Generál L.F. Chapman raz povedal, že keď je mariňák vo Vietname ranený, obkľúčený, hladný, dochádza mu munícia a voda, čumí k nebesám. Vie, že priletia helikoptéry. Keď som bol malý, mama mi hovorievala, že raz do sveta vyryjem brázdu. Nie týmito slovami presne. Myslím, že sa mi to zlialo dokopy s Albertom Schweizerom, alebo s kým. Ale oukej, daj mi do paprče 2t ľubovoľnej trhaviny a prisahám bohu, ja to spravím. Ešte zvykla hovoriť, buď sám sebou. Oni ťa budú zbožňovať, keď ťa spoznajú a budeš sám sebou. Uhm, nie, ale predsa, pred pár dňami som bol sám sebou a dal som preč mačatá. Nebolo to ľahké zbaviť sa ich. Chcelo to istú dávku kreativity, sľubov, ťahanie medových motúzov popod nos mojej mačkomilnej kolegyni. Plus ťahanie niečoho iného. Popod jej nos. Po bruchu. Pomedzi lopatky. Rozhodol som sa tak po tom, čo som vzal mačatá na chalupu. Majú taký zvyk. Ľahnem si chrápať. Po pár hodinách prídu ku mne, zamraučia a obtrú sa mi o tvár. Potom sa vrátia do útrob noci a v temnote robia, čo tak mačky zvyknú robiť. Bola jasná mesačná noc. Na chalupe. Driemal som v posteli. Načasovane, mačatá dobehli ku mne. Najprv sa obtrela o mňa jedna, potom druhá. Boli také hebunké. Zamraučali. V hlave sa mi rozlial endorfín. Môj ksicht zostal vlhký. Čas sa spomalil. V papuli cítim kovovú chuť. Kovový smrad mám v nose. Rukou som si pretrel tvár. Mokrý, lepkavý ksicht, a teraz už aj ruka. Whiskey. Tango. Foxtrot. Vyskočím z postele. Zasvietim. Bežím k zrkadlu. Celú tvár mám zamazanú od krvi. Chvíľu som robil v stavebnej firme. Mám odtiaľ taký slovník, v troch jazykoch, že ľudia od susedov sa zvyknú prežehnávať a brať do rúk cesnak, kolíky a nabíjať muškety striebornými guľami. Tukom prerastená americká Karen pri mne vyzerá ako doktorandka klinickej mikrobiológie, keď v stave nasrania otvorím papuľu. Ale pes, ktorý šteká nehryz... hovno, hryzie, do tej šľachy tesne nad kolenom. Mačatá kántrili myši. Prišli sa pochváliť. Zvyšky myši mi roztreli po tvári. Keď som sa díval do zrkadla v kúpeľni, mal som maskáčové tričko na sebe, krv a chlpy obete niekoho na čele, lícach, nose, pretože sa previnil len tým, že v nesprávny čas a na nesprávnom mieste išiel vyžrať vrecko mletej sladkej papriky. V očiach som mal 1000-yard-stare. V hlave mi hrala This Is The End od The Doors. Prisahám, že som vtedy na chvíľu počul a cítil svišťanie listov vrtule Sikorski H-34.

 

„Kde bolo tam bolo, rútil som sa na pristávaciu plochu. Moje dva M60 guľomety rozsievali oheň a skazu. V tom momente hovno trafilo ventilátor.“ Tri mesiace pred mojimi 21. narodeninami ma nechala baba. Prvýkrát v živote som sa opil. Na druhý deň ráno som sa zobudil s prepichnutým uchom. Vankúš od krvi. V posteli vedľa mňa ležala asi polkilová zlatá náušnica a tri baby. Na nič si nepamätám. Tak ako som bol, išiel som do školy na prednášku, ktorá začínala o 7:30 h. Bill Collier, tri mesiace pred svojimi 21. narodeninami, sa pridal k USMCR. Po teoretickej príprave a presne 187,5 h lietania na H-34, bol odvelený do Vietnamu. Jeho prvá nočná misia bola strašidelná. Až do 2007 vďaka terapii, antidepresívam a alkoholu úspešne potlačil každú spomienku na ňu. Spomenul si až pri písaní svojej knihy. Chvála pánu bohu, ktorý neexistuje. Inak by som ja, na zbrane nadržaný pajác a mrzák, čo vojnu pozná z telky, nemal o čom napísať článok.

