...alebo cesta tam a skoro nie späť
Väčšina ľudí sa na druhý koniec sveta vyberie po starostlivom uvážení. My sme sa tam vybrali, po zhodnotení, že svadobná cesta dvoch kamošov na koncert Iron Maiden nebola úplne postačujúca.
Do Japonska sme cestovali v tom najlepšom čase - na jar. Lietadlová strava mi vtedy, ako priemernému slovenskému študentovi, prišla asi ako prvá jazda Student Agency autobusom. Najskôr super kvalita, lebo také tu ešte nebolo a neskôr ten 飯 blivajz už veľmi neoceníte, najmä ak vám čínska letuška podá presne to druhé ako ste si vypýtali. Čo sa týka letu, pobavili ma precvičovania rúk a nôh podľa inštruktorky v úchvatnom videu na obrazovke, kde sedela Číňanka na stoličke pred vodopádom. Na obrazovke som si mohla taktiež pozrieť všetky známe americké filmy, avšak nejako mi to s tými čínskymi hercami nesedelo. Okolo druhej v noci bolo za oknom svetlo ako na obed, ale mali sme prikázané mať rolety dole, tak som len potajomky nazerala cez škáru von, obávajúc sa, čo by mi asi urobili, ak by som sa rozhodla vytiahnuť tú roletu hore.
Príchod do Tokya bol podľa najšialenejších predstáv a ešte lepší. Japonci sa javili presne takí, ako sú popisovaní - všade naokolo ľudia stojaci v ukážkovo rovných radoch. Po prvých hodinách sme začali všade zavadzať, lebo my bohužiaľ nemáme v DNA zapísané, kde a ako stáť. Naviac som zistila, že moja appka na preklad japonského kandži funguje výborne na tiene po zemi a prekladá všetko, na čo ju namierim (menej už samotné kandži). Po hodine cesty metrom sme sa dostali na rušnú ulicu (v mom ponímaní to mal byť okraj mesta, ale boli sme v Tokyu, takže asi okraj centra), kde to aj o polnoci hýrilo a nás čakali už len štyri milé uličky.
Naše prvé ubytovanie bolo na prvom poschodí u Natsuki, ktorú sme nikdy nestretli a prirodzene sme ju premenovali na Cukina. Mali sme len tri periny pre štyroch ľudí a bola ukrutná zima. Japonci nemajú zväčša kúrenie a okná majú mizernú izoláciu. Nás to aspoň prinútilo ráno skoro vstať a hľadať jedlo. Deň sme napokon strávili hľadaním rozkvitnutej sakury. Po opustení stanice metra sme sa vybrali do Ueno parku. Všetky sakury boli tesne pred rozkvitnutím, takže sme sa tešili, že určite počas nášho pobytu rozkvitnú (nerozkvitli) a že náš pobyt bude ako v rozprávke (nebol). Cestou sme narazili na vtipnú sochu tlstého samuraja Saiga Takamoriho. Dosť sme sa nasmiali a až neskôr sme zistili, že to bol jeden z najvýznamnejších samurajov a slúžil ako predloha pre posledného samuraja. Všetci sme boli hladní, nuž sme sa opäť vybrali hľadať nejaký tradičný trh s jedlom. Vyhralo to mochi s kvetom sakury (asi z minulého roka) a zelené matcha palacinky. Cestou okolo Sensoji chrámu sme stretli veľa Japoniek v tradičných kimonách. Stále sa snažíme vyhýbať ľuďom v davoch a stále sa nám nedarí. Nerozumiem ako dokážu sedieť na bicykli, počúvať hudbu, v jednej ruke dieťa, v druhej mobil a nákup, a ešte sa aj dokonale pohybujú. Ten pohľad, čo vám venujú, ak im stojíte v ceste si zapamätáte. Zastavili sme sa ešte vo Forest cafe pohladkať si živé sovy, malé vydry a surikaty (nejaká divokejšia verzia mačacej kaviarne). Káva ale bola z automatu na mince. Vyzdvihli sme si railpassy, takže za tri dni vyrážame za dobrodružstvom priemernou rýchlosťou 300km/h! Ako slovenské železnice. Len rýchlejšie, modernejšie, čistejšie a lepšie. Mimochodom, ešte stále sme unesení z miestnych záchodov. Aj tie najverejnejšie toalety mali vyhrievané sedadlo. Pokiaľ potrebujete vykonať svoju potrebu dlhšie, pustia vám k tomu šum mora, aby to bolo menej nepríjemné (čo ale znamenalo, že všetci vonku vedia, čo tam robíte, keďže ste tam už tak dlho, že sa pustila hudba a napokon som sa snažila všetko stihnúť tak rýchlo, aby som ju predbehla). Na stene bol dokonca okrem háčika na tašku aj niečo ako „vak“ na odloženie dieťaťa. Večer sme strávili sledovaním televíznych reklám a hádali, na ktorý produkt asi sú. V rohu televízie je pri mnohých programoch záber na nejakého človeka, ktorý sleduje to isté. Len tak.
