Kapitola 1:

ZAJACE

Začalo to nevinne presťahovaním sa na dedinu. Ale nie takú úplne nefalšovanú dedinu, len na takú satelitnú, kde je pomaly ale iste viac ex-bublinárov ako domácich.

Osobne sa stále cítim viac na bublinára ako na sedláka, ale to je o inom (na rodnú hrudu sa nezabúda).

Dva roky som na záhrade trhal žihľavu, aby sa tam dalo chodiť bez ujmy, poodvážali sme na skládku staré tehly, škridly, ktoré sa povaľovali kade-tade a konečne vyrástla aj nejaká tá tráva. A potom to prišlo... nápad za milión, ako nemusieť kosiť trávnik a prepletať sa s kosačkou pomedzi zasadené rajčiny a krtince... kúpime si zajace!

Teda pardon... sú to králiky. Zajace sú tie divé, čo rodia plne osrstené mladé a králiky sú tie zotročené, ktoré rodia holátka bezbranné a škaredé. Pre mňa ignoranta to však budú stále zajace.

Ale tento tender nevyhrali zajace len tak hneď a na prvej nástenke... prvá voľba padla na lamu... potom na miniovečku... lenže tie sa musia chovať vo dvojiciach, aby psychicky nestrádali. A na dva kusy čohokoľvek z toho nemám dosť veľkú záhradu. Ani na viac psychicky strádajúcich.

Takže zajace... ideme na to... večerné a hajzlové čítanie o tom, čo žerú, aké fajty existujú, s vypätím síl postavené zajačince a jedna prerobená psia búda (rozumej doplnené dvierka), potom 4 hodiny intenzívneho prieskumu na bazoši a voalá: na druhý deň už bola svorka desiatich zajacov naša. Bývalý majiteľ sa utopil v žumpe. Selaví.

Naivne som im postavil ohrádku asi 70 centi vysokú, kde sa mali po príchode pásť a aklimatizovať sa. Mali pripravený výbeh o veľkosti polovice našej záhrady, kde mali aj zajačníky. Oplotenie sa javilo dokonale zabezpečené. Môj plán bol ich vždy na noc zatvárať (lebo šelmy) a cez deň ich nechať sa pásť a kosiť. Nebudem ich predsa mučiť, chudáčikov, v tých kotcoch celý deň.

Ako som sa už naučil... človek mieni, zviera-dieťa-príroda-šéf-žena s PMS (nehodiace sa preškrtnite) mení...

30 minút po vypustení do ohrádky

Prvý zajac ohrádku preskočil a pasie sa veselo vedľa svojich kamošov. Naháňačka začína.

Hodina po prvom prison breaku

Kašlem na utečenca a aklimatizáciu a vypúšťam zvyšok skupiny do výbehu. Skontrolujem ešte raz plot a vypúšťam psov do zvyšku záhrady. Čuduj sa svete, suka ľavou zadnou preskočila ohradu (už to nebolo 70 centi, ale vyše metra) a spôsobila paniku medzi novoprišelcami, ktorí doslova "vzali do zaječích" a pozaliezali, kam sa dalo... napríklad za kopu dreva na kúrenie, za kopu dosiek zo strechy, za kopu starých tehál, ktoré sme mali ešte "niekedy nejako" využiť už tri roky...

Vyhadzujem fenu zo zajaclandu a zvyšujem oplotenie.

Najbližšie dva dni som zajace nevidel... Človek by neveril, kde všade sa vie taký dospelý zajac skryť. Svedomito som im nosila žrádlo, aby im náhodou nič nechýbalo. Potom sa začali dedinou šíriť chýry, že po jarkoch behajú strakaté zajace.

Áno, boli moje.

To by vysvetľovalo, prečo som nikdy nenarátal plný počet, keď sa konečne začali zliezať na večerné kŕmenie.

Tie svine ušaté buď našli diery v inak dokonalom oplotení, alebo vyhopkali na tú kopu tehál a jednoducho po divom chmeli preskákali k susedom. Naši susedia sú cigáni. Nemajú plot. Preto tie zajace v jarkoch a po kríkoch v okolí nášho domu.

Chytal som ich za pomoci-nepomoci cigánskych detí (dostali čokoládu za každý úspešný lov, až sa začali zliezať ich podnikaví rodičia a pýtať za (nevyžiadanú) pomoc prachy. Chytal som ich sám, keď sa cigánčatám nechcelo do dvojmetrovej žihľavy alebo do sajrajtu v jarku.

Ale pochytal som ich.

Všetkých.

Po naozaj už dôkladnej kontrole plota sa zajace museli u nás usadiť. Dvaja zdrhací experti boli po opakovanej recidíve na výstrahu popravení.

Mesiac pobytu:

Zajace zvysoka kašlú na kotce a žijú si svoje. Popod kopy dreva a dosiel začali hĺbiť nory. Nory úctyhodných rozmerov, tunely, ktoré viedli popod celé kopy a ústili na minimálne troch rôznych miestach. Som na svoje zajace patrične hrdý.

Bobky everywhere.

Zajace si trtkajú, ako sa im zachce. Teším sa na mladé, v hlave už kalkulujem návratnosť investície a predaj super bio zajačieho mäsa kolegom v práci a chlapom v krčme. Podľa múdrych kníh sa zajace okotia na 31 deň.

Po 41 dňoch:

Nikde nič, len samí zajačí dospelácii. Trtkajú pre radosť, ale nie pre moju. Zajedám sklamanie zajačím perkeltom, alfa samec Fedor zjavne nebol tak výkonný, ako som si myslel.

Keď psy nie sú vonku, zajace vládnu celej záhrade. Expandovali aj do domčeka pre deti, k druhému susedovi, požrali mi úplne všetky rajčiny, nahlodali mladú marhuľu a požrali opadané hrušky. Ale už neriešim. Zvíťazili. Žijú si svoj americký hlodavčí sen.

O dva mesiace neskôr:

Každá civilizácia v rozpuku smeruje k pádu. Tak ako byzantská, Džingischánova ríša a Atlantída, aj na zajace prišiel mráz. Respektíve mor.

A bolo vybavené.

Viním bublinárskeho veterinára, ktorý mlel o nejakom odčervovaní namiesto toho, aby mi ušiakov zaočkoval... No zbytočne plakať nad mrcinkami. Hrob bol masový a po tme. Deťom sme povedali, že zajace utiekli cez tunel za mamičkou. Čo hádam nebolo až tak úplne mimo mísu.

Efektivita chovu zajacov: zjedení: 3, skapatí: 7.

 

 

Ak sa vám článok páčil, môže byť aj pokračovanie :)