Keď sme sa s rímskym cisárom Teodósiom rozlúčili v roku 382, mal plné ruky s organizovaním obrany pred Fritigernovým vpádom. Teraz sa k nemu vrátime, keď sa bude vracať z Ríma domov do Konštantínopola. Cestou ho prepadla banda gótskych lupičov. Ako hovorí stará ľudová múdrosť - Ten kto ujde z boja dnes, bude z neho môcť utiesť aj zajtra. A tak namiesto toho, aby s Gótmi bojoval, vzal cisár radšej nohy na ramená. Síce nevieme, kto presne bol vodca týchto zbojníkov, ale gótsky náčelník Alarich neskôr tvrdil, že to bol on, kto zahnal na útek dokonca aj rímskeho cisára.
Na druhej strane ale dávalo zmysel, aby na seba cisár dával pozor, pretože jeho smrť v roku 395 sa do dejín zapísala ako udalosť, ktorá definitívne rozdelila Rímsku ríšu na dve polovice. Čo sa vlastne vtedy stalo? Nuž, cisár po sebe zanechal dvoch mladých synov. Zhodou okolností bol jeden v Ríme a druhý v Konštantínopole. Každého sa ujal jeden generál, ktorý manipuloval s novým cisárom ako s bábkou. Kto ovládal východného cisára pre nás nie je až tak podstatné, no západný cisár sa dostal do rúk generála Stilicha.
Generál Stilicho bol pôvodom polovičný Vandal, za ženu si vzal adoptívnu dcéru (pôvodne to ale bola neter) starého cisára a tak bol švagrom oboch nových cisárov. Zároveň sa netajil tým, že by rád získal do svojho područia aj druhého cisára, čím by ovládol obe polovice Rímskej ríše.
No a niekde medzi oboma cisármi sa na Balkáne nachádzal gótsky náčelník Alarich, ktorý sa rozhodol využiť vzniknutý chaos na to, aby beztrestne plienil grécke mestá. Stilicho sa vybral Alaricha potrestať, ale Grécko bolo tou dobou súčasťou Východnej ríše a konštantínopolský dvor bol nespokojný s tým, že západ zasahuje do jeho vnútorných záležitostí. Radšej sa dohodli s Alarichom, ktorému ponúkli post Magistra militum per Ilyricum, t.j. niečo ako vrchného vojenského veliteľa Ilýrie. Mimochodom, prefektúra Ilýria v 4. storočí zahŕňala západnú polovicu Balkánu. To len, aby sa nikomu nemýlila s provincou Ilýria (1. storočie), ktorá zahŕňala približne Chorvátsko a Bosnu.
Pre Alaricha to bola ponuka, ktorá sa neodmieta, jednak mu to umožnilo získať pravidelný príjem a prestíž, dvak mu to umožnilo udeľovať funkcie svojim stúpencom, trak sa dostal k fabrikám na výrobu zbraní.
Ale všetko pekné sa raz skončí. Ilýria bola pridelená nazad Západu a Alarich stratil svoje postavenie magistra. Ale ako vie každý, kto niekedy vlastnil trabanta, keď sa zavrú jedny dvere, otvoria sa ďalšie. V Raetii a Noricu (cca dnešné Rakúsko a Švajčiarsko) vypukli nepokoje. Stilicho a väčšina rímskej armády sa vybrali na sever, aby ich vyriešili.
Alarich to využil, vpadol do nebránenej Itálie a začal obliehať Miláno, kde sa v tom čase nachádzal mladý cisár. To bolo koncom roku 401. Sneh v alpských priesmykoch zabránil rímskej armáde, aby sa vrátila do Itálie skôr ako na jar 402. Medzičasom Stilicho aspoň napísal do Gálie a Británie a povolal stade ďalšie posily.
Hneď ako to počasie dovolilo, Rimania prekročili alpské priesmyky a vrátili sa do Itálie. Avšak pred hlavnou armádou postupoval Stilicho s malým predvojom. Nečakaným výpadom zaskočil Gótov a prelomil obkľúčenie Milána. Hneď na to Silicho presunul hlavné miesto Rímskej ríše z Milána do oveľa ľahšie brániteľnej Ravenny. Mimochodom tento presun bol tak trochu aj symbolický. Dovtedy stáli na čele Ríma energickí muži, velitelia armád, ktorí potrebovali bývať niekde, skade mohli okamžite vyraziť do boja s barbarmi. Po presune hlavného mesta do ťažko prístupnej Ravenny boli (až na jednu výnimku) na čele Ríma len bábky v rukách intrigujúcich generálov (ako Stilicho, Aetius alebo Ricimer), ktorí držali skutočnú moc.
