V živote človeka sa niekedy stáva, že sa pod vplyvom rôznych náhod a bizarných situácií ocitne na mieste, kde ostane len s nemým úžasom stáť a pozorujúc všeobecné dianie sa nezmôže na nič viac len na ťaživý povzdych "WTF". A takto nejako, hoc o trochu menej poeticky, sa začala moja "kariéra" v magentovom „shared centre“. Navzdory všetkým varovaniam, ako to v tejto firme chodí, som sa rozhodla vydať sa na dráhu "účtovníka". Hoci sľubovaný plat, ktorý by uspokojil nanajvýš referenta vo Vranove nad Topľou neveštil nič dobrého, nenechala som sa odradiť. Však je tu ešte trinásty plat, letný bonus, gastráče do kina a tak sa suma sumárum môžem po skúšobnej dobe priblížiť k môjmu poslednému platu. Bonusový sick day (až jeden) tiež nebol na zahodenie, hoci uvádzať ako firemný benefit "denné používanie anglického jazyka" bolo trošku na zdvihnuté obočie, ale koniec koncov aj personalista môže mať niekedy zlý deň. A tak nereflektujúc na tieto jemné vesmírne varovania som skočila rovno do jamy levovej.

Privyknúť si na život v tomto paralelnom vesmíre nebolo vôbec jednoduché. Vo firme sa totiž snúbilo používanie boľševických praktík so zastaranými manipulatívnymi technikami, ktoré využívalo IBM a podobné korporácie vo svojich prvopočiatkoch. Problém nebol problémom, ale výzvou, zlé nebolo zlým, ale priestorom na zlepšenie. Zaujímavým fenoménom bolo aj tzv. "odpípavanie sa" vždy, keď človek práve nepracoval, s výnimkou návštevy toalety. Ísť na cigaretu, kávu či vybaviť si súkromný hovor nebolo len tak "za firemné". Predsa len tie neodpípnuté tri minúty, za ktoré si človek urobí kávu pri vynásobení počtom kávičkofilných zamestnancov by mohli spôsobiť firme nemalé finančné straty. A tak náš group leader striehol ako sup na všetkých vyvrheľov, ktorí sa opovážili toto nariadenie porušiť a hneď reportoval team leaderom koho, kedy, a koľko videl na chodbe telefonovať či kávičkovať. Veď poriadok musí byť.

Veci, ktoré boli v iných spoločnostiach ctiacich si zákonník práce bežné, boli v našej firme nonsens. Napríklad zobrať si dvojtýždňovú dovolenku bolo v našom teame nemysliteľné. Pri narodení potomka či úmrtí člena rodiny sa síce umožnili nejaké výnimky, no snáď by si nejakí iní dovolenkychtiví trúfalci nemysleli, že sa budú len tak niekde podaromnici vyvaľovať, keď treba plniť firemné ciele. Mne sa celkom šťastlivo podarilo „vyprosíkať“ si až 4 po sebe idúce dni dovolenky, ale nebolo to len tak „zadarmo“. Team leader fascinovaný sám sebou zvykol nadiktovať niektorým uchádzačom o dovolenku viacero pracovných podmienok, ktoré museli splniť na to, aby v posledný deň pred začatím dovolenky spočinul jeho vznešený podpis na dovolenkovom lístku. A bolo jedno, či ste žiadali o dovolenku mesiac či týždeň vopred, do posledného dňa ste v „prevádzkovej teplote“  čakali, či vám tá letenka za päťsto eur prepadne alebo nie.

Byť „bažantom“ v našom teame nebolo veru med lízať. To, čo „mazákom“ v pohode prešlo, skončilo u nováčikov neraz slovným pokarhaním. Napríklad používanie súkromného mobilného telefónu. Kolegyňa, ešte neznalá miestnych pomerov, si raz trúfalo dovolila nahliadnuť do svojho mobilného aparátu počas pracovnej doby a hneď bola poučená o nevhodnosti svojho správania. Napriek argumentom, že sa jedná o vážnejšiu záležitosť, jej bolo objasnené, že pokiaľ sa vyskytnú pádne skutočnosti pre nutnosť použitia mobilu, treba ich nahlásiť ešte pred začiatkom pracovnej doby a potom nebude problém. Za predpokladu, že ste to nezabalili ešte v skúšobnej dobe, ste dostali po troch mesiacoch predvolanie na meeting s team leaderom, ktorý zhodnotil vaše dovtedajšie pôsobenie vo firme a následne vás vyzval, aby ste vymenovali firemné princípy. Malo ich byť 5, no všadeprítomný bol iba jediný princíp -  „Arbeit macht frei“.

