Rozmýšľam, ako začať tento článok. Najlepšie by asi bolo, aby som nejako stručne predstavil hlavného hrdinu. Na rozdiel od vojakov, o ktorých písal Thibir toto nie je žiaden excentrický britský dôstojník, ktorý by sám s mečom v jednej ruke a dáždnikom v druhej oslobodil celé mesto. A nie je to ani skrotený medveď. Eugene Bondurant Sledge bol taký vojenský Jozef Mak, ktorý vlastne nikdy nič výnimočné nedosiahol. Nikdy nezískal nijaké vyznamenanie, dokonca ani len purpurové srdce. Píšem o ňom len z dôvodu, že po skončení druhej svetovej vojny vydal knihu So starou gardou (With the Old Breed), v ktorej písal o tom, ako slúžil ako strelec, mínometčík a nosič nosidiel na dvoch ostrovoch v Pacifiku – na Peleliu a na Okinawe. Samozrejme, že svoje zážitky z vojny opísalo veľa vojakov*, avšak Sledge bol výnimočný v tom, že vojnu opísal aj z odvrátenejšej strany a spomenul aj také detaily ako spanie, sranie a žranie, vylučovanie a príjem potravy. 

 

Sledgeov príbeh sa začína asi ako všetky podobné príbehy z vojny – najskôr absolvoval základný výcvik, potom mínometčícky výcvik a nakoniec ho pridelili k rote K/3/5, teda rote King 3. práporu 5. pluku námornej pechoty. Keby to niekoho zaujímalo, je to najdekorovanejší zo všetkých plukov námornej pechoty a Sledge to v knihe aj spomenie. S rotou King absolvuje ešte zopár manévrov na ostrove Pavuvu a potom už hovno trafí ventilátor a Sledge aj so zvyškom divízie zaútočí na Peleliu.

 

Peleliu je koralový atol v Pacifiku a v sepembri sa teplota na ňom pohybovala okolo 40 °C. V takejto horúčave som ja osobne rád, ak vôbec žijem. Od Sledgea sa očakávalo, že bude po ňom pobehovať v plnej poľnej, s karabínou a mínometom. V takomto teple sa potil až tak, že z topánok mohol vylievať pot. Asi by bolo aspoň pekné, keby si na konci dňa mohol dať pivko a studenú sprchu. Ale nemohol. Sledge fasoval 3l vody na deň a táto voda nebola len na pitie, ale aj na hygienu. Voda teda nielenže nestačila na osprchovanie, ale ani na umytie zubov. Po skončení kampane si Sledge umýval zuby niekoľkokrát denne len preto, že umytie zubov pre neho znamenalo dlho odopieraný luxus. A keď sme už pri tom, nepredstavujte si, že dostával normálnu vodu, aká tečie z vodovodu. Nejakému génitáliovi napadlo, že by nebolo zlé, ak by vodu na Peleliu dovážali v sudoch od nafty. Voda teda mala olejnatú príchuť.

 

Na druhej strane pitím benzínu mohli mariňáci získať aspoň nejakú energiu. Dávky, ktoré mariňáci počas druhej svetovej vojny fasovali, nemali dosť kalórií, aby udržali na nohách chlapa, ktorý celý deň bojuje. Preto sa odporúčalo, aby vojaci dostávali aj čokoládu. 

 

Ak niekomu začali teraz tiecť slinky, môže si ich utrieť. Vojenská čokoláda bola špeciálne navrhnutá tak, aby nikomu nechutila. Inak by ju vojaci hneď zjedli. Táto čokoláda sa odporúčala pred konzumáciou rozdrviť kameňom, aby si na nej vojaci nezlomili zuby. Tiež sa ju odporúčalo žuť asi tak polhodinu, inak sa po jej zjedení objavili bolesti brucha, kŕče a hnačka.  

