Na ostrove Tanna v Tichom oceáne sa raz stalo niečo, čo by si človek normálne pomýlil so skečom od Monty Pythonov – miestni obyvatelia začali uctievať amerického vojaka, ktorého nikdy nevideli, nepoznali, a pravdepodobne ani neexistoval. Volal sa John Frum. A sľúbil im, že raz sa vráti — s nákladom. Nie hocijakým. S televízormi, chladničkami, Coca-Colou, cigaretami Lucky Strike a možno aj s mikrovlnkou.
Celé to začalo počas druhej svetovej vojny, keď sa americkí vojaci dostali na ostrov. Miestni ich sledovali, ako z neba padajú lietadlá, z lodí sa vykladajú bedne plné vecí, ktoré dovtedy poznali len z legiend — oblečenie, jedlo, rádiá, baterky, zubná pasta, a niekedy aj niečo, čo vyzeralo ako jedlo, ale malo trvanlivosť 12 rokov a chuť ako mokrý kartón. Američania si tam postavili letiská, skladiská, antény, a keď niečo potrebovali, jednoducho to nahlásili vysielačkou a o pár hodín to prišlo z neba. Z pohľadu miestnych to vyzeralo ako mágia. Alebo veľmi dobre zorganizovaný rituál.
A tak si povedali: „Aha, takto to funguje. Keď máš uniformu, postavíš si pristávaciu dráhu a čakáš. Z neba ti padne náklad.“ Logické. Postavili si teda vlastné dráhy. Z bambusu. S drevenými anténami. A čakali. Niektorí si dokonca vyrobili slúchadlá z kokosových škrupín a sedeli v búdke, napodobňujúc rádiotelegrafistov. Vysielali do vesmíru správy, ktoré nikto nepočul, ale to nevadilo — dôležité bolo, že to vyzerá ako the real deal.
A potom sa objavil John Frum. Teda, neobjavil sa, len niekto povedal, že sa objavil. Možno to bol vojak, možno len niekto, kto povedal „I'm John from America“ a miestni si to zapísali ako „John Frum“. Ale legenda bola na svete. Mal bielu tvár, bol vysoký, žil vraj v sopke a cestoval medzi Amerikou a Vanuatu cez podzemné tunely. Ako Batman, ale s konzervami. Sľúbil, že sa vráti a prinesie všetko, čo si len budú priať. A tak sa začalo čakanie.
Každý rok 15. februára sa koná John Frum Day. Miestni pochodujú v amerických uniformách, mávajú vlajkami, spievajú hymny, ktoré si vymysleli, a čakajú. Lebo John Frum raz príde. A prinesie náklad. Cargo. Božské darčeky. V niektorých dedinách majú oltáre, kde sú vystavené predmety ako plastové fľaše, zrkadlá, alebo dokonca staré plechovky od piva. Všetko, čo pripomína časy, keď sa z neba sypali veci.
Aj keď dnes už väčšina sveta vie, že televízia neprichádza z neba kult Johna Fruma stále existuje. V dedine Lamakara ho uctievajú stovky ľudí. Majú portréty, vlajky, a raz niekto postavil aj drevený model lietadla v životnej veľkosti, aby „pritiahol pozornosť“. A čo na to John Frum? Nič. Lebo pravdepodobne nikdy neexistoval. Ale to nevadí. Lebo niekedy je viera silnejšia než realita. A niekedy stačí sľúbiť Coca-Colu, aby sa stal z človeka boh. A ak k tomu pridáme aj baterky a žuvačky, máme náboženstvo, ktoré prežije aj internet.