 

Pracovná agenda bola jednou z mála vecí, ktoré sa tu dali tolerovať. Horšie to však bolo s jej enormným náporom. Vo viacerých teamoch platilo nepísané pravidlo – kto nemá nadčasy, akoby ani nepracoval. Práca cez víkend, sviatok či x-hodinové nepreplatené nadčasy neboli žiadnou výnimkou. Keď sa kolega odvolal na zákonník práce pri presiahnutí počtu zákonom stanovených nadčasov za týždeň, hneď bol uzemnený nepriestrelným argumentom, čo sa oháňa zákonníkom práce, keď pracuje v korporáte. Firemný paškvil handbook síce jasne hlásal, že by ste nemali pracovať viac ako 12 hodín denne, či po 22. hodine, no obava z führerovho besnenia po nesplnení deadlineov bola silnejšia ako akékoľvek pravidlá.

No nie všetko v našej firme bolo o práci. Užili sme si aj dosť zábavných mimopracovných aktivít. Jedného dňa náš group leader poznačený korporátnym školením, ktoré zdôrazňovalo dôležitosť pestovania vrelých vzťahov na pracovisku, dostal šalamúnsky nápad. Zorganizovať spoločné raňajky medzi teamami. (Nostalgicky som sa v myšlienkach preniesla do čias, kedy sme si s kolegami z bývalej firmy užívali drahé firemné večere v Camouflagei.) Nápad spočíval v tom, že jeden team pripraví tradičné raňajkové menu (podľa typu krajiny) pre team inej krajiny, vymyslí milý programček a následné prejdú členovia oboch teamov do družnej debaty. Nápad vskutku famózny mal však jeden malý háčik. Firma nemienila prispieť na túto akciu ani cent a všetko sa malo financovať z našich vlastných hlbokých vreciek.  My "bohatí" (resp. málo revolucionárni) sme to ešte dali a naozaj to bolo všetko veľmi príjemné a zábavné, ale akcia rýchlo zhorela na odpore slobodných mamičiek, živiteľov rodín či iných asertívnych jedincov z ostatných teamov, ktorí nemienili tieto "vtípky" financovať. 

Fiasko s raňajkami ešte ani poriadne nestihlo zapadnúť prachom a už zablikala v mojom mailboxe nová pozvánka na štvorhodinový meeting v Carltone s malým občerstvením v čase obeda. Pomaly, ale o to dôvernejšie spoznávajúc túto firmu, som už šípila ďalší prúser na horizonte. Každý, kto mal na ten deň naplánovaného lekára alebo dovolenku, si ju musel bezodkladne zrušiť, predsa len jednalo sa o stretnutie s najvyššími z najvyšších priamo z Nemecka. Náš team leader nenechal nič na náhodu a ešte na krátkom meetingu, konajúcom sa tesne pred veľkou akciou nám dal "pár otcovských rád" ako ticho sedieť a ideálne neklásť žiadne otázky.

Nadišiel deň D a my sme sa ocitli v luxusnom carltonovskom foajé, snažiac sa ukoristiť si nejakú tú bagetku či štrúdľu. Každý účastník dokonca ešte vyfasoval firemné pero a magentový bločik s fotografiami nášho manažmentu. Vzrušenie v sále sa dalo krájať a všetci nadriadení sa tvárili nanajvýš tajomne. Dvojhodinový kvetnatý monológ v opulentných priestoroch mal za cieľ čo najviac zatraktívniť a zároveň zaobaliť jednu nosnú myšlienku, ktorú však mnoho zbrainwashovaných účastníkov ani nestačilo presoftvérovať - a to ľudovo povedané "budeš makať viac - ale nič za to nepýtaj". Nešťastníci, ktorí si ešte nestihli uvedomiť, vo co go a pár premotivovaných jedincov odmenilo "moderátorov" búrlivým potleskom.

