Dailymale. Miesto, ktoré už svojím názvom evokuje, že tu testosterón hrá prím a žiadne zženštilé fňukanie tu nemá čo robiť.

Oh, wait!

No dobre, dobre, tak možno na začiatku, kým to tu neobjavili ženy (vrátane mňa). Odvtedy to tu s tým ide… kam vlastne?

 

Disclaimer: V tomto článku sa to hemží zovšeobecňovaním najhrubšieho zrna, rodovými stereotypmi a autorskou dojmológiou. Všetkým, ktorí sa kvôli tomu budú cítiť dotknutí a pohoršení, posielam peknú pesničku.

 

Rozdiely medzi mužmi a ženami sú také výrazné, že by sme sa mohli takmer pokladať za dva rôzne živočíšne druhy, ktoré zhodou okolností potrebujú jeden druhého na rozmnožovanie. Tie rozdiely tu vždy boli a vždy budú, nech sa rôzni rodoví aktivisti aj na hlavu postavia. Aj u iných živočíchov existujú značné rozdiely v správaní a/alebo výzore medzi samcami a samicami, no u homo sapiens sapiens sú tieto rozdiely ešte podčiarknuté vplyvom civilizácie a kultúry. Samozrejme, rodové rozdiely neznamenajú, že niektoré pohlavie je lepšie alebo nebodaj nadradené tomu druhému, ale trvalo tisícročia, než sa táto idea ujala a ešte dnes nie je tak úplne samozrejmosťou. Ale k tomu sa ešte dostaneme.

 

Či už sa to niekomu páči alebo nie, muži a ženy sú odlišní už na bunkovej úrovni. Chromozóm Y majú len muži, a tam tie rozdiely iba začínajú. Škály rôznorodosti jedincov v rámci oboch pohlaví sa môžu samozrejme dosť prelínať, no chlapi sú v priemere vyšší, ťažší a silnejší než ženy. Majú vyšší pomer svalov, tuk sa im ukladá inak (mrchám!), aj ich hormonálna rovnováha vyzerá inak než u žien. O druhotných pohlavných znakoch, ktorými sa líšime na prvý pohľad, písať hádam netreba. Učili sme sa o nich všetci už na základnej škole a kto si potrebuje doštudovať, náučných videí s anatomickými podrobnosťami sa na internetoch nájde dosť.

 

Fyzická prevaha mužov bola zrejmá už v časoch dávno pred vznikom civilizácie, no v čase, kedy naši predkovia žili v tlupách, kde každý jednotlivec mal svoje miesto a úlohu, to asi nikto príliš neriešil. Prechod z prvotnopospolnej spoločnosti na poľnohospodársku priniesol veľa výrazných zmien. Jednou z nich bolo aj vnútenie podriadeného postavenia ženám. Z prirodzených dôvodov (dvojzmysly si prosím ušetrite) žena potrebuje v určitom období svojho života podporu a pomoc, keďže vo vyššom štádiu tehotenstva či s dojčaťom nemá možnosť získavať potrebné zdroje pre svoju obživu a obživu potomstva. Táto úloha pripadla mužom, ktorí aj vzhľadom na svoju fyzickú prevahu dosiahli to, že ženy museli poslúchať a prispôsobovať sa, ak jednoducho chceli prežiť. Samozrejme, teraz to veľmi zjednodušujem, táto situácia nenastala zo dňa na deň, ani v priebehu jednej-dvoch generácií, ale predstavu máte.

 

Po stáročia sa tento stav bral ako norma, ba vďaka náboženstvu/-ám ako boží zákon. Stačí nazrieť do biblie a vyhlásení o podradenosti žien mužom sa nájde habadej. Ženy, ktoré chceli niečo viac než len rodiť deti a starať sa o domácnosť, mali jednoducho smolu. A tak rovnako prirodzene, ako im bola vnútená druhoradá úloha, sa časom proti tejto úlohe začali búriť. Ani toto nebol jednoduchý ani ľahký proces, ale asi nemusím zachádzať do priveľkých podrobností o sufražetkách, nasadení žien v priemysle i armáde počas oboch svetových vojen, ani o silenej emancipácii žien v časoch komunistickej totality.

 

Vo všeobecnosti však môžeme povedať, že v dnešnej dobe už postavenie žien a mužov (prinajmenšom v rámci tzv. západnej civilizácie) dosiahlo rovnoprávnu úroveň. Áno, dajú sa nájsť mnohé prípady, kedy to tak nie je, no čoraz viac začínam mať pocit, že sa kyvadlo miestami prehuplo až príliš opačným smerom. Že takpovediac vylievame so špinavou vodou z vaničky aj dieťa a namiesto odsúdenia a potláčania toho správania, ktoré ženám ubližuje a obmedzuje ich, sa snažíme potláčať mužnosť ako takú. Snaha o zrovnoprávnenie pohlaví v istých ohľadoch zmutovala na snahu o potlačenie akýchkoľvek rozdielov medzi nimi, a to je podľa mňa silno kontraproduktívne.

