Úvod + Švajčiarsko
Úvodom by som chcel povedať, že tento článok je mojim prvým článkom na internete vôbec. Som z toho trochu nesvoj, tak ospravedlňte prosím moju nervozitu. Tuším naposledy som niečo dlhšie, v prvej osobe, písal dopotený cez maturitný sloh v 2012 o výdobytkoch moderných technológií a ich vplyve na medziľudské vzťahy. No nevadí, skúsim písať sebe vlastným štýlom a snáď to niekomu bude chutiť.
OK, dosť bolo opúšťania a prejdem rovno k veci: chcel by som sa s vami podeliť o pár zážitkov z „dovolenky“ v roku 2015. Inak, píšem to aj preto, lebo to ešte stále mám v živej pamäti a aspoň týmto spomienkam konečne dám aj písomnú podobu. Prečo dovolenka v úvodzovkách? To sa dozviete v nasledujúcich odsekoch.
Zúčastnení: JB; PS; DT; MK – týmto vás zároveň chalani pozdravujem a už s vami nikdy nikam nepôjdem (Balkantrip 2018)
Jar, 2015. Jeden pekný piatkový večer, sme sa stretli s kamošmi na pivku debatujúc o plánoch na leto. Oni traja sa pomaličky chystali na štátnice, zatiaľ čo ja som bol čerstvo prihlásený na úrade práce ako neúspešný absolvent VŠ. Že teda sa im blíži asi posledné voľnejšie leto, tak či by sme nespáchali niečo veľké. Prečo nie?! Slovo dalo slovo a dohodli sme sa na výlete, niečo na štýl eurotripu (nie ten film, i keď...). Dali sme prvotný návrh krajín, poriešili sme dopravu a začali sa pýtať, kde na to vezmeme? Nuž, niekto mal nasporené a niekto (ako ja), začal brigádovať – staval som plot, celobetónový, skoro jak čínsky múr. Takže super, peniaze boli vyriešené a na trip som išiel s vedomím alebo asi aj s nadšením, že tam oplieskam úplne všetko. Čo sa týka samotného plánovania, predstava bola taká, že vezmeme DT octaviu combi a spávať budeme v kempoch. Krajiny, ktoré sme poctili našou návštevou boli: Rakúsko, Nemecko, Švajčiarsko, Francúzsko a Taliansko. Rozpočet max. 1000€/hlava.
August, 2015. A vyrážame! DT po polnoci prišiel s autom ku mne, úprimne som sa rozlúčil s rodinou keďže hrozilo, že sa vrátim v cínovej truhle. Potom sme išli pre PS a nakoniec pre MK. Všetci ustrojení a dôsledne pobalení, dokonca v octavii ostalo dosť veľa miesta. V autochladničke bolo pár rezňov a 5 litrov páleného. Na pumpe sme sa ešte stavili po LuckyStrike a sajdere, veď kto to bude kupovať niekde vo švajci. Smer Rakúsko, mestečko St. Wolfgang im Salzkammergut, kde boli nejaké jazerá, hory a tak (sorry prírodu veľmi neviem opisovať). Každopádne, pracovala tam mama PS, tak sme sa rozhodli že ju pôjdeme pozrieť. V tom čase tam dosť pršalo, čiže nejak extra nám to Rakúsko nevyšlo, ubytovali sme sa v kempe, pozreli mesto a jazero, prespali jednu noc a išli sme smer dojčland – Lindau, kde prekvapujúco tiež pršalo a bolo tam obrovské jazero a ešte väčší kemp (v tom čase začala migračná kríza, cítili sme sa zvláštne). V centre kempu (rozumej potraviny, reštika, wifi, a pár stolov), sme stretli jednu (ako sa povie peknej žene v Nemecku?) mladú babu – Talianku s ktorou bola celkom fajn reč až pokým nás neprišiel upozorniť na rušenie nočného pokoja chlapík, ktorý si tlačil bicykel a vyzeral ako Ježiš Kristus. So slovami „whisper“ nás odprevadil až do stanového mestečka čo bolo minimálne desať minút chôdze od centra. Celkovo, Rakúsko a Nemecko boli pre nás dosť nuda, kempy boli plné dôchodcov a Čechov a navyše to blbé počasie. Ale veď v poriadku, nie každý ide na dovolenku našim štýlom a možno aj náš výber destinácie nebol práve najlepší.
