Blankytný zrakový orgán u severných bratov – tenkrát poprvé (aj naposledy)
PRÍPRAVA
Pri predchádzajúcich návštevách Poľska som stále jedným očkom poškuľovala po mýtickom Morskom očku. Veď ho vidno na každej magnetke, pohľadnici, je propagované na každom mieste ponúkajúcom poľské výlety. Fotky v blogoch poslúžili na navnadenie, prečítané články ale vystrašili – vraj tam denne chodí aj 5000 ľudí. Okej, odstrašiť sa nenecháme. Nepôjdeme cez letné prázdniny. Nepôjdeme cez víkend. Pôjdeme v pondelok 15.9., kedy na Slovensku (zatiaľ) máme deň pracovného pokoja a kedy je v Poľsku regulárny pracovný deň. Vybavené - alebo tak sme si aspoň mysleli.
Zisťujem, ako to prebieha a čo treba riešiť vopred. Sme mrjáci, takže pôjdeme autom, načim riešiť parkovanie. Na stránke TPN sa dočítam, že vopred je to lacnejšie, tak sa spoľahneme na priaznivú predpoveď počasia a bookujeme ho vopred za ľudových 57 zlotoviek (na mieste 85). Parkoviská sú tri v rôznej vzdialenosti od nástupu na túru a ani včasné bookovanie parkovania nezaručuje miesto na tom najbližšom, čiže si budeme musieť privstať (pre nás zlá správa). Vstup do národného parku tiež vieme zaplatiť online. Vraj sa to oplatí, lebo na mieste bývajú davy a dlho sa čaká. A opäť zaznie informácia, že treba prísť skoro ráno. My ako vyspávači s tým mávame problém, tak sa rozhodujem pozrieť sa na zúbok nejakému ubytovaniu poblíž. Kuknem Booking. Oči (nie morské, ale moje) mi skoro vypadnú, keď zbadám ponuku za 14 €/2 osoby/noc v obci Male Ciche, cca 17 km od morskoočkových parkovísk. Booknuté! Očakávania mám takmer neexistujúce, ale ubytko má hodnotenie 8,5, tak snáď to nebude až taký fail. Keby niekto chcel zažiť podobné dobrodružstvo, googlite ubytko „u Antosi“.
V nedeľu 14.9. popoludní vyrážame z chalupy. Čaká nás cca 2-hodinová cesta na naše „5-hviezdičkové“ ubytovanie. To, mimochodom, nijako nekomunikuje na naše správy, ani na žiadosť o izbu s manželskou posteľou. Cesta ide dobre, kvalitne leje. Check-in prebieha cez telefón. Odmeraný mužský hlas nám povie, že máme vojsť, ísť na druhé poschodie a tam nájdeme svoju izbu č.5 s kľúčom vo dverách. Pýtam sa, či týpek aj dôjde osobne, lebo by sme mali ešte v keši zaplatiť miestnu daň (2 zloté za osobu za noc, ale aj tak). Týpek zahlási „all paid“ a zloží. Okej, takže miestnu daň nezaplatíme, hádať sa nebudem.
Izba je pekná, obložená drevom, sú v nej 4 samostatné postele. Na dvoch sú navlečené vankúše aj paplóny a položená plachta. Nou problem, beriem plachty, navliekam, hotovo. Keď dáme postele k sebe, máme z nich zrazu aj požadovanú manželskú posteľ – milujem jednoduché riešenia. Odchádzame sa najesť. Hneď vedľajšia budova je karczma, ale v nemajú asi polovicu vecí z jedálneho lístka, lebo je to ich posledný deň prevádzky pred zimou, tak sa poberáme inde. Prichádzame o 19:15, otvorené je do 20:00, akurát odchádzajú poslední hostia. Vchádzame bojazlivo, ale privíta nás srdečná čašníčka, rovno nás s úsmevom usadí a veselo podáva jedálne lístky. Sme v šoku, na Slovensku by nám povedali, že kuchyňa už nefunguje, to som si na 100 % istá. Aj v Poľsku reštaurácie podraželi, za dve hlavné jedlá a dva nápitky platíme cca 25 €. Menovite sme mali kuracie s oštiepkom a žuravinou + zemiaková kaša, kapustovo-hríbové pirohy, ríbezľový džús a hriatu medovinu.