Nadišiel čas otázok a odpovedí. Pre tých, ktorí by sa náhodou hanbili, bola pripravená krabička, kde mohli vložiť anonymnú otázku. Keďže krabička bola umiestnená úplne vpredu, tak anonymného pýtajúceho sa videla celá sála. Padlo pár bezduchých otázok, aby sa hoši z hora neurazili. Z letargického mikrospánku ma prebral až spoluznudený kolega píšuci niečo na papierik. Svitla vo mne nádej, že možno nebudem musieť celú akciu pripomínajúcu stretnutie jehovistov prehybernovať, ale že sa dozviem aj niečo k veci. Praktického kolegu zaujímalo, ako sa bude dať zvládať tento za súčasných podmienok utopistický scenár, keďže už terajšiu agendu nebolo možné zvládať bez nadčasov. Odpovede sme sa už žiaľ nedočkali, pretože predvídaví Nemčúri zahrali celú „akciu s krabičkou“ do outu s tým, že nám možno niekedy, potom team leaderi, na anonymné otázky odpovedia. A so záverečnými slovami „vezmite si ešte pár bagiet, čo ostali, so sebou“ nás vypoklonkovali naspäť na panské.

Ďalšou významnou udalosťou /kedy človek nevedel, či sa má smiať alebo plakať/ bol zamestnanecký prieskum spokojnosti. Spoločnosť budiaca dojem, že jediné, na čom skutočne záleží, je blaho zamestnancov, ho usporadúvala 2-3 krát do roka. Niektorí team leaderi zastávajúci nielen úlohu managera, ale aj výchovného poradcu v jednom, jemne naznačili svojim zverencom, aké odpovede sú vhodné /obzvlášť v sekcii, ktorá išla do štatistík/. Niektorí sa neštítili použiť aj tvrdšie motivačné techniky ako "pizza pre všetkých za správne odpovede." Predsa len previazanosť výsledkov prieskumu na prémiový budget nemohla nechať žiadneho team leadera ľahostajným.

Nie všetci však boli ochotní zapredať svoju dušu (diablovi) pekným štatistikám, a tak výsledky nedopadli podľa očakávaní. Šokovaný management volal po hĺbkovej analýze a tak sme čoskoro opäť meetingovali. V inkriminovaný deň všetkých z nášho oddelenia nahnali do zasadačky a náhodným výberom rozdelili do viacerých menších skupiniek. Predpokladalo sa, že členovia skupinky sa nebudú navzájom poznať. Úloha bola jasná - vyjadriť sa, čo máme vlastne všetci za problém. Pod iluzórnym pocitom anonymity a väčšej bezpečnosti sa prebudili vášne aj u najväčších flegmatikov. V podstate sa všetci zhodovali v základných témach ako arogancia moci, neúcta, absencia slova ďakujem, nízke mzdy, prepracovanosť, či veľké množstvo nepreplatených nadčasov.
Malé  hodnotenie od team leadera nenechalo na seba dlho čakať, stručne zhodnotil, že "viacerí z nás sú odtrhnutí od reality" a tým to z jeho strany považoval za vybavené. Oficiálne vyhodnotenie však malo byť až o mesiac. Keď sa aj po dvoch mesiacoch vrchnosť stále tvárila, akoby sa nechumelilo, došla už aj nám trpezlivosť a informovali sme sa na HR oddelení, pod ktorým koberčekom je to vyhodnotenie zametené. Nasledoval hysterický výstup group leadera, prečo sme si ho dovolili obísť a sťažovať sa. Postupne si začal volať všetkých seniorov na one to one meeting, kde sa jeho nervové výstupy striedali s kvázi „empatickým“ záujmom o to, prečo sme vlastne nespokojní. O dva dni zinscenoval trápne oficiálne vyhodnotenie, kde väčšinu odpovedí úplne prekrútil, a tým zabil posledný klinec do mojej rakvy.

Nuž tak komu teda odporučiť kariéru v našej skvelej spoločnosti? Jednoznačne tým, ktorý chcú na vlastnej koži precítiť tragédiu, ktorá dokáže vzniknúť kombináciou zahraničného kapitálu a slovenského kindermanagementu a všetkým tým, ktorý už prestali veriť na zázraky, pretože u nás na vlastné oči uvidia, ako sa neuveriteľné stáva skutočnosťou a najabsurdnejšie reálnym.