 

Muži a ženy sa od seba líšia nielen po fyzickej, ale aj psychickej a emočnej stránke. Muži sú zväčša súťaživejší, priebojnejší, racionálnejší, logickejší. Je síce super, že sa už v pomerne výraznej miere upúšťa od striktne rodovo rozlíšenej výchovy typu „chlapi neplačú“ a „dievčatá nelozia po stromoch“, nijako to však nemení geneticky podmienené naprogramovanie toho, ako funguje myseľ a emócie toho-ktorého pohlavia. Preto bude pre mužov vždy prirodzenejšie pozerať futbal než romantický film. Ponúknuť riešenie problému namiesto pleca na vyplakanie sa. Rozmýšľať viac prakticky než sentimentálne. A to všetko je úplne v poriadku. Tak ako aj iné protipóly, aj muž a žena sa navzájom dopĺňajú a spolu tvoria jeden harmonický celok.

 

Ale čo sa tým všetkým vlastne snažím povedať? Nechajme mužov byť mužmi.

Nechajme im súťaživosť, nech už sa prejavuje akokoľvek. V práci, v aktívnom či pasívnom športe, alebo trebárs vo videohrách. Snaha byť najlepší je v nich geneticky zakorenená, pretože len ten najlepší z našich prapraprapredkov získal najlepšie zdroje obživy pre seba a svoj rod. Vek civilizácie je z evolučného hľadiska príliš krátky, aby sa tento inštinkt vytratil.

 

Nechajme ich byť ochrancami, nechajme ich byť potrebnými a užitočnými. Áno, v dnešných časoch, keď majú ženy zväčša rovnaké možnosti zarábať a postarať sa o seba, to akoby stratilo význam, ale prečo by sme nemohli ponechať mužom džentlmenské správanie? Pre mňa osobne vôbec nie je urážkou mojej samostatnosti a sebestačnosti, ak mi muž podrží dvere, pomôže do kabáta alebo napríklad podá vec z hornej poličky, na ktorú bez štokrlíka nedočiahnem. Galantnosť je niečo, čo asi ešte stále dokáže oceniť väčšina žien.

 

Nečakajme, že budú sami od seba hovoriť o svojich pocitoch. Nie je to v ich prirodzenosti. Neznamená to, že by si ich mali všetky nechávať pre seba, ale pre väčšinu mužov je asi najprirodzenejšie vyrovnať sa so svojimi emóciami sám. Oveľa častejšie sa stáva, že muž bude takzvane robiť ramená, než že dá najavo svoju zraniteľnosť, hoci aj v bezpečnom prostredí intímneho vzťahu.

 

Nechajme im ich hračky. Autá, motorky, zbrane, nástroje, počítače, udělátka. Nechajme ich tvoriť. Búrať, stavať, prerábať, opravovať, rozoberať, skladať, leštiť. Samozrejme, ak k takýmto veciam dotyčný má vzťah. Pre mňa je manuálna zručnosť niečo, čo chlapovi pridáva veľa bodov v sexi škále. Neviem, aký názor majú ostatné dailydámy, ale priemerne vyzerajúci chlap, ktorý má sadu vercajgu a nebojí sa ju použiť, bude vždy zaujímavejší než fešák, ktorý ani poriadne nevie kladivo do ruky chytiť.

 

Nechajme však tiež mužov, aby boli sami sebou. Ak sa niekto cíti dobre a pohodlne v škatuľke „manly man“, nesnažme sa ho odtiaľ nasilu vytlačiť len preto, že o tej škatuľke voľakto vyhlasuje, že je nemoderná a uráža jeho/jej vkus. Ale tiež sa nesnažme do tej škatuľky natlačiť niekoho, kto si namiesto piva radšej objedná tekvicové lattéčko a nekonečné debaty o tom, ktoré auto je najlepšie, ho nudia a radšej by si pokecal napríklad o jazzovom koncerte.

 

Dve pohlavia, miliardy rôznych individualít. Každý z nás je zmesou animálnych inštinktov pod civilizačno-kultúrno-technologickým nánosom, ktorý je s každou generáciou čoraz komplikovanejší. Nie je jednoduché sa v tom zorientovať, hlavne keď sa inštinkt a nános dostanú do priameho rozporu. Sú však oblasti, v ktorých inštinkty majú jednoznačne navrch, jednou z nich je aj to, čo považujeme za atraktívne. A aj preto ako žena vyjadrujem chválu mužnosti.