 

Ak niekto čaká, kedy konečne prejdem k opisu bojov na Peleliu, asi ho sklamem. Jednak by bol článok strašne dlhý a dvak tu nechcem prepísať úplne celú knihu. Ale boje na Peleliu boli naozaj drsné. Mínometčíkom v Sledgeovej rote velil starý rotmajster, ktorý údajne slúžil už v roku 1918 pri Belleau wood, potom odišiel učiť na strednú školu, aby sa znovu vrátil do Zboru. Opätovne ho pridelili k jeho starej rote a zažil boje na Guadalcanale, myse Gloucester a Peleliu. Keď sa ho Sledge spýtal, ako by hodnotil intenzitu bojov na Peleliu, čakal klasickú odpoveď starého veterána v štýle Chlapče, toto nič nebolo, mal si vidieť, ako po mne strieľali, keď som učil v Kalifornii na strednej bojoval vo Francúzsku! Namiesto toho gunny Haney, veterán mnohých bitiek, priznal, že toto bolo to najhoršie, čo zatiaľ zažil.

 

Naproti tomu, Okinawa spočiatku vyzerala byť úplne iná ako Peleliu. Neboli tu neznesiteľné horúčavy, ale zas tu pravidelne pršalo. Osobne by mi to vyhovovalo viac, ale dlhotrvajúce dažde spôsobili, že pôda bola rozmočená a mariňáci sa pri chôdzi zabárali až po kolená. Ešte aj v dierach** si mariňáci museli robiť odtoky, aby sa v nich neutopili. 

 

Spočiatku boli mariňáci na severe ostrova, kde Japonci neboli. Pohoda im ale dlho nevydržala, pretože čoskoro ich prevelili na juh ostrova, kde boli boje oveľa tvrdšie. Na juhu bola ešte jedna vec iná ako na Peleliu – na bojisku sa povaľovali mŕtvoly. Teraz sa asi možno niektorí pýtate, čo by sa malo na bojisku povaľovať? Vianočné stromčeky? Avšak Američania mali zvyk vlastných mŕtvych odnášať do tyla, aby im dopriali riadny pohreb. Aj mŕtvych Japoncov sa snažili pochovať aspoň do plytkých hrobov. Lenže tu bola paľba Japoncov tak hustá, že mariňáci vyliezali z dier len vtedy, keď to bolo nevyhnutné, teda, keď bolo odniesť ranených a priniesť muníciu. Mŕtvi mohli na pohreb počkať. 

 

Mŕtvi si mohli počkať, ale príroda nie. Každý asi vie, čo nasledovalo. Po pár dňoch sa mäso začalo rozkladať a všade bol neskutočný smrad. Po ďalších pár dňoch z mŕtvol vyliezli kostniaky. A po pár ďalších pár dňoch sa z týchto nechutných tučných červov vyliahli mäsiarky.

 

Ak nepršalo, mariňáci jedli len po západe slnka. Ak sa náhodou rozhodli vypiť si cez deň kávu alebo zjesť nejakú tyčinku, museli vždy jednou rukou odháňať muchy. Predsalen by nebolo moc hygienické, aby ste jedli niečo, na čom sedela ešte pred chvíľou mucha, ktorá predtým sedela na mŕtvole, hovne alebo kaluži moču. Ou, zabudol som spomenúť, že mariňáci nevyliezali z dier, ani aby si odbehli na latrínu***. Miesto toho sa vyprázdňovali do dební od munície a ich obsah potom vylievali von z dier a modlili sa, aby dážď nespláchol výlučky nazad do ich dier. Áno vylievali, pretože stres,  nedostatok hygieny a vlákniny spôsoboval, že finálny produkt bol prinajlepšom polotuhý. Inak Sledge akosi nikde v knihe nepomína toaletný papier. Nejdem to ďalej rozvíjať, nechcem si predstavovať, ako asi vyzerali zadky mariňákov, keď si ich nemohli ani poriadne umyť, ani poriadne utrieť.

 

A ak si niekto myslí, že si od toho všetkého Sledge oddýchol aspoň v noci, mýli sa. Japonci mali zvyk zakrádať sa v noci k americkým pozíciám a podrezávať nepriateľských vojakov. Ešte na Peleliu Sledge striedal susednú rotu, keď si všimol, že jeho nová diera je celá od krvi. Po noci strávenej metaním mín obsluha mínometu už nevládala byť hore a obaja zaspali. To využil rákosník, ktorý sa dostal až ku nim a oboch ich dosekal. Pre Sledgea to bola veľmi drsná pripomienka, že ak zaspí na stráži, už sa nikdy nemusí zobudiť.

