Bola taká doba, keď som sa chodil strihať k Beáte za euro sedemdesiat. Beáta však zbalila krám, zavesila nožnice na klinec a radšej išla zarábať ako óperka do Rakúska a tak som sa jedného dňa prvýkrát postavil (nie posadil, lebo majú iba dve kreslá na čakanie - chápeš) do radu v nóbl holičstve.

No a tu má nagélovaný hňup na lebeni centimetrové strnisko a ona mu ju umýva desať minút!

A potom to prišlo.

„Dáme fénik?“

„Dáme!“

„Fuuu!“

„Dáme aj gélik?“

„Dáme!“

 

A po ďalších piatich minútach masírovania (po ktorom by sa normálnemu chlapovi hádam aj postavil), keď bolo vyfénikované a nagelíkované, si chalan dal čepičku zboku až na uši a spredu až na oči a odišiel preč.

Kvitujeme, že si nedal vytlačiť jebáky, lebo by sme tu čakali ďalšiu polhodinu. V tej chvíli som už uvažoval polohlasom - zase nastal čas dlhých vlasov a možno si kúpim aj koženku s pyramídkami.

Sedíme, stojíme a čakáme už hodnú chvíľu. Vedľa mňa stojaca slečna má jednu ruku v taške a šibalsky, ale šeptom sa ma pýta:

„Prosím Vás, mohli by ste mi otvoriť to pivo?“

„( ... ) csst!“

 

Prvýkrát zazvonil telefón ulízanému týpkovi pri dverách. Chvíľu počúval a potom okrem iného povedal:

„Včera to bol nádherný večer, Ďakujem ti! Dúfam že sa ešte stretneme!“

O desať minút zazvonil druhýkrát. Chvíľu počúval a potom povedal:

„Prepáč zlato, chcel som ti zavolať, že neprídem, ale večer som dostal na diaľnici defekt a neuveríš, aké som s tým mal problémy!“

„To by si veru neverila,“ pomyslel som si.

 

Nakoniec všetci čakajúci ocenili, keď sa dáma na vedľajšej stoličke ponúkla, že si sama vyfúka fénom vlasy, aby mohli zobrať ďalšieho pána na rade - mňa.

Protestovala iba primadona, ktorá si potrebuje robiť frizúru hodinu a pol, vykecávať sa s babkami a zaplatiť za to stopäťdesiat eur. Márnosť šedivá, doslova. 

Spokojne som si sadol do kresla, aby som sa o chvíľu cítil ako Krokodíl Dundee po príchode z lesa do mesta. 

„Jéj, aké máme dlhé a husté vlásky!“

„Ehm...“

„Češete sa ako?“

„Nijako,“ odpovedal som popravde.

„A ako Vás teda ostriháme?“

V tej chvíli som si musel nechať vybaviť môj odraz v zrkadle u Beáty (ktorá ma podľa bohvieakej šablóny strihala tridsať rokov) a rozpamätať sa na nejaké nepodstatné detaily.

„Zboku strojčekom a zhora nožnicami,“ odpovedal som po chvíli váhania.

„Tri, alebo šesť milimetrov?“
„...? Tak nejako...“ (Lebo tu sa nedá odpovedať ÁNO alebo NIE, tu si musím vybrať hodnotu. A keď nie som nagélovaný hňup, čo má honenie lebky v cene, nemám šancu.

 

Načo ma obalili veľkou čiernou plachtou, aby som sa nemohol poškriabať, keď ma začne svrbieť vzadu na krku. Musel som si preto pýtať inú ruku. Na kresle vľavo zatiaľ kričí akýsi chalan:

 

„Teta, aké máš chlpaté ruky!“

„To nie sú chlpy, ale tvoje vlasy!“

 

Na kresle vpravo, akási ženská, zatiaľ čo ju strihajú, na celé kaderníctvo vypráva do telefónu, že zajtra synátorovi za trest odníme mobil. Ešte dve minúty a nebudeš ho mať ani ty, pomyslím si.

„Mohli by ste ma ešte poškriabať?“ 

„Tam ako predtým?“

„Ďakujem.“

 

Asi v polovici skracovacieho procesu som si všimol, že ma upreným pohľadom sleduje slečna od dverí pre personál. Po desiatich minútach, keď ma moja slečna dostrihala som sa otočil a opýtal som sa jej:

„Vidíte na mne niečo?“ 

„Ani nie, ja sa tu učím a takú hlavu sme tu dnes ešte nemali.“

 

Vonku sa stmievalo. Keď už moje vlasy ležali na podlahe, nasledoval ďalší márny pokus o konverzáciu.

„Umyjeme hlavičku?“

„Nie, netreba.“

„Máte to v cene.“

„Ehm... idem ešte plávať.“

„Dáme gélik?“

„Nedáme.“

„Máte to v cene!

„Ktorý kokot dáva gélik do ceny?“ pomyslel som si.

Dnes som už skúsený a všetkými masťami (nie gélikmi!) mazaný zákazník nóbl holičstva. Už niečo viem o špecifikách tamojšej konverzácie a dalo by sa povedať, že mám pohotovo nachystané odpovede na položené otázky, avšak niekedy ma dokážu prekvapiť a zaskočiť otázkami, na ktoré nemám odpoveď dodnes. Ako napríklad:

„Vosk do nosa?“

I vychádzal som skrátený na tele aj na duši von na novembrový vetrík a pristavilo ma akési, nie práve dôveryhodné chlapča. Podáva mi nejakú zmoknutú kartičku a hovorí čosi o peniazoch. V rukách otáčam veľkonočnú pohľadnicu so zajačikmi, maľovanými vajíčkami a adresou vypísanou kdesi do Pezinka.
 

„Veselé prežitie Veľkonočných sviatkov praje rodina...“

„Díkes, ale ja peniaze v peňaženke nenosím, platím kartou.“ Vydoloval som a položil do pľacu prefabrikovanú odpoveď.

„A mohol by som ju vidieť?“

„*****! *****!“ pomyslel som si a vydoloval som z vrecka 50 centov.

„To máš za drzosť a invenciu! A keď ti môžem poradiť, tam v holičstve sedí taká dáma, keď počkáš hodinu a pol, kým ju dajú ako tak dokopy, ona má veeeľa drobných, videl som!“

Cestou k autu ma hrýzli napadané vlasy za tričkom. Zašiel som do tmavej uličky, vyzliekol som si sveter, tričko, vyprášil ho a išiel námestím ďalej. Tam, kde už bola cesta osvetlená, za mnou cupitala nejaká žena a takto začala náš krátky rozhovor:

„Mladý pán, chichi, máte naopak sveter!“

„Ďakujem!“

So svetrom naopak som si sadol do auta a pustil som si NEGATIVE APPROACH.