Druhé ráno bolo ešte mrazivejšie. Dnešným cieľom bol Yoyogi park, ktorý bol postavený na počesť bývalého cisára. Tam sme zistili, že je náročné nájsť medzi všetkým tým duchovnom miesto na jedenie. Okolo svätých barelov sme už prebiehali so zúfalstvom v očiach a nakoniec sme jedli niekde potajomky v tráve za rohom. Potajomky som aj smrkala, lebo to je v Japonsku veľmi nevhodné. Poťahovať nosom mi ale nepasovalo a z tej zimy som začínala byť nejaká chorá. Zastavili sme sa vzdať hold Meiji Jingu, aby na nás neposlal svoj hnev, že sme mu žrali na hrobe a náhodou sme sa priplietli do svadobného sprievodu. Nevesta nič moc, ale hlavne, že sme si udobrili veľkého cisára. Pokračovali sme k slávnej soche Hachiko, na rohu najrušnejšej japonskej križovatky. Shibuya je obzvlášť šialené miesto, pretože tam má naraz zelenú asi sedem priechodov a všetci tí malí ľudia sa vyhrnú ako keď otvoria v sobotu Kaufland. Zvyšok dňa sme sa predierali davmi pomedzi mrakodrapy s obrovskými obrazovkami a reklamami na všetko možné.
Už tretie ráno sa budíme na nežnú zimičku a v posteli raňajkujeme. Mala som nejaké zatmenie a kúpila som si yakisoba pan (rožok plnený špagetami). Bolo to presne tak výborné, ako to znie. Po raňajkách vyrážame do chladného dažďa v jarnom oblečení, ktoré absolútne nie je stavané na tento krutý severný pól (čo mohlo prispieť k môjmu následnému zápalu pľúc). Dnešný cieľ je stred všetkého divného - Akihabara. Toto kúzelné miesto plné anime, elektroniky a obchodov s erotickým oblečením (alebo som zas niečo nepochopila) je plné niekoľkoposchodových budov, kde je na každom rohu nejaká úchylnosť. No a samozrejme - hracie automaty. Stojíme v rade na vysnívaný ramen. Keď je konečne rad na nás, na automate si zvolíme obedy a po lepivej podlahe v správnom japonskom pajzli kráčame po schodoch za jedlom. Jesť paličkami polievku je praktické asi ako japonské ohrievače vzduchu, takže najskôr fŕkame všade okolo ale napokon vyhráme. Presúvame sa do radu na Maid-cafe. Maid-cafe je kapitola sama o sebe. Japonky oblečené v oblečkoch slúžtičiek obsluhujú poslušne svojich pánov a my sa v prvom momente cítime, že chceme všetkým zaplatiť slušný život. Nezlepšuje to ani fakt, že nám jedna prinesie tabuľu s fotkami, aby sme si vybrali každý vybrali svoju obeť. Vyberám si svoju rozkošnú slúžtičku a nesmelo kráčam dnu. Dostanem jedlo, čo má tvár a prinúti ma urobiť niečo ako „jedlový tanček“, chodíme sa fotiť v zajačích uškách. Sme slaboši, podľahli sme tým krátkym sukničkám a chceme im zapletať copíky. Na záver dostávame kartičky s našimi menami v kandži a odchádzame očarení do škaredého sveta. Presúvame sa do nákupnej časti Harakuju. Hneď na úvod sme strhnutí do podzemia, kde sa (neviem prečo) fotíme v búdkach ako princezné. Crazy shit započatý v maid-cafe pokračuje. Stratila som tam kdesi tašku s dokladmi. Oh wait, sme ale v Japonsku, takže keď som sa po ňu vrátila, dostalo sa mi ešte aj ospravedlnenia od predavačky. A možno mi pribudli aj nejaké jeny. Na záver dňa sme videli, ako nejakej Japonke zaseklo kabelku v dverách metra a vlak mal meškanie asi 10 sekúnd. Po nekonečnom ospravedlňovaní sme dúfali, že vodič v konečnej stanici nespáchal seppuku.
Nasledujúce ráno som sa zobudila s teplotou a vyrazili sme shinkansenom do Nikkó.