DEŇ D
15.9.2025 - the time has come to push the button/say fair´s fair/ to go to Morskie oko! Plán je vstať ráno o siedmej (srsly), ísť do sklepu kúpiť pečivko a kokocinky na raňajky, najesť sa, urobiť si sváču a čaj na cestu, odubytovať sa a vyraziť. Obchod je cca 50-70 metrov od ubytka, kupujem pečivo a višňovú Soplicu (prosím zneviditeľniť pre Otravu) a raňajky spáchame v spoločnej kuchynke. Majú aj airfryer, zohrievam si tri dni starú bagetku zo Slovenska a razom sa z nej stáva niečo úžasné, akoby čerstvo upečené. Makový koláč to celé zakončí, pobalíme veci a odchádzame. Doprava sa so znižujúcou sa vzdialenosťou k morskoočkovej trase viditeľne zhusťuje. Šípime, že ideme neskoro (je deväť hodín). Nakoniec zaparkujeme až na najvzdialenejšom parkovisku spomedzi vyššie spomínaných troch. Ako inak. Nasrac.
Prejdeme mostom smerom na slovenskú stranu, odkiaľ chodia minibusy na začiatok szlaku (teda turistickej trasy). Zaplatíme 12 zlovotiek za dve osoby spiatočne a dostávame luxusné miesta pri šoférovi. Cesta trvá závratné tri-štyri minútky. Vysadia nás na mieste zvanom Palenica Białczańska – ale pálenicu si nepredstavujte. Teda, môžete, ale tá sa tam asi nenachádza. Odtiaľto je to cca 8 km k samotnému plesu. Je možné skrátiť si výstup jazdou v povoze ťahanom dvoma koňmi, do ktorého narvú cca 10 ľudí z dvoch strán centrálne umiestnenej lavice. Cesta hore na osobu je cca 100 zlotých, cesta nazad dole cca 50-60 zlotých. Aj ten, kto zvolí túto možnosť šetrenia nôh, bude musieť šľapať - koníky totiž idú len po Polanu Włosienicu (6,5 km). Zvyšné cca 2 km treba tak či tak dôjsť po svojich. Ide sa celý čas po asfaltke spolu s davmi severných bratov, je to velice únavné a úmorné a nekonečné, či už idete len hore, len dole, alebo nebodaj obe trasy pešibusom. Inak sa, žiaľ, ísť nedá, iba peši alebo na konskom povoze – zakázané sú napríklad aj bajky. Cestou hore frfleme, že toto je riadna chujovina, zlaté túry na Slovensku, kde ideš po reálnych lesných či horských chodníčkoch a nie v zástupe miliónov ďalších a často hlučných ľudí po vyasfaltovanej ceste. Dobre, dobre, neboli to milióny, ale miestami sa to tak zdalo!
Počasie nám praje, je krásne azúrko. Deň predtým lialo ako z krhly, takže oceňujeme, že predpoveď vychádza. Cestou sú Mickiewiczove vodopády, aspoň nejaké vzrúšo, plus nejaké tie lavičky na oddych a toi-toiky na... niečo iné. Pri Palenici Białczańskej je aj reštaurácia, plus ďalšia je hore pri plese, chata sa volá Schronisko PTTK Morskie oko. Keď k nej dorazíme, všade je kopec ľudí a väčšina sa kochá výhľadmi na pleso fotí ako bláznivá. Polovičiak konštatuje, že taký pretlak „modeliek“ na jednom mieste už dlho nevidel. Ponúknem jednej grupke, že im spravím spoločnú fotku – so zámerom požiadať potom ich o sfotenie nás dvoch. Plán klapne, niekedy mávam aj dobré nápady.
Hladina jazera sa krásne ligoce a kúpe v oslepujúcom slniečku, voda je taká čistá, že cez jej tyrkysové odtiene vidno každý kameň na dne. Hory za vodou sú vysoké a ostré, to jest piękne. Polovičiak je spokojný, lebo v bare majú čapáka, ja som spokojná, lebo som na výlete. Hajzle sú spoplatnené, ale čisté a voňavé – aj v rešte pri Palenici Białczańskej (5 zlotých), aj hore v Schronisku (4 zloté). Toi-toiky cestou boli zadara, a tak to v nich aj smrdelo voňalo.
