V jednej diskusii sa objavil komentár, že naše výlety na Vespách sú len o presune za jedlom (nie je to tak, hoci sa to môže zdať). Aby ste si však nemysleli, že sme padavky, pozývam Vás dnes na túru a nie hocijakú – v našom regióne veľmi známu (a mnohými, vrátane mna, aj obávanú) Strada delle 52 Gallerie (Cestu 52 tunelov).

Na začiatok pár faktov. Cesta sa nachádza v horskom masíve Pasubio vo Vicentských Alpách, na hranici medzi regiónmi Veneto a Trentino Alto Adige, alebo ak chcete presnejšie, na hranici provincií Vicenza a Trento. V tejto oblasti sa v prvej svetovej vojne odohrali mnohé bitky medzi Talianskom a Rakúsko-Uhorskom (boje v masíve Pasubio nepriniesli úspech ani jednej zo zúčastnených strán, obe vojská tu však prišli o mnoho vojakov). Strada delle 52 Gallerie bola ručne vyhĺbená počas vojny, keďže jedna z najdôležitejších prístupových a zásobovacích ciest z Passo Xomo na Pasubio – Strada degli Scarubbi, bola hojne ostreľovaná rakúskym delostrelectvom. Ideátor cesty, kapitán ženistov Leopoldo Motti zahynul v septembri 1917 pri odpálení rakúskej míny na Dente Italiano. Dnes tieto dve cesty tvoria okruh, ktorý od mája do októbra v hlavnej turistickej sezóne navštívia stovky až tisícky milovníkov histórie, horskej turistiky a krásnych výhľadov. 

Niektorí vytrvalci cestu začínajú už z  Bocchetta di Campiglia – Passo Xomo, v nadmorskej výške 1058 m.n.m. Asi 500m krížom cez les sa nachádza Baita Campiglia, kde sa pretínajú Strada delle 52 Gallerie a Strada degli Scarubbi. Tu sa nachádza hlavný východiskový bod a parkovisko, kde za €6 / deň zaparkujete (pred chatou sú aj miesta zdarma, ale parkovanie je max na 2 hodiny, čo vám na túru rozhodne stačiť nebude). V chate sa nachádza bar, tu si viete dať pred odchodom ešte kávu, či koláčik na posilnenie a potom už je čas vyraziť. 

Za plechovou bránou cesta hneď začína stúpať do kopca, prvý úsek sa ide lesom, v tieni, po chvíli prichádzame k prvému tunelu. Každý tunel je označený číslom – postupne tak vidíte, ako vám cesta pekne „odsýpa“  - a tiež menom, ktoré je zároveň akýmsi venovaním generálom, mestám, oddielom, regimentom či čatám. Zoznam galérií s názvami, dĺžkou a fotografiami nájdete napríklad na talianskej stránke wikipédie. Na cestu sa odporúča vziať turistickú obuv a baterku, alebo ešte lepšie čelovku – niektoré tunely sú kratšie a je v nich relatívne dobre vidno, v dlhších si potrebujete na cestu rozhodne posvietiť a úplne ideálne chcete mať aj voľné ruky, keďže kamenné platne, po ktorých kráčate sú klzké. My sme, podobne ako mnoho iných pribalili aj helmy, predsa len v tuneloch už tak máte čo robiť, aby ste si dávali pozor, kam kladiete nohy a tak sa neraz stane, že hlavou nepríjemne narazíte o strop, keďže niektoré tunely sú dosť nízke.

Vyrážame štyria, Roberto, Patrik, svokor a ja. Zo začiatku cesta pekne ubieha, tunely idú takmer jeden za druhým, ideme v tieni, cez tunely príjemne prefukuje vetrík, ktorý nás schladí, potom zas prejdeme kúsok po ceste a užívame si výhľady. Za tunelom č. 10 sa rozdelíme na 2 tímy – Roberto a Patrik idú rýchlejšie, ja a svokor ideme pomalším tempom. Kríza pre mnohých nastáva ešte pred polovicou cesty, obávaný tunel č. 19 Re Vittorio Emanuele III dlhý 318m. Dĺžka by nebola problém, tunel sa však točí okolo vlastnej osi ako slimák vnútri skalného masívu, a v tme a po šmykľavom teréne treba hľadať cestu a správne miesta, kam položiť nohu na do skál vyhĺbené schody, aby ste nespadli. Mnohí zastavujú pri otvore vyhĺbenom do vonkajšej steny, aby nabrali druhý dych. Zastavujeme a chvíľu oddychujeme aj my, čaká nás ešte tunel č.20 Gen. Luigi Cadorna dlhý 86m. Aj tento tunel sa špirálovito točí vnútri masívu, aby ste mohli na krátkom úseku prekonať relatívne veľký výškový rozdiel. Po týchto dvoch tuneloch nasleduje dlhý pochod po mulattiera – horskom chodníku. V Taliansku sú takto označované chodníky, ktoré sú dosť široké na to, aby umožnili prechod nielen pre ľudí, ale aj pre zvieratá ako mulice, či osly, ktoré mali za úlohu nosiť náklad. Od 22 tunela sa stúpanie aj vzdialenosti medzi tunelmi výrazne zmenšia a ide sa zase o trochu jednoduchšie. 

