Milujem Marvel. Celú filmovú sériu. Rád si pozriem aj DC Comics, ale občas mám pocit, že tomu stále niečo chýba (a to nehovorím o Wonderwoman 1984, ktorú zjavne robili formou home-office). Marvel je však akosi... epickejší, človek sa dokáže s tými hrdinami stotožniť. A občas sa aj dobre zasmeje. Týmto môžem skonštatovať, že základný materiál pre polemiku v diskusii by už bol. A trpezlivým čitateľom, ktorí to ešte nevzdali, ďakujem za pozornosť. Pretože tento článok bude o superhrdinoch iných, nenápadnejších, ale aj tak nenahraditeľných pre náš každodenný život. A tým nemyslím takýchto (obrázok len pre silné povahy). Bude o ľuďoch, ktorých poznáme osobne, často ich stretávame, ale kým neprišla hnusoba, ani sme si neuvedomili, že sú skutočnými superhrdinami. A vlastne to nebude o jednom roku, ale hneď troch.
Minulý rok, kým sme boli ešte „premianti Európy“, sme spoznali prvú skupinu našich domácich, nefalšovaných superhrdinov. Boli to časy, keď viac ako vírus ľudí obchádzal strach z neznámeho, nemocnice mali čas venovať sa pacientom a robiť pitvy zosnulých, aby sme vedeli, či už máme 15, alebo ešte len 14 obetí. Keď sa odchádzajúci premiér, na 3 týždne štátnik, rozhodol radšej všetko zatvoriť. A dobre urobil, nielen z pandemického, ale aj zo spoločenského hľadiska.
Vtedy milióny rodičov dostali šancu pochopiť, že Učiteľ nie je len prehistorická forma skupinovej au-pairky pre naše úžasné ratolesti, ktorá si užíva 3-4 mesiace prázdnin, kým my musíme tvrdo drieť. Ruku na srdce, koľkí z rodičov si počas lockdownu uvedomili, čo všetko pre naše deti učitelia robia a ako veľmi je cítiť, keď to zrazu nerobia, alebo len na diaľku. Po pár týždňoch dištančného vzdelávania sa ukázalo, že možno nie všetci máme doma geniálne zlatíčka, ktoré nedokáže tá zakomplexovaná chudera náležite doceniť či motivovať k oslnivému výkonu. Že naše vlastné deti sú vlastne odporní vreštiaci haranti, ktorým treba všetko stokrát vysvetľovať, nevedia sa sústrediť a dať nám konečne pokoj. Pokoj na našu vlastnú, zaiste nesmierne dôležitú prácu. A že ich učitelia na hodinách nemajú jedného, ani dvoch a dokonca ani vlastných, ale 20-30. A okrem toho, že majú na plný úväzok udržať čo najviac z nich pri živote a pokiaľ možno fyzicky nepoškodených, očakáva sa od nich aj nejaké vzdelávanie a výchova, aby po rokoch driny z ďalšej generácie vyrástli tvory použiteľné v reálnom živote. Viem si predstaviť ten pocit frustrácie, keď ani po roku snaženia niektorým neviete dať známku, ktorá ich bude skôr motivovať, ako by im školu znechutila na zvyšok mladosti. A mokrým snom každej učiteľky je určite návšteva naštartovaného predka vyššie uvedeného exempláru v podobe zmaľovanej kraslice, ktorá jej príde na trojlitrovom SUV zľahka nespisovnou slovenčinou vysvetliť, že si svoju robotu za 700 evri mesačne robí mizerne a jej poter si zaslúži jednotku s hviezdičkou, lebo je proste genitálny, po mamičke.
Touto cestou ďakujem tým superhrdinom, ktorí sa počas školského roka prezliekajú za učiteľov, a pre ktorých je ich práca nielen povolaním, ale poslaním. Za ich trpezlivosť a schopnosť odovzdať našim deťom to najlepšie, čo dokážu, a to aj napriek obmedzeným podmienkam. Aj vďaka Vám sa naša spoločnosť už stáročia posúva stále ďalej a máme nádej, že svet môže byť lepším miestom. Lebo ste napríklad dnes Janke otvorili nové obzory, alebo Miškovi povedali vetu, ktorá ho bude formovať po zvyšok života.