Počasie sa začína meniť, rozfúka sa a zatiahne. Kým čakám na polovičiakov návrat z WC, vyzerá to už na dážď a ja dávam na seba ďalšiu vrstvu oblečenia. Vydávame sa na cestu okolo plesa – v každom malebnom zákutí sú ďalšie modelky a modeli v asi všetkých možných pózach, aké si kto vie predstaviť. Nájdeme si jednu neprístupnú malú džurku, nastavíme bluetooth selfie tyčku na chodníčku, obložíme ju batohmi, nech nám ju okoloidúce modelky nezhodia a pocvakáme sa sami. Takto sa aj my stávame modelmi a splývame s kolektívom :) Kúsok ďalej sa zložíme na kameňoch a dáme žemle s Maťkom a čaj s rumom (poprosím zneviditeľniť pre Otravu). za prítomnosti spriatelených kačiek. Trasu okolo plesa sme pôvodne chceli prejsť celú, ale vzhľadom na pokročilý čas a stále zachmúrenejšiu oblohu to nakoniec cca v tretine otáčame a ideme dole.
Ak cesta hore bola nekonečná, tak cesta dole je nekonečná na druhú. A otravná. A dlhá. A nudná. A vysiľujúca. A nekonečná. Aha, to som už hovorila. Nevadí. A je mi už aj zima, hoci sa medzičasom vyčasilo. Dole ešte čakáme na minibus k nášmu parkovisku a potom z posledných síl radostne škintám k nášmu motorovému tátošíkovi a láskyplne ho hladkám so slovami: „Ahoj, miláčku. Už dlho som sa takto veľmi netešila, že ťa vidím.“ Hladkanie nemyslím obrazne.
Nasleduje večera v karczme - obligátny žurek musí byť. Plán dňa zahŕňal pôvodne aj kúpanie vo Vrbove, ale je veľa hodín a na druhý deň pracujeme, tak ideme rovno domov. Cestou nás zdravia vyplašené oči srniek popri ceste. Domov prichádzame okolo pol jedenástej, ešte ponosiť veci, vybaliť, čo nutne treba, ospršiť sa, zaľahnúť. Odpadávam do postele a nenasleduje žiadne polhodinové prehadzovanie, ako som bežne zvyknutá, ale do minúty som tuhá. Na druhý deň mám fajnú svalovicu. Tento článok píšem v stredu a svalovicu na lýtkach mám ešte aj dnes. Au.
AFTERTASTE
Long story even longer short, pekné to bolo, ale úúúúplne zbytočne sa z toho robí celodenná (tor)túra, keď by sa pokojne dalo ísť autom tou asfaltkou až hore k Schronisku. Mohla by to byť krásna ľahká prechádzka okolo plesa, ako je tomu u nás okolo Štrbského. Aj by som bola rada išla k tomu ďalšiemu plesu, čo je nad Morským okom (Czarny staw), ale už sme ani nevládali, ani nestíhali. Ak by sa ale dalo pohodlne a beznámahovo dostať až k Morskému oku, isto by som sa vyšplhala aj kúsok ďalej a vyššie, lebo je to tam krásne – videla som fotky a kamoška potvrdila. Ale takto nič, no.
Rátať treba s tým, že blankytný zrakový orgán je veľmi populárny a chodia tam davy. Pod davmi myslím skutočne davy, nie to, čo u nás niekedy amatérsky považujeme za davy. Ani to, že sme išli v pracovný deň mimo letných prázdnin, nás až tak nezachránilo. Spätne si myslím, že je to preto, že tam bolo veľa vysokoškolákov, ktorým sa ešte nezačala škola, ale koniec koncov, je to jedno. Sami tam nebudete a intímnu atmosféru nečakajte. To možno tak koncom novembra v deň, kedy prší a je hmla, ale to by ste zas nič z tej peknoty nevideli.
Článok končím s názorom: Veni, vidi, vrátiť sa neplánujem. Kto má rád scenérie s kombináciou voda + hory, nemôže sa mu toto ikonické poľské miesto nepáčiť, ale omnoho jednoduchšie, časovo podstatne menej náročné a podobne pekné je ísť na spomínané Štrbské, prípadne si vyjsť zo Štrbského peknou cestičkou na Popradské pleso. Alebo zájsť na Zelené pleso. Alebo zájsť trošku ďalej na moje milované Lago di Braies. A ani vás tam až toľko neskásnu ako naši podnikaví severní bratia ;-)
Fotodokumentácia: https://imgur.com/a/ccPAYKY
