Ako som napísal minule, jeden z dôvodov úspechu operácie Weserubung bol dokonalý moment prekvapenia. Francúzska, dánska, britská ani nórska rozviedka si podobne ako chlap, ktorému žena hovorí, že jej je zima, lebo nemá spodnú bielizeň, nedokázali dať dokopy jemné náznaky a tvrdo za to zaplatili.
A o akých náznakoch píšem? Britská SIS (Secret Inteligence Service) už v januári 1940 varovala, že Nemci zvažujú útok na Škandináviu. Postupne sa objavovali správy o obojživelných cvičeniach na Balte, pripravovaní výsadkárov, zhromažďovaní prepravných lietadiel a lodí na pobreží Nemecka. Ale keďže podľa britských výpočtov bolo treba na inváziu 25-30 divízií a v severnom Nemecku sa ich podarilo identifikovať iba 6, nikto to ďalej moc neriešil. Nakoniec sa celej operácie Weserubung zúčastnilo iba 9 a pol nemeckej divízie.
Najneskôr 31. marca si Švédi všimli, že v štetínskych krčmách je akosi priveľa nových hostí. Rovnako si všimli, že Nemci nakladajú na lode vybavenie a usúdili, že cieľom operácie bude Nórsko. Nemci oficiálne tvrdili, že muži aj vybavenie majú pomáhať so záplavami vo východnom Prusku. 2. apríla švédsky veľvyslanec z Berlína hlásil, že Hitler očividne urobil nejaké dôležité rozodnutie. Tiež si všimol, že na nemeckom ministerstve zahraničných vecí sú všetci nervózni a zaneprázdnení. 5. apríla Švédi informovali Dánov, že majú informácie o hroziacom úroku na Dánsko, nasledovanom útokom na Nórsko.
Plukovník Abwehru Hans Oster bol presvedšeným antinacistom. Usúdil, že ak by invázia do Nórska nevyšla, tak by to mohlo podkopať základy nacistického režimu. Preto si dňa 3. apríla našiel holandského vojenského atašé v Berlíne a prezradil mu, že 9. apríla sa uskutoční nemecká invázia do Nórska a Dánska. Tiež ho požiadal, aby túto informáciu posunul ďalej. Holanďan teda nsjkôr kontaktoval dánsku a hneď na to aj nórsku ambasádu.
V nedeľu 7. apríla Briti zaznamenali zvýšenú nemeckú rádiokomunikáciu v Baltskom aj Severnom mori. Zároveň sa v ten istý deň leteckému prieskumu podarilo po prvýkrát vyfotiť záliv v Kiele. Na fotkách bolo vidno značnú námornú aktivitu, ale keďže neboli k dispozícii staršie fotky, nik nevedel, ako to v tom zálive vyzerá normálne. Následné prieskumné lety však potvrdili horúčkovitú aktivitu aj v Eckenforde, Hamburgu a Lubecku. Britský námorný atašé v Dánsku započul niečo o nemeckých mínolovkách pri dánskych brehoch, tak sa tam vybral pozrieť. O pol tretej poobede bol nazad na ambasáde a hlásil domov, že videl 7 vojnových lodí smerujúcich na sever. Službukonajúci dôstojník na admiralite odniesol hlásenie prvému lordovi admirality Winstonovi Churchilovi, ktorý bez váhania túto správu odložil nabok.
Nórsky veliteľ v Bergene si tiež všimol, že v okolitých prielivoch sa pohybuje akosi veľa podozrivých nemeckých lodí. Údajne by mali dopraviť uhlie do Murmansku, ale nik nevedel, na čo bude Rusom toľko uhlia. Niektoré lode odmietli inšpekciu, iné mali poklopy zablokované uhlím. Síce nenašli žiadne zbrane, ale našli sa potraviny a vybavenie v debnách označených ako Wehrmacht.
Vyslaný nórsky korešpondent Aftenblodetu v Belíne sa dostal k informáciám o útoku na Nórsko, nejako prepašoval článok do svojej redakcie, ale podarilo sa mu v ňom urobiť jednu chybičku. Napísal, že na útok sa pripravuje 1.500.000 vojakov. Keď si to chcel editor overiť (a mal pravdu, lebo ich bolo desaťkrát menej), tak mu zavolali nazad z nórskej vlády a zakázali mu článok publikovať.
Nóri tiež dostali správy o tom, že zo Štetína vyplávalo 15-20 lodí a mieria niekam na západ, teda potenciálnym cieľom by mohlo byť aj Nórsko. Keď večer 7. apríla dostal tieto správy službukonajúci dôstojník na nórskej admiralite, opýtal sa, či by sa nemali vykonať nejaké opatrenia, napríklad, či by sa nemali upozorniť posádky pobrežných batérií alebo začať klásť míny. Opoveď bola nie.