Alarich a jeho muži sa po porážke ustupovali smerom na západ. Čoskoro ale narazili na rímske vojská z Gálie, ktoré povolal Stilicho, a museli zahnúť zas na juh. Stilicho nakoniec donútil Alaricha k rozhodujúcej bitke a porazil ho. Stilicho svoje rady rozšíril o 12.000 gótskych zajatcov, ktorí mu prisahali vernosť. Ale toto nebol Alarichov koniec. Prežil, dostal nejaké malé územie kdesi v Ilýrii a zrejme aj nejakú funkciu v západorímskej ríši, lebo sa našiel list, v ktorom sa západný cisár ospravedlňuje východnému za Alarichov nájazd.
O dva roky neskôr Stilicho plánoval útok na východorímsku ríšu a na to potreboval čo najviac spojencov. Jedným z nich bol aj Alarich. Alarich teda zhromaždil svojich Gótov a dokonca začal aj opäť plieniť Grécko ako predvoj Stilichových síl. No k rozhodujúcemu útoku zo Stilichovej strany nikdy nedošlo. Najskôr v roku 405 vpadli do Itálie Góti (nie Alarichovi, ale Radagaisovi) a Stilicho sa musel vysporiadať s nimi. Vpád týchto Gótov vyvolal inak oveľa väčšie zdesenie ako vpád Alarichovcov, pretože zatiaľčo Alarichovci boli Ariáni (kresťanská sekta, ktorá verí tomu, že Ježiško bol len Boží syn, ale neverí na trojjediného Boha), títo Góti boli pohania. Na druhej strane Stilicho ich porazil tak drtivo a zajal ich tak veľa, že ceny otrokov na rímskej burze padli skoro až na nulu.
Potom v roku 406 do Gálie vpadli najskôr Vandali od západu a neskôr vzdorocisár a jeho vzbúrené légie z Británie. Stilicho teda musel riešiť problémy v Gálii a na inváziu na východ už nemal prostriedky. Aj keď teda k rozhodujúcemu stretu s Východom nikdy nedošlo, Alarich chcel peniaze, obilie a tituly, ktoré mu boli sľúbené. Stilicho mal problémov nad hlavu, tak v Senáte presadil, aby mu vyplatili, čo chce.
Pre senát to bola posledná kvapka. Rímska aristokracia bola dlhodobo nespokojná s tým, že cudzinci získavajú prestíž, úrady a vplyv na úkor rímskych občanov. Nakoniec, veď najmocnejším Rimanom tej doby bol polovičný Vandal.
Stilichovi oponenti na čele s cisárom, ktorý bol dovtedy len nesvojprávnou bábkou v Stilichových rukách, tak zorganizovali čistku a zabili väčšinu Stilichových spojencov. Násilie sa postupne vymklo spod kontroly a vzbúrenci začali zabíjať aj radových federátov (rímski vojaci cudzieho pôvodu), ich ženy a deti. Kto mohol, utiekol. Najčastejšie k Alarichovi. A nebolo ich málo, pamätáte si ešte tých 12.000 zajatcov z predchádzajúceho Alarichovho vpádu? Alebo tých gótskych zajatcov z vpádu nie Alaricha?
Samotnému Stilichovi sa podarilo ujsť do kostola, kde využil právo azylu. Keď sa k nemu dostali spiklenci, prisahali mu pred biskupom, že ho nezabijú, len ho odvedú k cisárovi. Keď ale vyšiel von z chrámu, vzbúrenci vytiahli iný list, ktorý Stilicha obvinil zo zrady a prikazoval ho zabiť. A tak padol najväčší rímsky vojvodca svojej doby.
Alarich pôvodne predpokladal, že táto čiastka pre neho nič nemení a bude môcť ďalej rokovať priamo s cisárom. Alarichove požiadavky boli celkom striedme. Peniaze mal zaplatené a trval len na udelení titulu comes (gróf). Ale cisár hnaný antigermánskym sentimentom ho odmietol. Alarich teda vpadol do Itálie. Teraz tu už ale nebol Stilicho, aby ho zastavil. Góti vyrazili priamo na Rím a odrezali ho od dovozu jedla, keď zablokovali prepravu tovaru po Tiberi, a to vrátane potravín, na ktorých bolo mesto životne závislé. Rimania sa najskôr snažili Alaricha zastrašiť a pripomínali mu slávne časy svojich predkov, ale ten ich len vysmial. Nakoniec Rím bol touto dobou už len paródiou na ríšu, ktorá kedysi tak vytrvalo vzdorovala Hanibalovi počas Druhej púnskej vojny. Rimania nakoniec radšej zaplatili výkupné, než by mali bojovať. Alarich tiež rozšíril svoje rady o oslobodených otrokov gótskeho pôvodu. Svoj hlavný cieľ, titul a územie, na ktorom by sa mohol usídliť, ale nezískal.