 

Aby Amíci minimalizovali riziko, že sa niečo takéto zopakuje, držali v noci polovičné hliadky. To znamená, že polovica ich spala a polovica strážila a po čase sa vymenili. Keď som bol malý a otec ma brával stanovať, predstavivosť mi v tme za každým kríkom vyčaroval medveďa, ktorý len čaká, aby ma zjedol. Sledge mal síce v tom čase už 21 rokov, ale viem si predstaviť jeho pocity, keď on za každým podozrivým predmetom videl plaziaceho sa Japonca. Niet sa čo diviť, že Sledge raz Thompsonom rozstrieľal kopu slamy. Ale ako sa hovorí better safe than sorry.

 

Ale ani v čase, keď Sledge nestrážil a mohol spať, neznamenalo to, že by sa mu snívalo o rodnej Alabame. Väčšinu času sa mu snívali nepokojné sny, v ktorých ho podrezávali Japonci. Alebo sny, v ktorých jeho padlí druhovia vstávali z mŕtvych a vyčítali mu, že zomreli len preto, lebo on slabo bojoval.

 

Okrem nepríjemných momentov južan Sledge ale spomína aj na chvíle hrdosti, napríklad keď sa susednej rote (pre fajnšmekrov A/1/5) podarilo vztýčiť konfederačnú vlajku nad zámkom Shuri. Alebo vtipné príhody, keď sa Japoncom podarilo nachytať jedného mariňáka so stiahnutými nohavicami. Doslovne, keďže sa na neho vyrútil Japonec s mečom práve  vtedy, keď sa chcel vysrať pri vchode do nejakej jaskyne.

 

A čo je najzaujímejšie, veľa mariňákov, ktorých odvelili od roty do štátov, malo problém sa zaradiť do civilného života. Po tom, čo prežili na myse Gloucester alebo na Guadalcanale, sa nedokázali začleniť do civilného života a nedokázali pochopiť, ako sa niekto môže pozastavovať nad takými drobnosťami, ako dlhý rad na pošte alebo gaypride na Hviezdoslavovom námestí. Veľa mariňákov dokonca rozmýšľalo, že by sa nechalo znova sa zverbovať, keby mali zaručené, že by ich pridelili k ich starej rote. Rota bola pre mariňákov niečo ako rodina.

 

Inak spomeniem ešte jednu pikošku. Veľa ľudí si myslí, že elity majú zázračný liek na všetko, len ho nechcú ľuďom poskytnúť, aby farmafirmy mohli ryžovať. Nuž, je to pravda, už v druhej svetovej vojne mala americká námorná pechota zázračný liek, ktorý liečil prakticky všetko. Volal sa ACP, čo neznamenalo Automatic Colt Pistol (aj keď aj tie môžu vyriešiť veľa problémov, ktoré vojak má), ale aspirin – paracetamol – caffeine. Sledgeovi tento liek vyliečil žltačku, čo je inak tuším choroba, s ktorou civili chodia do nemocnice. Ale mariňákov ani také drobné choroby ako žltačka alebo malária nedokázali vyradiť. Sledge spomína veliteľa roty, ktorý sa hádal so svojim rotmajstrom, že je bojaschopný aj napriek tomu, že ho práve drgľoval taký záchvat zimnice, že ho museli držať dvaja chlapi, aby vôbec dokázal stáť. Pri čítaní takýchto príhod sa ma naozaj zmocňoval pocit, že som neskutočný mrzák. Takže, ak by niekto chcel tiež zažiť tento pocit, vrelo mu túto knihu odporúčam.

__________________

* Keď sme už pri tom, Sledge bol mariňák a pre mariňákov sú najhoršou urážkou slová ako trooper alebo soldier, preto sa v článku budem vyhýbať slovu vojak. Ak toto slovo použijem, bude to znamenať príslušník ozbrojených síl, teda ekvivalent amerického serviceman. Prípadne ako hodnosť, t.j. ekvivalent anglického private

** Funfact: Armáda tieto diery volá foxholes, ale mariňáci z nejakého divného dôvodu, ktorý je schopný pochopiť len zelený mozog, nemajú radi líšky, ktoré sú podľa nich málo bojovné, a preto používajú termín fighting holes

*** 
Kdesi som čítal, že biele ľudské zadky v tme poskytujú výborný cieľ, ale nechce sa mi overovať, či je to pravda.