Večer 7. apríla mali Nóri kultúrny program. Pozvaným hosťom pustili film Feuertaufe (krst ohňom). Boli to najmä zábery bombardovania Varšavy sprevádzané hudbou Richarda Wagnera. Hlavným posolstvom filmu bolo, že v prípade potreby sú nacisti ochotní rovnako vybombardovať aj iné mestá, napríklad Oslo. Diváci z premietania odchádzali rozhorčení. Ani sa nedivím, že imdb má ten film iba 5,7 hviezdičky.
Ešte okolo 2. hodiny poobede (stále sme na 7. apríli) britské bombardéry našli nemeckú flotilu a skúšali potopiť nemeckú loď admirál Hipper (neúspešne), ale podvečer dorazila tlaková níž, počasie sa zhoršilo a pre britské lietadlá bolo prakticky nemožné nájsť nemecké lode. Kto ale dokázal nájsť nemecké lode, bol torpédoborec Glowworm 8. apríla. Ten nešťastnou náhodou narazil na dva nemecké torpédoborce a začal ich prenasledovať. Počínal si dobre, ale potom na neho z hmly zaútočil oveľa väčší admirál Hipper. Glowworm sa snažil, vypálil na Hippera 10 torpéd (všetky minuli) a dokonca aj do Hippera narazil (údajne nechtiac), ale nepomohlo to.
Kapitán Glowworm opustil loď ako posledný. Nemci boli natoľko šľachetní, že sa aspoň snažili vyloviť čo najviac britských námorníkov. Kapitán Glowwormu pomáhal svojim mužom, koľko vládal. Nakoniec začali Nemci vyťahovať z vody aj jeho, ale jeho unavené ruky neudržali lano, šmykol sa a spadol nazad do vody. Po vojne,keď sa jeho muži vrátili z nemeckého zajatia a vyrozprávali jeho príbeh, mu za jeho hrdinstvo bol udelený Viktóriin kríž.
Na druhej strane poľská ponorka Orzel narazila na nemeckú prepravnú loď Rio de Janeiro a torpédovala ju. Keď na miesto dorazili záchranárske nórske lode, na svoje prekvapenie nezačali z vody vyťahovať len príslušníkov Kriegsmarine, ale aj Wehrmachtu. Ale ani fakt, že neďaleko nórskych brehov sa objavili nemeckí vojaci, neznamenal, že by nórska vláda, armáda alebo námorníctvo začali podnikať rázne opatrenia. Poliaci odvysielali správu o potopení lode, ale tá sa do Londýna nedostala. Briti sa o tom dozvedeli až sprostredkovane z tlačovej správy od Reuters. Aj ponorka Trident potopila pri nórskyh brehoch nemecký tanker. Taktiež sa pokúsila potopiť nemecký bitevník (neúspešne) a následne aspoň nahlásila nemeckú flotilu plaviacu sa smerom na západ.
Až večer 8. apríla začali Nóri podnikať prvé opatrenia - vypli pobežné majáky. Tiež nariadili, aby poslali pechotnú podporu do pobrežných opevnení. Večer 8. apríla bolo nórskej armáde oznámené, že sa v noci neočakávajú žiadne mimoriadnosti a dôstojníci môžu ísť pokojne spať. Neboli zamínované prístupy do prístavov, nebola vyhlásená pohotovosť v pobrežných pevnostiach a armáda spokojne spala v kasárňach.
Nórska vláda sa rozhodla aspoň nariadiť čiastočnú mobilizáciu. Až by ráno 9. apríla nastúpili do práce nórski poštári, začali by roznášať brancom povolávacie rozkazy. Jediným miernym zádrheľom bolo, že ráno 9. apríla sa Nórsko zobudilo do vojny. Na strategických lokalitách po celom Nórsku sa začali vyloďovať nemeckí vojaci. Čiastočná mobilizácia za tohto stavu nedávala zmysel.
Našťastie Briti mali naplánovanú operáciu R4, ktorá mala byť odpoveďou na nemeckú inváziu do Nórska. Nanešťastie 8. apríla ju zrušili a vojakom pripraveným na palubách vojnových prikázali vylodiť sa. Prvé britské jednotky sa dostali do Nórska až 14. apríla, keď už Nemci dokázali vybudovať letiská a vzduchom aj po mori prisunúť do Nórska dosť jednotiek na to, aby ich odrazili.
