Jedného dňa prišla manželka s tým, že jej volala sestra, či nechcem ísť so švagrom a s ňou do Talianska na jablká. Švagor tam chodil už asi desať rokov pravidelne a keby nebol jemne povedané chuj, mohol v tej dobe relatívne pekné peniaze využiť na rozumnejšie účely ako kúpiť si postupne dve vydojené Mazdy 626. Keď rozflákal svojim neštandardným spôsobom jazdy prvú, kúpil si o dva roky druhú, ktorú postihol rovnaký osud, lebo „Páčia sa mi veľké autá.“

Ale o tom možno inokedy.

Vraj im z tradičnej partie vypadli dvaja ľudia, ktorí boli pevnou súčasťou asi dvadsaťčlenného zoskupenia. Majster im odmietol dať dovolenku, ktorú si po celý rok na túto príležitosť šetrili. Fyzickej práce som sa nikdy nebál, črtajúci sa zárobok nebol nebol primárnym cieľom, ale keďže u nás v práci to v tej dobe nebolo ideálne čo sa týka psychickej pohody, začal som nad tým vážne uvažovať. Bral som to ako istú formu „vyčistenia hlavy“. Nadhodil som šéfovi, či by vadilo keby som si zobral mesiac voľno. Nevešal som mu na nos prečo a on sa tiež nepýtal.

Spýtal som sa švagra aké sú zhruba podmienky, na čo mi odpovedal, 8,5 € na hodinu čistá ruka, strava a ubytovanie grátis. Keďže sa písal rok 2005, pobral som sa za mobilným operátorom s požiadavkou na aktiváciu roamingu a čakal na upresnenie termínu odchodu. Ako som spomínal chodievala tam viacmenej pevná zostava na 4-5 autách. A tu nastal prvý zádrheľ. Švagor chodieval v aute s jedným z tých, ktorí nemohli. Keďže jemu zobrali vodičák pri poslednom excese s alkoholom a ja som odmietol mesiac nechať manželku bez auta, s dvomi deťmi, hľadali sme riešenie.

„Nevadí, Igor nás za dvojku zavezie a príde aj pre nás“ oznámil mi v ďalšom telefonáte švagor.

Nevenoval som tomu zvláštnu pozornosť, Igor bol jeho známy, kšeftár, priekupník a majiteľ dvoch SKI bazárov v okolí, ktorý chodil na nákupy do Rakúska a Talianska. Mal sedemmiestneho Sharana a za dvojku na hlavu nás bol ochotný zaviezť. Že to bola cena iba za jednu cestu som vytušil, keď sme dorazili do Silandra. Chcel dvanásť litrov za celú osádku a že o mesiac príde po nás a potom mu dáme zvyšok.

Ale to trochu predbieham.

„Nalodili“ sme sa na železničnej stanici v Kraľovanoch, lebo väčšina bola z Liptova, asi o druhej ráno. Po problémoch s uložením batožiny, keďže sme v aute šli šiesti a Igor si zobral do toho minikufra, ktorý ostal ešte rezervu navyše, zahlásil „Ku mne dopredu si sadnite niekto, kto nebude celú cestu chrápať a bude sa so mnou rozprávať aby sa mi nedriemalo“. Samozrejme švagor zahlásil „Ja idem“.
Neviem či sme už boli za Žilinou na diaľnici ale už drichmal. Na mňa vyšlo miesto v dvojke posledného tretieho radu. Miesto ktoré by každý motoristický novinár ťažko označil ako plnohodnotné sedenie pre dospelého človeka. Kto sa niekedy na tom mieste viezol viac ako pár kilometrov pochopí. Pochopil som aj ja, že tých 900 km či koľko s kolenami pod bradou bude zážitok. Švagor sa prebral akurát na rakúskych hraniciach a potom znovu zalomil a spal až niekde po Linz. Igor, aby sa mu nedriemalo, si z času na čas otvoril okno a šiel tak aj 1/2 hodiny. Nechápal som, že mu to neprekáža. Tvrdil, že je tak zvyknutý, keď  chodí sám, aby nezaspal. O necelý mesiac, keď po nás prišiel som uvidel následok takéhoto šoférovania. Zápal trojklanného nervu a vykrútená polovica tváre.