Superhrdinami minulého, ale najmä aktuálneho roku boli, a obávam sa, že čoskoro ešte nedobrovoľne budú – Zdravotníci. Keď prišla na jar roku Pána 2020 prvá smiešna pandemická vlnka (na grafoch ju dnes ani nevidno), ľudia im po večeroch tlieskali. Zrejme viac za odvahu čeliť neznámemu bez ochranných pomôcok, ako kvôli pochopeniu dôležitosti ich práce. Alebo v nádeji, že keď to teraz mesiac zvládneme a podporíme ich, máme vyhraté (s odstupom času môžeme dať tomuto naivnému predpokladu dvanásť pohŕdavých pche z desiatich). A potom prišli zákazy a obmedzenia, ľudia boli zavretí celé dni doma s najbližšími členmi ponorky, a zároveň odrezaní od menej blízkych, ale nenahraditeľných kontaktov. Absurditou boli obmedzenia na vychádzky len so psom. A to boli vtedy inde vo svete ešte tvrdšie opatrenia. Každopádne to stačilo na to, aby sa kriticky veľká skupina ľudí cez leto utrhla z reťaze a spolu s Igorom „nebojte sa, nevestičky...“ Premiérom sa rozhodli zdravotníkom ukázať, že čas úcty a rešpektu sa skončil. A potom prišla jeseň, školy, protesty 17. novembra, otvorené kostoly a v zime už Sulík nestíhal kopať hroby do zmrznutej zeme. Napriek všetkému tam zdravotníci boli – ak neochoreli alebo neostali v karanténe. Znovu riskovali svoje zdravie, obetovali svoj rodinný život aj pohodlie (ktorého sa stále väčšina z nás nechce vzdať), a zachraňovali. Ako mohli a čo sa dalo, dni a noci, desiatky hodín, unavení a hladní, spotení a zadýchaní. Lebo to je ich poslanie. Na to študovali dlhé roky, ďaleko viac a tvrdšie ako my ostatní, veľa z nich ešte stále a celý život. Aby mohli chrániť naše zdravie, v lepšom prípade aj holý život.
Byť doktor neznamená len „dobrá partia na vydaj“, fľaše archívnej whisky a oslovenie „pán docent“. Ono totiž aj podpriemerný lekár je lepší ako žiadny. Aj ten vie zachrániť život oveľa lepšie ako elitný okopávač zemiakov, ba dokonca aj ako nevídane zručný montér sadrokartónov. Rovnako zdravotná sestra nie je iba otrava, čo vás zlomyseľne buzeruje za chýbajúce návleky, alebo odmietne uvariť čaj, keď návšteve z usilovnej opatery pacienta vyschne v hrdle. Možno keď raz budete ležať v nemocnici a nebudete sa vládať ani nadýchnuť, nie to ešte pohnúť, oceníte, čo všetko zdravotné sestry musia a dokážu spraviť, aby vám pomohli prežiť a zotaviť sa, fyzicky a často aj psychicky. Tí empatickejší to vedia pochopiť aj sami, alebo po jednej či desiatich reportážach. Egoisti mávnu rukou a skonštatujú, že nejaká sestra zaplatená Sorosom a Gejcom nestojí za to, aby trpeli skutočné fyzické muky spôsobené rúškom.
Ďakujem všetkým lekárom a sestrám, záchranárom a sanitárom, dobrovoľníkom ako aj ostatným pomáhajúcim v zdravotníctve počas pandémie. Za všetko, čo ste pre túto spoločnosť doteraz urobili, aj napriek tomu, že na to už väčšina ľudí zabudla a nik už viac netlieska. Ľudia znovu žijú svojimi vlastnými problémami. A ďakujem aj za to, čo všetko pre nás ešte urobíte, hoci pri väčšom spoločenskom chochmese sme sa tomu mohli vyhnúť a dopriať Vám napríklad Vianoce s rodinou.
Ťažko povedať, kto budú superhrdinovia roku 2022. Celkom určite opäť prvé dve skupiny. Okrem nich by som tipoval možno vedcov. A nielen tých zaslúžilých ako Tony Stark, Bruce Banner alebo Hank Pym. Ale aj tých našich či svetových - virológov, epidemiológov, matematikov, sociológov, psychológov a mnohých ďalších. Snáď by sa zdalo, že už ich ani nebude treba, že sme už vyhrali, máme kolektívnu imunitu, tých pár odporcov očkovania a opatrení sa ešte premorí a bude po galibe. A snáď to tak aj bude. Ale.
Ale scenáristi si vždy nájdu niečo, aby to viac zdramatizovali. Aktuálne si z celosvetového hľadiska užívame štvrtú vlnu (na Slovensku len tretiu, fňuk), skoro takú silnú ako druhá a tretia, a z pohľadu úmrtí vďaka očkovaniu našťastie „len“ porovnateľnú s tou prvou. Hej, to bola tá s Bergamom a mrazákmi na mŕtve telá v uliciach USA a doteraz štatisticky najslabšia. A nech už je pôvod vírusu akýkoľvek, tak jeho aktuálna verzia, aj všetky budúce, sú už len dôsledkom jeho prirodzenosti a série ľudských zlyhaní. Zlyhaní politikov pri prijímaní opatrení a občanov pri ich dodržiavaní.