 

Bolo 8 hodín večer. V dôstojníckom klube na základni v Dong Ha sa hral poker a obchytkávali sa ľahké vietnamské dievčatá. Billov veliteľ dostal hlásenie, že na Núi Cây Tre sa nachádza ťažko ranený vojak. Ak ho okamžite nepôjdu vyzdvihnúť, bude voňať lotusy zospodu. Nie, nemyslím tým holé šušky Vietnamiek, ale ten kvet, ako ekvivalent pravej slovenskej fialky. Sadli do svojho Sikorski H-34. Nakopli vrtule. Krátke hlásenie pre PetraH: H-34 má dve vrtule, veď vieš. Silný hviezdicový 9 valec Wright s 1525 koňmi zahučal. Vzlietli k nočnej oblohe. Američania ani za boha Núi Cây Tre nevedeli vysloviť, preto kopcu hovorili Mutter Ridge alebo Bambusová hora. Už niekoľko týždňov na nej prebiehala bitka. Vojaci námornej pechoty z 3. práporu, 4. pluku, sa z dier v zemi snažili vydolovať miestnych farmárov. Boje boli súčasťou operácie Préria. Obidve strany trpeli vo vojne vysoké straty, kým v US pred Bielym domom ľudia veselo vykrikovali LBJ, LBJ, how many kids have you killed today. Helikoptéry vytvorili vzdušný most pre zásobovanie a evakuáciu ranených medzi týmto kúskom pekla v džungli a zvyškom sveta.

 

Posádky H-34 mali svoj systém pre evakuáciu ranených: rutinná evakuácia bola evakuácia ľahko raneného vojaka. Ekvivalent z civilného života by bolo, čo ja viem, bobo na kolienku. V podstate, len vymýšľa. Dobre, pôjdeme poňho, alebo aj nie. Obviažeme mu zranenie. Dajte mu muníciu a lízatko a pošlite ho späť k frontovej línii bojovať. Prioritná evakuácia bola určená pre ťažšie, ale nie životu ohrozujúce zranenia. V prípade, že oblasť, kde nešťastník čakal na evakuáciu, bola pod stálou paľbou NVA, mohol čakať na mieste aj niekoľko hodín. Alebo ho mohli jeho kámoši, za predpokladu, že bol obľúbený a nejakých mal, presunúť na miesto, kde evakuácia prichádzala do úvahy. Akútna evakuácia bol stav, keď sa na bozp a všetko ostatné sralo. Išlo len a len o záchranu človeka, ktorého život visel na hadičke plazmy, čo mu narýchlo do žily jebol prvý medik po ruke. Dnes o 8 hodine večer toto bola presne taká situácia.

 

Od hlásenia po moment, keď sa podvozok helikoptéry odlepil od zeme v Dong Ha ubehlo sotva 5 minút. Bill s hodnosťou nadporučíka letel ako druhý pilot. Do rádia zahlásili „Landshark Charlie“. V preklade to znamená, že majú 4 hodiny do polnoci. O polnoci a pod vplyvom splnu sa vojaci NVA premenia na suchozemských žralokov. S laserovými očami. Zožerú všetko, čo im stojí v ceste. Dovtedy všetci odtiaľ musia zmiznúť kamsi dpč. Žartujem. Bol to kód, ktorým posádka H-34 ohlásila, že je vo vzduchu a smeruje do oblasti, kde delostrelci kypria pôdu. Teda bolo by fajn, kebyže ostreľovanie delostrelecké batérie rozmiestnené v okolí Dong Ha na chvíľu zastavia.

 

Vietnam bola v noci celkom temná krajina. K miestu v teréne, kde H-34 mala pristáť, ich nenavádzalo žiadne pouličné osvetlenie, žiadne vatry v dedinách, žiadne stretávacie svetlá áut. Mesiac ešte nevyšiel. Leteli skoro 20 km severozápadne na Núi Cây Tre pomocou systému taktickej vzdušnej navigácie, TACAN. Zvolený kanál udáva kurz a vzdialenosť k vysielacej stanici. Ak pilot zadal dva kanály, pomocou triangulácie zistil svoju polohu. Len tak na okraj, V blok od 50. rokov používal RSBN. Aha, tento, napríklad. Každopádne, H-34 sa podarilo nadviazať kontakt s posádkou na zemi, ale, že sú na mieste, by zistili aj bez toho. Vzduch pretínali stopovky. Sem-tam 30 m vysoké stromy osvetlil výbuch granátu. Terén pre pristátie bol horúci ako podbruško mojej mačkomilnej kolegyne, keď som ju zaňho chytil a pošepkal jej do ucha: urob mi omeletu, žena, dám ti jednu veľkú šťavnatú jahodu a dve ňuňu mačiatka. Mariňáci potvrdili, že majú medzi sebou ťažko raneného spolubojovníka, ktorý sa nedožije rána, ak ho odtiaľto nedostanú dopreč. Bill bol nováčik s čerstvo nasadenými výložkami. Stále panna, čo sa boja a žien týkalo. Toto bolo preňho tenkrát poprvé na Bambusovej hore. Jeho úlohou po celý čas bolo sledovať prístroje a držať svoje vlastné črevá pokope. Zatiaľ čo veliteľ držal knipel a vznášal sa s helikoptérou nad bojiskom, aby mohli spustiť záchranný kôš. Ak by došlo k prekročeniu otáčok alebo plniaceho tlaku, zrútili by sa dole na nešťastníkov pod nimi a zabili. V lepšom prípade. Povedané inak, najdlhších 5 minút v Billovom živote. Ako postupne klesali, aby zaujali pozíciu pre spustenie koša, Bill povypínal palubové svetlá. Nech zo seba nerobia debila a ľahký cieľ pre ryžožrúta. Ďalší dvaja členovia posádky obsluhovali hydraulický naviják s košom a M60 guľomety. Ak by sa predsa len náhodou dnes večer niektorému z NVA referentov zažiadalo hrať na hrdinu a služobne postúpiť. Ohňostroj pod helikoptérou bol jediný referenčný bod, ktorý mali. Inak všade čiernočierna tma. Bill ich sledoval, červené mariňácke stopovky, zelené NVA stopovky. Uvažoval nad tým, či sa predsa len nemal lepšie učiť. Alebo hrať v kapele a teraz niekde koncertovať, spievať trápne anti-war pesničky, múdro hovoriť do kamery, húliť marišku a šukať baby.