Po tom, ako stroskotalo ďalšie kolo rokovaní s cisárom, ktorý touto dobou ešte stále sídlil v Ravene, Alarich začal obliehať Rím aj druhýkrát. Zároveň si zvolil vlastného vzdorocisára, od ktorého čakal, že mu jeho požiadavky splní. Bol by to dobrý plán, ale prokonzulárna Afrika, ktorá dodávala Večnému mestu väčšinu obilia, ostala verná pôvodnému cisárovi. Bez kontroly najbohatšej západorímskej provincie, bol vzdorocisár len zbytočnou bábkou. Čo bolo horšie, z Konštantínopolu dorazili do Ravenny posily, čo cisárovi dodalo dostatok sebadôvery na to, aby si myslel, že môže Gótom vzdorovať .
Alarich medzitým dospel k názoru, že vzdorocisár, ktorého Rimania neuznávajú, je mu užitočný asi ako rybe bicykel a zosadil ho. Ani to mu nepomohlo a po tom, ako stroskotalo aj ďalšie kolo rokovaní, tak Alarich definitívne stratil nádej, že by sa s Rímom, pardón s Ravennou mohol na niečom dohodnúť. Tretíkrát sa vrátil k Rímu a vyraboval ho. Bolo to prvé vyrabovanie Ríma po 800 rokoch. Treba ale povedať, že na rozdiel od vandalského rabovania o 50 rokov neskôr, kresťanskí (ariánski) Góti sa správali civilizovanejšie.
Pre Alaricha to vlastne bolo priznanie porážky, lebo tým definitívne pochoval svoje nádeje na získanie titulu a územia pre seba a svojich stúpencov. Pre zvyšok sveta to ale bol šok. Vtedajšníci našli dve hlavné príčiny, prečo sa to stalo. Pohania usúdili, že je to preto, lebo kresťanský Rím opustili pohanskí bôžikovia, ktorí ho dovtedy chránili. Naopak, svätý Augustín usúdil, že je to Boží trest za to, že v Ríme stále prebývalo priveľa neveriacich.
Alarichovi ostávalo rozhodnúť sa, čo ďalej. Okrem tradičnej koristi si so sebou vzal aj Gallu Placidu, sestru rímskeho cisára (a Stilichovu adoptívnu švagrinú) a vydal sa smerom na juh k Messinskej úžine. Jeho pôvodný plán bol preplávať na Sicíliu a usadiť sa tam, ale búrka zničila väčšinu z jeho lodí. Alaricha to vzalo natoľko, až umrel.
Otroci odklonili tok rieky, vykopali mu hrob, uložili ho do neho aj s vykopanými pokladmi, a potom vrátili tok rieky na pôvodné miesto. Góti otrokov samozrejme zabili, aby neprezradili, kde je miesto Alarichovho posledného odpočinku. Ak to niekomu znie povedome, o pár rokov neskôr sa tým inšpiruje Atila a údajne sa nechá pochovať navlas rovnako. Ale my dobre vieme, že Atilov hrob je v Košútoch, a nie niekde na dne rieky.
Vlády nad Gótmi sa ujal Ataulf, ktorý si vzal za manželku unesenú Gallu Placidu. Tomu sa nakoniec podarilo splniť Alarichov veľký sen a vyrokoval pre Gótov miesto, kde sa mohli usadiť, konkrétne Akvitániu secundu, teda dnešné juhozápadné Francúzsko. A ako bude postupom rokov moc Ríma slabnúť, bude moc Gótov stúpať. Toho sa ale už Ataulf nedožije, lebo krátko po tom, ako sa Góti usídlili v Galii, umrel aj on. Jeho rival ho nechal zavraždiť, kým sa kúpal, aby sa sám mohol stať kráľom. Ale kraľovanie mu vydržalo presne sedem dní, potom zabili aj jeho.
No a Galla Placida? Po smrti svojho nového manžela ju nový gótsky kráľ radšej vrátil jej bratovi, než by s ním mal riskovať nejaký konflikt. Gallina dcéra neskôr dostane úžasný nápad a pošle Atilovi prstienok. Ten si to vyloží ako zásnuby a ako veno bude požadovať polovicu Západorímskej ríše. To bude mať za následok vojnu, v ktorej budú proti sebe stáť Atilovi Huni a ich ostrogótski vazali na jednej strane a na strane druhej bude Západorímska ríša a Vizigóti. A tejto armáde nebude veliť nik iný, než Aetius, ktorý bol kedysi dávno Alarichovým rukojemníkom. No ale to je už iný príbeh.
A ešte obrázok na záver z plienenia Ríma. Namaľovaný bol až niekedy v 19. storočí a je tu istá možnosť, že počas rabovania boli Góti oblečenejší