Jedinou úlohou vírusu je totiž množiť sa a využívať na to bunky ľudského tela. A nie je to veru žiadny romantik, ktorý by dotyčnú bunku zvádzal kyticou alebo pozvaním na drink. Ani šarmantný Mr. Grey, ktorý ju zľahka poviaže, keď sa bude priečiť. Je to úchylný agresívny deviant, ktorý pre sprznenie úbohej bunky a ukojenie svojich nízkych potrieb urobí čokoľvek. Akože naozaj čokoľvek. Ak bude potrebovať prekonať odpor, kľudne si odreže vlastné ruky, aby vyzeral neškodne. Znetvorí si tvár, aby ho nik nespoznal. Alebo si bez hanby nechá narásť po celom tele sto hrubých údov s hrotmi na žaludi, len aby sa mu žiadna štrbinka bunka nevyšmykla.
Odborne sa to vraj volá mutácia. Väčšina mutácií je len nepatrná, neškodná, alebo ho okamžite stoja ten jeho zavírený život. Ale pri miliónoch kópií v každom tele a miliónoch nakazených každý týždeň, sa občas nejakému hovädu podarí vymyslieť koleso, kladku, žeriav alebo parný stroj. Sú to preteky v zbrojení medzi vírusom a našou obranou. Zástupy nových hostiteľov, variabilná úroveň protilátok a bunkovej imunity u každého z nich, vysoká mobilita, možnosti kontaktu s inými kamarátmi vírusmi, aby si pri pive vymenili skúsenosti. To sú ideálne podmienky na „vylepšovanie“ vírusu, ktoré sme korone poskytli sami a ani v žiadnom čínskom labáku by sa im to tak pekne nepodarilo.
Príklad nám môže dať španielska chrípka a iné pandémie v minulosti. Najprv útočili na starších a slabých. Keď si tí, čo prežili, vytvorili protilátky, vírus zmutuje tak, že si nájde novú cieľovú skupinu. Musí to urobiť, inak vymrie po meči aj po praslici. Buď sa naučí množiť v tých, čo už ho prekonali, prípadne v zaočkovaných, alebo opáči tých, ktorí sa doteraz tvárili nedotknuteľne = deti. A kým pri značnej dávke cynizmu sa smrť starých a obéznych časom dá akceptovať (dôchodková a zdravotná reforma), malé deti (ba ani puberťákov) v márniciach a na pľúcnej ventilácii nechce vidieť nikto.
Preto budeme potrebovať vedcov zo všetkých možných odborov, aby jednak vedeli nájsť liek, vylepšiť vakcíny, aby deťom nespôsobili horšie nežiaduce účinky ako samotný Covid, a zároveň našli spôsob, ako o tom presvedčiť ľudí. Aby sme boli pripravení, keď príde Omega – posledný nebezpečný variant, dostatočne silný, aby napadol všetkých, ktorí sa nechajú, a chvalabohu, že pre neho žiaľbohu, dosť silný na to, aby vytvoril kolektívnu imunitu vo svetovom meradle na tak dlhú dobu, že ďalšia nebezpečná mutácia už sa nebude mať kde vytvoriť a medzi kým šíriť. Snáď je to delta, dúfajú politici, ktorých to stojí okrem prachov aj nemálo popularity, do psej matere. Ale Šaštín, chladná jeseň, prirodzený ľudský odpor k obmedzeniam a príkazom, a najmä situácia v rozvojových krajinách sľubujú skôr opak. A preto už vopred ďakujem všetkým vedcom, ktorí na tom budú v najbližšej dobe pracovať.
A ďakujem aj mnohým bežným ľuďom, ktorí sa tiež stanú našimi hrdinami. Spôsob je jednoduchý, stačí urobiť v každom okamihu života to, čo je správne, aj napriek tomu, že to nemusí byť práve pohodlné alebo príjemné.
Srandujem. Bežným ľuďom už tisícročia dobre jebe vykazuje aktivita mozgu jemne suboptimálnu efektívnosť synaptických spojení v oblasti prefrontálneho kortexu. Laicky povedané - zaujíma ich len chlieb a hry. Takže sa dobre pripútajte, pukance do ruky, ide sa z kopca.
