Pre väčšinu mojich známych prebiehala autoškola pomerne hladko a bez väčších zaváhaní. Jazdy
odsýpali ako mali a väčšina spolužiakov už v máji 2008 mala vodičáky hotové. Ale po mojej prvej
jazde som si bol istý, že u mňa to také ľahké nebude. Načo riešiť veci jednoducho, keď sa dajú
komplikovať. Táto krátka definícia dokonale vystihuje môj život už od detstva. Keď sme sa v marci
2020 dozvedeli výsledky volieb, všetci sme sa potešili, aj keď si možno mnohí z nás porážku súdruha
Fica a jeho bandy dezolátov predstavovali trochu ináč. Každý vtedy dúfal v to, že Matovičov procesor bude snáď nejako fungovať, aj keď miestami sa asi prehrievať.  V decembri 2020 nás tá radosť a optimizmus už pomaly ale isto prešli. Pretože jeho procesor je ešte väčší prúser ako Windows Vista (ten 16GB vírus).  Ale väčšina z nás ešte nestráca vieru a to vieru v nekonečnú trpezlivosť Sulíka a Remišovej.  Obdobne som bol na tom aj ja pred autoškolou, keď som sa tešil zo svojho inštruktora, po prvej jazde prišlo vytriezvenie, ale stále som mal vieru v úspešný koniec, na aké som bol zvyknutý zo všetkých Rosenbergových filmov. 

Nasledujúce teórie prebiehali v podstate uspokojivo. Síce vonku bol totálny úpek a hic a nikomu z nás sa nechcelo sedieť v jednom priestore so šéfem, ktorý mal počas týchto hodín mimickú kapacitu Kristen Stewart z Twilightu. Keďže všetko len strojovo odrecitoval, tak 75% osadenstva bolo v bdelej kóme a zvyšok si pravdepodobne posielal pesničky cez infračervený port na mobiloch.  Počas  jázd sa však mimika vedúceho výrazne menila a mnohých výrazoch tváre by tromfol aj Jima Carreyho.  Ja osobne som sa kvôli pánovi Inštruktorovi prekonával a na ďalšie hodiny som nemeškal. V kontexte doby  treba pochopiť to, o akú obetu a výkon z mojej strany išlo, keďže môj otec tvrdil a stále tvrdí, že zmeškám aj vlastný pohreb alebo aká dobrá smrť by zo mňa bola , lebo by som nikdy neprišiel. Nemohol som si dovoliť to mať v péčku ako má napríklad Plačková vlastnú sebaúctu. 

 

Väčšie vzrúšo teda pochopiteľne panovalo počas samotných jázd, kde sme vždy boli len dvaja. Naša bro-romance vyvíjala po vzore Fica a jeho bývalej šľapky Erika Tomáša. On do mňa nakladal, čo sa dalo (metaforicky) a ja som držal hubu a krok. Postupne sme tie drevené nohy oživovali a môj cit pre pedále a auto sa zlepšoval. Potom som však ochorel a 5 jazdu som mal až po dvoch týždňoch od 4-tej jazdy.
Tie dva týždne mi neprospeli a nohy sa zresetovali naspäť do továrenského nastavenia. Treba ešte poznamenať, že cez náš okres v tej dobe nešli a stále nevedú žiadne diaľnice (aspoň vidíme ako rýchlo sa plnia predvolebné sľuby) . Aby situácia nadobudla ešte absurdnejší rozmer, v roku 2008 sme nemali v okrese žiadny semafor a ani kruhový objazd (v roku 2020 stále nemáme semafor a len dva kruháče). Hádajte komu to vôbec nevadilo a vodičák dokázal spraviť až na tretí pokus. No to som mal ešte niekoľko jázd pred sebou.

 

Späť k piatej jazde. Bol máj a vonku príjemne teplo, po našom preplnenom okresnom meste ( 2 ľudia na ulici ) som si už veril a tak som tlačil Fábiu s motorom z kosačky k závratnej  rýchlosti 35 km/h. Miestami aj 40, viac sa nedalo, to som dedukoval z pohľadu pána inštruktora. Pri takomto tempe mal pochopiteľne stiahnuté okno a ruku  von z okna. Fábia v sériovej výbave Luník IX, klímu samozrejme nemala (keby chceli dať do toho auta ešte menej výbavy, ako nasledovnú položku by museli zrejme odstrániť palubovku). Pomerne pohodovú atmosféru spoločného ticha a nevraživosti narušilo holubie hovno, ktoré trafilo naše auto a aj inštruktorovu ruku. To, že to bola moja chyba, mi bolo vysvetlené v nasledujúcej 5 minútovke, keď nasledovala šéfeho prednáška ako sa vyhýbať hovnám nielen na ceste, ale aj tých ktoré padajú z neba. To sme boli v aute len 15 minút a to malo nasledovať ďalších 30 minút. Z pochopiteľných dôvodov som sa na to tešil asi ako Magián na návštevu logopéda alebo psychiatra.