Do Silandra sme dorazili o druhej poobede. Domáci, Ervín, nás privítal a hneď nám povedal aby sme si z tej kopy v garáži povyberali nepremokavé oblečenie do dažďa. Ak by niekomu niečo chýbalo aby vedel čo má dokúpiť. Rozobrali sme si boxy s rukávom na oberanie, a každý dostal tri páry snehobielych bavlnených rukavíc na celý mesiac. Do večera sme už len posedávali pri káve a niektorí hrali ping-pong v garáži pod stodolou. Tá stodola mala tri poschodia. Najspodnejšia časť slúžila ako garáž pre techniku používanú na obrábanie sadu. Mal tam traktory, postrekovače, rebríky na oberanie a hydraulickú plošinu. Hneď vedľa bola dočasná jedáleň, kde sme trávili všetok volný čas, kedže tam bola aj telka. Zároveň tam bola pec na drevo, ktorá vykurovala cez prieduchy aj zvyšné dve nadzemné podlažia. Kúrili sme si sami drevom z vypílených starých jabloní. Na toto sa mi viaže spomienka. Po drevo sme chodili ako na koho vyšlo a komu sa chcelo. Keď som videl že dochádza, tak som šiel nabrať. Nosil som takto asi tri týždne z kopy ktorá bola uložená pod starým orechom z druhej strany stodoly. Žiadny plot, nič. Keď začali padať orechy, niektorí, zarána kým sme odišli do sadu, si chodili nazbierať do vreciek a cez pauzu ich vyjedali. Raz som tam stretol švagra a ten sa pýtal prečo beriem susedovi drevo? Ja, akému susedovi, to nie je „naše?“ Odpoveď bola „Nie, Ervín má drevo za tým skladom s chemikáliami a postrekmi. Ty tu tri týždne kúriš cudzím drevom.“

Ale odbočil som.

Ubytovacia časť pozostávala zo štyroch izieb, jedna 2 miestna, dvoch 4 miestnych a jednej 12 miestnej, v ktorej bola veľká manželská posteľ a okolo nej popri stenách 5 poschodových postelí. Keďže sme dorazili poslední zostala nám táto 12 miestna. Švagor so švagrinou si zabrali manželskú a my ostatní, ako si kto uchytil. Vyzeralo to smiešne, lebo z každej z tých poschodových postelí bol výhľad na tú manželskú ako na javisko. Padli aj nejaké narážky, že budeme mať manželský sex „live“, ale švagriná nás hneď schladila a že „nic nebude!“

Po ceste som bol uťahaný ako kôň, tak som zaľahol skoro spať a už len matne som počul nejaké rozprávanie kým ma vyplo. Zobudil som sa na nejaké poľské nadávky a drganie do pleca „Co to kurwa jest!“. Vysvitlo, že som obsadil posteľ, na ktorej po iné roky väčšinou spával Jacek, Poliak asi päťdesiatnik, ktorý už 15 rokov chodil do Talianska na tieto sezónne práce a postupne sa od juhu premiestňoval až na sever do okolia Merana. Mal takú bordovo hrdzavú VW Jettu v ktorej kufri mal snáď úplne všetko na prežitie. Videl, že s mnou asi nehne a tak rezignoval a šiel spať do auta do spacáku. Švagor ma ale ukľudnil, že mu nakoniec aj tak bude dobrá posteľ na hornom poschodí, lebo kto prv príde, prv berie a zrovna Jacek je taký „vychcálek“, tak nemám nič riešiť. Hneď na druhý deň sa dal do kopy s dvomi bratmi, ktorí u nás na Slovensku predávajú pančovaný karamel s vodou popri cestách v okolí Ružomberka ktorý sa tvári ako „horský med“. Začul som len ako mu hovoria, že mu dovezú akékoľvek množstvo. Vrana k vrane sadá.