Švajčiarsko – ešte slušne
Naš Eurotrip začal podľa predstáv až vo Švajčiarsku, keď konečne vykukol Oskar a my sme prišli do mesta Interlaken. Bolo to také väčšie mesto, ktoré ležalo medzi dvomi krásnymi azúrovými jazerami a čo je podstatné, konečne sa tam začali diať veci! Ubytovali sme sa v kempingu priamo pri jazere, vyfasovali vlastné kajaky, domáca nám povedala kde sa dá skákať do jazera a nám nebolo treba viac. Po dlhšom pádlovaní a vyhýbaní sa výletným lodiam, sme sa vylodili pri 10 metrov vysokých skalách, na ktoré sme vyliezli a začali premýšľať, či pri skoku z takej výšky nedostaneme nejaký šok zo studenej vody. Ako vidíte, šok sme nedostali a bomby, šípky a pupkáče sme si užili perfektne. Rezne z autochladničky už došli, tak bolo treba nakúpiť. Chlieb 20 frankov. Mama moja. Radšej budem hladný ako vysoliť toľko za chlieb! Jesť sme museli a preto sme ten chlieb kúpili. Až pri odchode sme si všimli, že tam majú Aldi, tak sme spravili nákup a dostali sme aj pekné dózičky ako bonus. Doteraz v nich nosím rezne na intrák. Druhý deň vo švajci bol plán jasný – nájsť týpka, čo sprostredkuje bunjee jumping. Pri raňajkách pred stanom, sme si všimli, že vedľa stojí stará budova, proste chajda a je v nej dlhá šóra ľudí s ešusmi. Áno, boli to naši českí bratia, bolo ich tam zo 30, a čakali na prídel resp. raňajky. Akože samozrejme nemám nič proti Čechom, koniec koncov som tam študoval, ale proste ich štýl dovolenkovania je nezameniteľný! Boli tam na cyklovke, ráno dostali prídel, vyrazili, večer sa vrátili a dostali prídel. Niekto to nerieši, vlastne ani ja by som to nemusel riešiť ale keď ono to bolo také komické. Späť k bunjee jumpingu. Bunjee jump sme si vyhliadli už pri plánovaní tripu, takže tento cieľ musel byť splnený. V meste sme našli agentúru, ktorá organizuje fakultatívne výlety ako rafting, skok s padákom, bunjee jump. No proste nič pre nemeckých dôchodcov z Lindau. Toto bolo pre nás. Boli to takí mladí chalani a baby, úplne si na nich videl že žijú adrenalínovým životom, whatsaaaaap guuuys, so you wanna jump from cabine??? Tak nám dali letáčik s výletíkmi, vyplnili sme prihlášky na bunjee jumping, čestné prehlásenie že ak sa hore poserieme, tak po nás nebudú upratovať (proste poistenie a reklamácie). Cena 200€ + 40€ fotograf. Akože bola to štvrtina môjho rozpočtu ale kedy najbližšie si skočím z lanovky 150 metrov nad jazerom? Tak sme šli späť do kempu pomodliť sa ruženec, naobedovať sa páleného a poobede sme vyrazili. Prišiel po nás starý tranzit, hodili nás tam ako pytel hoven a prisadli sme si k ľuďom ktorí vyzerali podobne dosratí ako my. Ešte nám dali po plechovke piva (konečne niečo nealkoholické), vraj na uvoľnenie. Teda, boli tam ľudia ktorí pivká odmietli (asi blízkovýchodné náboženstvá) ale keď videli ako ich pijeme my, ochotne nám ich ponúkli. Tak sme prišli na hlavné veliteľstvo agentúry, dostali sme školenie o bezpečnosti, vyplatili sme si výlet a dostali ďalšie pivo, na uvoľnenie (tuším sa mi začalo niečo uvoľňovať, ale nič s pohodou to nemalo). Späť do toho tranzitu dobytčáku a smer lanovka Stockhorn. To už bolo pekné horské prostredie, niečo podobné Tatrám, nasadli sme do lanovky a išli sme na medzistanicu. Na medzistanici nám začalo pomaly ale isto rednúť. Všetci na váhu! Bolo nás možno 25 – 30 kusov, každému po vážení nakreslili na zápästie čiarku. Nepripadá vám to ako delenie väzňov v táboroch smrti? Čo tá čiarka znamenala? Prekvapivo hmotnosť. Všetci ale naozaj že všetci, dostali čiarku buď modrú (light weight) alebo zelenú (medium). Len my traja (MK sa nezúčastnil), jeden metrák vážiace prasce zo Slovenska sme dostali červenú (rope change! – vymeň lano, idú skákať prasce!). Inak, keby ideme skákať s lanom, ktoré mali všetci ostatní, tak sa pri dopade ponoríme do jazera (proste taká šípečka do vody zo 150 metrovej výšky...ale pozor, aj to bolo v ponuke, ale dík, stačí klasický skok). Tak nás odvážili, zadelili, vyfasovali sme postroje, dali si fotečku a šup do druhej, skákacej lanovky. Ešte si dovolím podotknúť, PS si obliekol také tie termo spodky či legíny, vyzeral v nich ako hajzlový pavúk + ten navlečený postroj, a keď ho zbadal jeden 50 kilový Francúz, začal sa na ňom škodoradostne smiať...ale fakt hnusne. O tomto hrdinovi ešte bude reč. Tak sme sa natískali do tej kabínky, ktorá nás mala vyviesť na miesto zoskoku. Klasická kabínka, akurát v strede bol otvor s motorom a navíjacím systémom lana a staré repráky kde hrala pesnička Ram Jam – Black Betty. Takže sme stúpali hore, prevažná väčšina vrátane nás strúhala silené úsmevy a sťahovala ritné polky. Och ako by som si dal to pivo. Pod nami sa objavilo niečo modré a tmavé, reku asi nejaké jazero. Kua!, veď nad tým jazerom za chvíľu prežijem pocit ako keď padáš v sne. Lanovka zastala, nastalo hrobové ticho. Fotograf sa ustrojil a zavesil sa zvonku na kabínku. Vedúcko dal pár pokynov, že nás bude odrátavať od 5 do JUMP! a keď neskočíš že ťa vykopne. To srandoval, dúfam. No priznám sa, že neviem kto išiel prvý, lebo sme stáli úplne v rohu kabínky a počuli sme len odpočítavanie a strašný krik ľudí pred nami. Potom nechutný zvuk navijáku a ticho pred ďalším odpočítavaním. Takto asi 20 krát. Kabínka sa pekne vyprázdňovala a ostali v nej prasiatka JB, PS, DT, pár ďalších skokanov, inštruktor, fotograf a spomínaný Francúz, ktorý sa vysmieval PS za legíny. Ten chudák neskočil. Ako typický Francúz – ustúpil z boja (bože akú prdel sme si z neho robili, dvakrát ho inštruktor odpočítaval, tá nula to nedala a my sme morálni víťazi – aj keď stále v kabínke, avšak pripravení vyskočiť). Nastala výmena lana pre prasce. Na rad išiel PS, ktorý si kvôli eurotripu kúpil gopro kameru, dal si ju na zápästie a skočil (v tom videu počas hojdania sa na lane vymenoval celú rodinu a pána boha, inak len strašný krik). Po ňom išiel DT, a nakoniec ja, JB. Na prahu dverí bola plošinka z ktorej som sa mal odraziť, fotograf urobil pár fotiek mojej dosrato – nadšenej tváre. Ani som si nestihol užiť výhľad, videl som len modré jazero a vedúcko mi pripol lano a začal odpočítavať. Five, four, three, two, one, JUUUMP!!! Nie, nezosral som sa ale pekne som ho poslúchol, ešte som aj ruky rozprestrel ako kňaz pri spievaní Otčenáš a s odrazom hodného trojskokana som vyskočil do neznáma. No pocity? Proste úplne ako keď padáš v sne. Čím nižšie si, čím vyššiu rýchlosť máš a čím viac sa približuješ k vode, tým viac sa v tebe hromadí akýsi vnútorný tlak, ktorý sa však neskončí prebudením v posteli ale trhnutím lana a následným 2 – 3 minútovým hojdaním sa nad jazerom a kochaním sa švajčiarskej prírody dole hlavou. Super pocity, adrenalín jak hovado. Podla mňa lepšie ako zoskok s inštruktorom. V tomto si proste sám. Potom som precitol a navijákom ma začali spúšťať do loďky, kde mi začal postupne ubúdať adrenalín a začala mi byť strašná kosa. Ešte pár fotiek prírody, výsmech Francúzovi, kŕmenie kravičiek či HajFajvy s preživšími. No a potom sme sa išli na Slovákov od radosti napiť do kempu a užívať si jazerá ešte na ďalší deň.
Toľko zo Švajčiarska, smer Francúzska riviera.