Za polovicou cesty (asi pred tunelom 32) si znovu sadáme v tieni a oddychujeme, pridá sa k nám dvojica, toto je prvý tunel, ktorý ich čaká, sem sa dostali po ferratách cez takzvané Tre cime (Nie Tre Cime di Lavaredo. Tie sú o kúsok severnejšie). Po chvíli sa lúčime a ideme ďalej, Roberto a Patrik už píšu správu, že dorazili. Okolo pol 3 prichádzame k tunelu č. 47, je to najvyššie položený tunel, vo výške 2000 m.n.m. Odtiaľto cesta začína klesať a tým unavenejším a zúfalejším jedincom dodá trochu nádeje. Ale nie na dlho. O chvíľu začne zas mierne stúpať, a v istom momente je pomedzi skalné veže vidieť cestu Via degli Scarubbi na druhej strane masívu. So svokrom chvíľu žartujeme, že tí, čo nás ráno predbiehali na začiatku cesty, už sú isto na parkovisku, ak nie doma s vyloženými nohami. Po chvíľke šlapania dorazíme k predposlednému tunelu. 51 a 52 sú jediné dva tunely, ktoré klesajú, majú 66m a 86m a dá vám poriadne zabrať, aby ste sa v istom momente nešmykli a nespadli, keďže tu nie sú žiadne laná o ktoré by ste sa mohli prípadne zachytiť. Mňa navyše v tunely č. 40 opustila čelovka, takže posledným tunelom schádzam po tme. O 15 však konečne vidím doslova a do písmena svetlo na konci tunela a v otvore sa objavia dve známe tváre. Ani na chvíľu nám nedajú vydýchnuť a ťahajú nás z tunela von na obligátnu fotku a potom pozrieť ešte nádherný rozkvitnutý plesnivec pri východe z tunela. 

V Rifugio Achille Papa vo výške 1928 m.n.m si dáme osviežujúcu limonádu a vodu. Za €1/l si tu tiež viete doplniť fľaše na cestu dolu. Okrem baru sa tu nachádza reštaurácia a tiež horská ubytovňa. Vedie odtiaľto tiež cesta Strada degli Eroi, ktorá vedie až na hranicu medzi regiónmi, na Strada Statale 46 k hotelu Al Passo, kde je tiež platené parkovisko (túto cestu k Rifugio Achille Papa radi využívajú hlavne cyklisti). Po pol hodinke sa vyberáme na cestu späť. Sem to bolo od parkoviska zhruba 6,5km, z toho 2,5km cez tunely. Ešte máme pred sebou 10,5km dlhú cestu Scarubbi. Ak by si niekto myslel, že výstupom hore má to najnáročnejšie za sebou, opak je pravdou. Široká cesta ide síce celý čas dolu kopcom, no po štrku sa neraz šmykne noha aj skúsenému turistovi, a treba dávať pozor.  Máte pred sebou niekoľko-kilometrový pochod so slnkom, ktoré vám pečie do chrbta. Ak ste tak doteraz nespravili, určite sa natrite opaľovacím krémom. Po pár kilometroch sa cesta konečne stočí dostatočne na to, aby skalný masív poskytol trochu tieňa. V tomto úseku začínajú aj takzvané sentieri, je ich 10 a sú to akési skratky pre tých, čo nechcú dlhý pochod a mierne klesanie, a nevadí im strmé klesanie najprv pomedzi kosodrevinu a posledné 2-3 skratky lesom. Sú však tak strmé, že hlavne prvé vám zaberú zrhuba rovnako veľa času, ako ísť po štrkovej ceste. 

Pri prvom sentiero sa opäť rozdelíme – Roberto s Patrikom si vybrali sentieri, ja a svokor máme radi svoje kolená a zadky a kráčame každý vlastným tempom po štrkovej ceste a na zákrute sa vždy počkáme. Krátko pred pol 6 pred poslednou zákrutou v lese počujem intenzívne šuchotanie v kríkoch pri ceste, predomnou nikto, za mnou nikto, v duchu sa začnem psychicky pripravovať na stret s medveďom, keď zrazu predomňa na cestu vyskočí kamzík. Neviem, kto je viac zmätený a tak na seba chvíľu pozeráme. Škoda, že baterka telefónu ma opustila už pred hodinou, no zážitok mi ostane. Kamzíka zo zamyslenia vyruší svokor, ktorý sa zjaví  za mnou a hlasno sa informuje, či už sme na parkovisku. Kamzíka si samozrejme nevšimol.

Posledná zákruta a posledných 1500 metrov vedie ponad Malga Campiglia. Tu sa viete zastaviť a kúpiť si domáce syry, či jogurty, alebo sa najesť. My si len užijeme posledný výhľad na kravičky na paši a o 18 prichádzame na parkovisko. Trvalo mi to o hodinu dlhšie, ako pred dvoma rokmi, ale stále je to môj druhý najlepší čas na tomto okruhu a to sa ráta. Tretí krát sa o to už pokúšať nebudem. Cestou smerom do Rovereto (kde sa plánujeme napojiť na diaľnicu domov) si však ešte dáme rýchlu pauzu, keď cesta na chvíľku vyjde z lesa, Patrik nadšene kričí, že vidí kamzíka. Keďže je tam lúka a chatka s parkoviskom, najprv ho presviedčame, že to asi videl kravičku, ale on trvá na svojom a tak sa vrátime naspäť a ozaj, na lúke sa spokojne pasie kamzík. Obzrieme si ho a potom už rýchlo domov, ešte nás čakajú takmer 2 hodiny cesty autom.