 
V ďalšom priebehu jazdy mi auto opakovane zdochlo, čo ešte len prilialo olej do ohňa a pomohlo
vystupňovať už tak príjemnú atmosféru. Moje 18 ročné ja malo jednu vynikajúcu vlastnosť a to mýliť si pod stresom pravú stranu s ľavou. Toto sa dialo fakt výnimočne, ale toto bol jeden z tých dní. Šéfko vraví, odboč doprava a hamuj motor, bo nás ten bus zadlávi. Tým myslel blížiaci sa autobus na hlavnej ceste. Ja som mal z vedľajšej cesty odbočiť doprava na hlavnú. Môj mozog sa však v tej sekunde vyradí z prevádzky a ja suverénne odbáčam doprava bez blinkra. Mimika inštruktora sa rýchlo mení a len jeho nebojácna reakcia hodná Semira Gerkhana nás zachraňuje pred zadlávením. Odpoveď na otázku prečo som to spravil, som sa sám v sebe ne-do-pá-tral.  Šofér autobusu to dal tiež na pána a pomerne rýchlo pred Fabkou zastavil. Plechy zostali nepoškodené.  Táto skúsenosť však spôsobila väčší prepad inštruktorovej dôvery vo mňa ako zažila európska ekonomika v roku 2020. Keď som potom nad tým rozmýšľal, tak som si uvedomil, že podobných zážitkov musel mať náš inštruktor neúrekom.
Ak to tak bolo, tak v tom momente, kedy sa to udialo, to nedal najavo. Šofér autobusu mi tiež nič
nezostal dlžný a hlasným trúbením a vztýčením prostredníkom vyjadril svoje pocity voči  mojej osobe.
Inštruktor si následne len nahlas povzdychol, poťukal si na čelo a spýtal sa ma, či okrem zašpineného trička z prvej jazdy a holubieho hovna na ruke ho chcem dnes vidieť ešte aj v zasratých rifliach. Môj pokus o odľahčenie situácie nedopadol najlepšie. Pri mojej otázke, či náhodou nemá na sebe hnedé bezpečnostné trenky si vzdychol ešte hlasnejšie, a vzhľadom na to, že sme boli pri autobusovej zastávke v meste, ma poslal kade ľahšie s vetou, že na dnes to stačilo. Moja jazda mala trvať ešte asi 10 minút, ale práve som si ju úspešne skrátil.


To všetko, čo sa udialo na prvej jazde a aj teraz, by som bol ešte nejako prežil a rozdýchal, ale videl
som ako sa z autobusu na mňa vyškierali 3 kusy spolužiakov z mojej triedy a to tie tri najväčšie
hovädá, rovnako mentálne zaostalí ako ja. Vedel som, že na druhý deň v škole to budem mať ťažké a
títo takzvaní kamaráti mi to okorenia. Mohol som eventuálne predstierať nejakú chorobu, ale oni by
si počkali a nezabudli. Určite nie v takýchto prípadoch, kedy bolo priam vyžadované si vychutnať
poníženie vybraného jedinca až do poslednej možnej kvapky.  V škole sa teda atmosféra rýchlo
zmenila v môj neprospech.  Našťastie nič netrvá večne a pravidlo, že nikdy nie je tak zle, aby
nemohlo byť horšie potvrdila naša menej atraktívna spolužiačka, ktorá skončila  s nami v autoškole
pre škaredých muklov. Podaril sa jej o týždeň po mojej eskapáde kompletne rozflákať predok Fábie.
Podľa toho, čo som potom počul a ako náš inštruktor na to zareagoval, podobných skúsenosti mal
žalostne málo. Videl som tú Fábiu ešte raz po nehode. (To auto som nemal rád, ale vtedy som ešte
nevedel, že práve podobný kúsok nahradí náš rodinný Royce Rolls). Vyzerala absolutne
nepoužitelne. Predpokladám teda, že do týždna sa objavila v jednom autobazári ako fungel nová,
nehavarovaná, jazdená dedkom len do obchodu a k doktorovi.


V škole ju nečakalo nič dobré. Keďže v škole sme neboli povrchní bastardi a rasisti,
pri najmenšom prešlape dostal každý to, čo sa do neho zmestilo a ešte omnoho viac, nehľadiac na
pohlavie, vek, rasu, farbu alebo množstvo akné na tvári. V tomto smere vládla absolútna
rovnoprávnosť. Nabudúce by som rád priblížil ako prebiehali moje finálne testy a prečo som
autoškolu aj napriek zúfalému nedostatku ciest prvej triedy, kruháčov a semaforov robil na 3 krát.