Oproti stodole na spoločnom dvore stál asi 300 ročný kamenný dom, v ktorom žili Ervínovi rodičia, jeho žena a ich štyri deti. Rodičia mali obaja cez sedemdesiat. Ervín mal dvoch synov starších, okolo 16 rokov, dcéra mohla mať tak 10 a najmladší syn bol asi 1-1,5 ročný. Starší synovia obaja chodili do nejakej internátnej školy v Bolzane, kde sa učili za záhradníkov a domov chodili iba na víkendy. Bolo jasné čo ich po škole čaká, robota na rodinnom gazdovstve. Ervín mal mladšieho brata a sestru, a keďže bol najstarší rodičia mu prepísali rodinné sady, ktoré rokmi zveľaďovali a skupovali od miestnych. Mohol hrdo o sebe povedať, že je naj-väčší „sedlák“, pardon, gazda v okolí. Keďže údolie kde sa rozprestierali sady nie je nafukovacie, nebolo už kde vysádzať ďaľšie sady a ostatní gazdovia nepredávali, mladši brat a sestra dostali výplatok z rodičovského v hotovosti.

Ervínova manželka sa starala o chod domácnosti a zvyšné dve deti. Prvý vstával asi o štvrtej síce Ervín, aby navštívil miestnu pekáreň a prinesol vo veľkom igelitovom vreci odhadom 100 žemlí. Z nich sme niečo zjedli na raňajky a zo zvyšku pripravila jeho žena desiatu do sadu, každý deň rovnakú, obloženú žemľu so syrom a salámou, pre každého dve. K tomu navarila do termosiek čaj a kávu. Počkala kým odídeme „na panské“, vypravila dcéru do školy a začala sa venovať príprave obeda pre 30 ľudí. Popri tom sa ešte samozrejme  musela stíhať venovať najmladšiemu synovi. Svokra jej vôbec nepomáhala, pretože ona odišla každé ráno do kostola a potom do sadu. Občas sa objavila aj v sade, s malým na rukách. Takú sparťanskú výchovu ako mal ten malý by som doprial vidieť našim „kosačkovým“ mamičkám. Hoci rána boli postupne čoraz chladnejšie, často mrazivé, malý chodil všade bez čiapky, oblečený len punčochách a mikine. Akonáhle obschla tráva položila ho hocikde na medzu a oberala s nami. Ak začal plakať, strčila mu do ruky jablko, z ktorého trochu odhryzla a malý to studené jablko obžúval namiesto cumľa...

Aj keď už majetok oficiálne patril Ervínovi, hlavné slovo mala stále jeho matka. Jej muž aj Ervín boli z môjho pohľadu často šikanovaní. Ona bola taký malý rodinný gestapáčik. Stačilo, že sa jej niečo znepáčilo, zagánila a všetci vedeli, že je zle. Aj my keď sme videli približovať sa jej auto, hneď sme spozorneli, lebo ona chodila ako duch. Zničoho nič sa ti zjavila za riťou a už sekírovala. Neznášala keď sme pri robote rozprávali, nedajbože sa zasmiali. Vykrikovala vtedy: „Nein kvá, kvá! Ernten! Ernten!“ Nerozprávajte! Oberajte! Výraz „kvákame“ asi začula od niektorej z našich žien, keď s niekým telefonovala a pýtal sa jej ako sa má, a ona mu odpovedala „Dobre, robíme, popri tom kvákame...“

Pestovali tri odrody jabĺk. Golden Delicious, Rubínové a nejakú odrodu ozdobných na vianočný stôl, ktorej plody mali aj pol kila. Tie mali nádherné sfarbenie. Práve túto odrodu sme začali oberať ako prvú po príchode, ale viacmenej len preto aby na stromoch ostalo minimum plodov, ktoré za mesiac nabrali neuveriteľne na objeme a keď sme ich oberali na konci nášho pobytu mali fakt aj cez 500 gramov.