 

Veliteľ mal plné ruky práce držať helikoptéru stabilne vo vzduchu a v divnom uhle, aby sa nerozbili o kopec. Pred čumákom mal ten kopec. Niekde pod bruchom mu končili koruny stromov. Okolo zadku svišťali stopovky. Na zemi sa niečo dialo. Raneného mariňáka nakladali už nejako podozrivo dlho. Veliteľ mrkol na Billa: „Zapni svetlá.“ Jebe ti? Pomyslel si Bill. Nepovedal mu to nahlas. Predsa len. Bola vojna. Bol v armáde. Nie na prednáške k teórii politiky s Doc. Kováčikom na univerzite v Sládkovičove. „Áno, Pane.“ Odpovedal a pomyslel si: Aha, tak takto skapem. Ako najväčšia a najjasnejšia pojebaná hviezdička v celom Vietname. Čestná smrť je lepšia ako nečestný život, či? Len sa modlil, aby to bolo rýchle. Nie, že sa bude pri páde odrážať od jedného kmeňa stromu k druhému a skackať ako tá loptička vo flipper pinball mašinke. Prepol páčku. #rozsvietil. Nič sa nestalo. Absolútne ticho. Streľba ustala. Jeden človek si kýchol. Všetci zaľahli do zákopov. Minútu a pol sa stopovka nepohla. Všetky 7,62 mm boli zalezené v zásobníkoch svojich AK-47, vystrašené, až hilzňami o seba klepali. Raneného mariňáka naložili do koša. Vytiahli na palubu helikoptéry. Bill zhasol svetlá. Vojna sa vrátila do starých koľají. NVA sa pod nimi hmýrili ako mravce vo veľkých slamených širákoch. Helikoptéra odletela naspäť do civilizácie. Za predpokladu, že sa tak Dong Ha dá nazvať.

 

O mesiac neskôr a opäť v noci hlásenie Billa zaviedlo na to isté miesto. Bambusová hora, po druhé. Ranení bratia v zbrani potrebovali pomoc. Vzlietli dve H-34. Bill bol záloha a ruka boha súčasne, ktorá v prípade potreby mala uchopiť M60ky a pokropiť ryžožrútov tam dole. Zatiaľ čo druhá H-34 s medikom na palube bude nakladať ranených. Z rádia sa ozývali inštrukcie a streľba. Práve oblietali bojisko, keď cez rev motoru Wright a vojnu začuli hučanie rušňa. Podľa zvuku, to musela byť súprava minimálne s 20 vozňami plne naloženými uhlím. Chytila ich turbulencia. Bill vypľúval dva zuby. Zalialo ich jasné oranžové svetlo. Noc sa zmenila na biely deň. Bill sa pozrel doľava cez svoje okno kokpitu: niečo cez 50 m od nich, H-34, ktorá ich sprevádzala, sa v ohnivej guli jasnej ako slnko rútila k zemi. Padala z oblohy akoby v spomalenom zábere. Rozžiarila nočnú oblohu a mraky. Zanechávala za sebou dymovú čiaru a roztavené kusy konštrukcie. Rozpadávala sa priamo pred Billovými očami. Bola 300 m pod nimi, keď sa jej uvoľnil hlavný rotor. Začal žiť vlastným životom. Roztočil sa a zmizol v temnote. Ohnivá guľa sa zmenšovala a zmenšovala, až sa zmenila na žeravé červené uhlíky a zmizla. Celý spektákel trval sotva 15 sekúnd. Stál päť životov. Nie každý let mal happy end. Nasledoval návrat domov na základňu. Omša, krátka a výstižná. Pripili si na ďalšie dobrodružstvo. Zjebali sa ako šteňatá. Nasledujúce ráno sa pokračovalo v programe. Hra sa predsa neskončí, ak čisto náhodou niektorí hráči zhoria zaživa v padajúcej helikoptére.