prvý Ukrajinec, ktorého sme stretli a ktorý vedel po anglicky. Dokonca som mu spočiatku ani nechce veriť, že je naozaj miestny, ale zas nemal dôvod mi o tom klamať. To ešte bola šťastná doba, keď Ukrajinci nemali ani zdarma ani košickú ZOO, ani žilinskú MHD a hlavne ani nemali vojnu. 

 

Hore ešte kontrolujeme počasie na yr.no. Vyzerá to, že v noci bude jasno a 1°C. Znamená to, že môžeme spať niekde na hrebeni bez strachu z toho, že zmokneme. Pár kilometrov ďalej smerom na juhovýchod by mal byť kúsok pod hrebeňom prameň a teda asi aj vhodné miesto na táborenie. 

 

Keď tam konečne prídeme, som už celkom uťahaný. Vyzerá to, že je to celkom obľúbené miesto na táborenie. Okrem iného sa to prejavuje tým, že v kosodrevina je značne obsr... trpiaca rovnakým neduhom ako kosodrevina v Tatrách popri turistických chodníkoch. My stan nemáme, lebo sa ho ani jednému z nás nechcelo vláčiť, takže budeme spať priamo pod hviezdami. Na spacáku mám napísané, že do 0°C by mal poskytovať tepelný komfort a do -4°C garantujú, že nezamrznem. Dúfam, že Nóri nočnú teplotu natipovali správne, lebo sa nechcem zobudiť ako Hibernatus. Kupodivu meteorológom predpoveď vyšla a mne bolo v noci celkom teplo. 

 

Kamarát by chcel ráno vyraziť skoro, najlepšie o pol šiestej. Našťastie som človek so silnou vôľou, takže som odolal jeho nápadom. Svet mimo spacáka vyzerá byť veľmi chladný. Kým slnečné lúče neprídu až ku mne, nevystrčím ani len nos. Nasleduje ďalší krásny slnečný deň. Pomaly chceme prejsť až k Popovi Ivanovi (alebo ako sa o skloňuje). Kamarát hovorí, že je to bývalý najvýchodnejší bod ČSR a že je tam bývalá hvezdáreň. S hvezdárňou mal pravdu, ale nepodarilo sa mi dopátrať, či je pravdivé aj tvrdenie o najvýchodnejšom bode. Inak celý deň vlastne ideme po bývalej československo-poľskej hranici. Dokonca sú tu aj niekdajšie hraničné kamene, čo ma celkom prekvapilo. Čakal som, že ich Stalin nechal odviezť preč. Kúsok ďalej sa nachádza bývalý trojhraničný bod – miesto, kde sa kedysi stretávali hranice Československa, Poľska a Rumunska. Sovietska Ukrajina bola vtedy ešte ďaleko na východe. 

 

V Rumunsku som nikdy nebol, preto ma to celkom láka pokračovať v ceste po hraničnom hrebeni. Bohužiaľ sa tam nedostaneme. Pol kilometra od základne ukrajinských pohraničníkov (predstavte si jeden dom s garážou) stretneme dve Poľky, ktoré nám povedia, že ďalej sa ísť nedá a kvôli covidu je chodník po hrebeni uzavretý. Takže nič, vrátime sa kúsok späť a zostúpime dole do údolia Bielej Tisy, kde prespíme. Ja navrhujem prespať na lúke, kde spia aj naše nové poľské kamarátky. Kamoš je ale šťastne ženatý a tak necíti potrebu sa s nimi socializovať. Navyše tvrdí, že lúka je príšerné miesto na spanie, že tu bude padať rosa a budeme mokrí a podobné reči, ktorými maskuje strach z toho, že by ho žena nepustila, ak by sa moc bratríčkoval s Poľkami.

 

Takže ideme ďalej ešte asi 5 kilometrov, kým nedorazíme k nejakej opustenej chate a na jej verande si začneme rozkladať spacáky. Ďalší deň nás čaká cesta autobusom a nechcem pripraviť spolucestujúcim nepríjemné nazálne vnemy, navyše stále tak nejak dúfam, že Poľky aj si uvedomia, aké zlé miesto na spanie si vybrali. Takže to dám na Romanu Tabak a idem sa okúpať do horského potoka. 

 

Prvý problém je, že nemám uterák. Asi všetci vieme, že uterák je jednou z najužitočnejších vecí. Ale akosi som nečakal, že by som sa do neho potreboval zahaliť, až budem poskakovať po chladných mesiacoch Jaglanu Beta, ani že na ňom budem spať pod hviezdami púštnej planéty Kakrafún, ani že si budem potrebovať zahaliť hlavu, aby som nevidel Blátotlačku z Traalu – zviera tak nesmierne tupé, že si myslí, že ak vy nevidíte jeho, nevidí ani ono vás... 

 

Ale tak nevadí, namiesto uteráka použijem tričko. Pomaly vchádzam do potoka, voda je strašne studená. Popri kúpaní sa môžem rovno aj otužovať. Jedna kamarátka mi kedysi tvrdila, že vo vode by som mal byť toľko minút, koľko má stupňov. Čiže napríklad vo vriacej vode by som mal byť vyše hodinu a pol. Našťastie v tomto potoku môžem byť o dosť kratšie, predsa len byť tu tak dlho by bola nuda. Teplotu vody odhadujem tak na 2 cm, aj keď naozaj netuším, koľko je to stupňov Celzia.

 

Čo sa týka Poliek, tie som už v živote nevidel, ale aspoň tí ľudia, ktorí so mnou na druhý deň cestovali v maršrutke nemali pocit, že v kuse ideme cez Ružomberok.