Dni bežali stereotypne a po týždni som nevedel aký je deň, keďže sme robili nonstop aj soboty a nedele. Keď mi po asi troch týždňoch zavolal kolega s pracovným problémom, nemal som ani najmenšie tušenie o čom rozpráva. Hlavu som mal úplne vyčistenú od bežných vecí ktorými som sa musel zaoberať doma.

Asi týždeň pred koncom sa zjavil ráno pred odchodom do sadu na dvore nejaký „Juhoš“ na vínovočervenom Mercedese a hľadal Ervína. Prišiel mu ponúknuť pracovnú silu, vraj sa dopočul, že nestíha tak ako si predstavuje a on má volných piatich Albáncov ktorí majú víza ešte na mesiac. Dohodli sa a na druhý deň Albánci s nami nielen robili, ale aj chodili jesť do našej „garážojedálne.“ Tam nastal problém. Nikto zo Slovákov im nechcel uvolniť miesto pri stole, lebo veď „Nebudem sa tu tisnúť s nejakým Albáncom pri stole“. My Slováci máme niektorí „krásnu“ vlastnosť. Vie nás nesmierne potešiť, keď je niekto väčší chudák ako my. Tak jedávali kadejako po stojačky pri skrini, alebo von pri fajčiarskom stolíku. Ja som sa dal do reči s jedným z nich, ktorý vyzeral skôr ako Švéd a nie Albánec. Blonďák Feri. Urobil som mu miesto pri našom stole a ten týždeň čo sme tam boli spolu jedával pri nás so švagrom a švagrinou. Keďže potrebovali víza a mali platnosť pol roka za ten pol rok sa postupne presúvali za robotou na farmách z juhu až na sever. Doma mal, z toho čo som pochopil, dve deti „Cvaj bambíny“, zhruba vo veku mojich. Za toho pol roka dokázal zarobiť peniaze na celý rok pre celú rodinu.

Prišli záverečné dva dni, keď už bolo všetko pooberané a už sme len čistili sady. Tam sa zbierali všetky jablká ktoré spadli pri oberaní na zem dokopy bez rozdielu. Z nich sa vraj vyrábala aróma do mydiel, šampónov a inej kozmetiky. Tam som pochopil prečo mi prízvukovali, že keď idem náhodou na veľkú potrebu v sade, vždy sa chodí do cudzieho. V podstate to bolo za jedno, lebo cudzí chodili zase do nášho. Pri tom čistení sadu niektorí zbierali kolenačky a často sa stalo, že si kľakli do takto zamaskovanej kôpky ktorú tam niekto „naložil“.


V deň odchodu šiel Ervín ráno do banky a priesol „guču peňazí“. Do obeda ich roztriedil na kôpky, ktorých význam sme nechápali. Postupne sme chodili po jednom do kuchyne u nich v dome, kde sedel za veľkým dubovým stolom kde sa schádzala rodina. Vždy keď niekto vošiel po výplatu, zobral kôpku, niečo na ňu prihodil, vzápätí inú bankovku rovnakej hodnoty z nej odobral... Zdalo sa mi to, ako keby sa ťažko lúčil s tými peniazmi. Podali sme si ruky, s tým, že možno o rok sa uvidíme. Večer sme vyrazili domov a cesta späť bola akási veselšia a aj rýchlejšie ubiehala. Už cestou späť nám Igor ponúkal zmenárenské služby. Vraj nám dá kurz ako nikde inde.

Asi po pol roku som sa pýtal švagra pri rodinnom stretnutí, či plánuje Taliansko. Odpovedal, že nevie, lebo ten jeho kamarát na miesto ktorého som bol vlastne ja, bol u Ervína na jar týždeň, na prebierke kvetov. Vraj sa ho pýtal ako na jeseň a dostal takú vyhýbavú, neurčitú odpoveď. Dôvod sme sa dozvedeli čoskoro. Slováci sú pre neho drahí. Albánci boli ochotní robiť za 2,5 € na hodinu a ubytovanie bez stravy. A to bol pravdepodobne koniec vodníkov v Čechách, teda pardon, Slovákov v talianskych sadoch.