Je teplý júlový deň, ktorý Jerry so svojou rodinou trávi na verande hraním domina a popíjaním chladenej limonády. Spomalené pohyby účastníkov zábavy sú iba sem-tam sprevádzané občasným zamumlaním, ktoré odrazu preruší svokor, „Sadnime do auta a poďme na večeru do Abilene.“ Jerry si pomyslí, „Abilene? Tak ďaleko? V tomto teple? V našom aute bez klimatizácie?“ Manželka však ochotne súhlasí a obracia sa na Jerryho, ktorý nechce ísť proti skupine a naoko radostne súhlasí, no s istou nádejou dodá, „Dúfam, že tvoja mama chce ísť tiež.“ Tá odpovedá, že jednoznačne áno, lebo v Abilene už dlho nebola. Rodina teda nasadne do auta a Jerryho obavy sa do bodky naplnia – teplo je neznesiteľné, všetci sú premočení od potu a pokrytí prachom, navyše jedlo v reštaurácii je odporné. Po štyroch hodinách a 170 kilometroch jazdy sa vracajú domov, vyčerpaní, ticho sediaci pred ventilátorom. Aby prerušil ticho, Jerry hovorí, „Bol to fajn výlet, že?“ Svokra však odpovie, že po pravde sa jej veľmi nechcelo a radšej by bola ostala doma, ale súhlasila, lebo ostatní z toho boli nadšení a nechcela byť tá zlá, ktorá pokazí zábavu a okrem toho, aj tak ju do toho všetci tlačili. Jerryho naštve výraz všetci a bráni sa tým, že on chcel pokračovať v hraní domina, nikam ísť nechcel a súhlasil iba preto, aby boli ostatní šťastní. Manželka sa hneď ohradí a tvrdí, že Jerry, mama a otec chceli ísť a ona súhlasila iba preto, aby boli ostatní spokojní, pretože inak by musela byť padnutá na hlavu, aby s takým niečím dobrovoľne súhlasila. Vtom vstúpi do rozhovoru svokor, „Sakra! Vôbec som nechcel ísť do Abilene, len som si myslel, že sa nudíte. Chodíte sem na návštevu zriedka a chcel som, aby ste sa s nami cítili dobre. Oveľa radšej by som ostal doma, hral domino a napchával sa.“ Po chvíli ticha na všetkých doľahlo uvedomenie si toho, že štyria relatívne rozumní ľudia dobrovoľne súhlasili so 170 kilometrov dlhým výletom pekelnou pustatinou, aj keď to nikto v skutočnosti nechcel. Všetci naraz urobili vlastne presný opak toho, čo v tej chvíli chceli.

Ide o skutočnú príhodu Jerry B. Harveyho, profesora manažmentu a sociálneho psychológa, ktorý na základe zážitku popísal fascinujúci fenomén v skupinovom rozhodovaní, ktorý dostal meno podľa mesta, kde sa aj s rodinou trepal v absolútnom rozpore so svojim presvedčením – Abilenský paradox. Ponaučením, ktoré z príbehu plynie je to, že názorová zhoda nemusí vždy viesť k želanému výsledku, môže byť dokonca kontraproduktívna a v prípade dôležitých tém viesť k vážnym následkom.

Problém sa týka skupinového rozhodovania a častokrát sa spomína v súvislosti s rozhodovacím procesom v organizáciách. Nejde pri ňom o neschopnosť zvládania konfliktov, ale o neschopnosť prísť k zhode. Je len malá šanca, že sa s týmto nikto z vás nestretol či už pri rozhodovaní o v zásade nedôležitých veciach, ale aj pri veľkých rozhodnutiach. Pravdepodobne ide o jeden z najväčších problémov moderných organizácií. Paradox charakterizuje niekoľko faktorov:

1. Jednotlivci sa na vnútornej individuálnej úrovni zhodujú na povahe problému.

2. Jednotlivci sa na vnútornej individuálnej úrovni zhodujú, aké kroky by bolo treba podniknúť, aby sa situácia vyriešila. V „Abilenskej skupine“ by stačilo povedať, „Hm, teraz je mi fajn a ostal by som pri domine.“

3. Jednotliví členovia skupiny zlyhajú v adekvátnej komunikácii svojich presvedčení alebo názorov ostatným členom.

4. Pod vplyvom týchto nepresných informácii prijmú rozhodnutie, ktoré je v rozpore s ich preferenciami, niekedy dokonca v úplnom protiklade.

5. Následkom je frustrácia, hnev, podráždenie a nespokojnosť s ostatnými. Ľudia sa neskôr v súkromí rozdelia na menšie skupiny a prskajú síru na ostatné skupinky, jednotlivcov či šéfa.

6. Ak problém neodhalia a nerozhodnú sa konať, celý cyklus sa opakuje, tentokrát ešte intenzívnejšie.

 

Paradox má veľa spoločného aj s iným fenoménom – Skupinovým myslením (Grouphtink) - resp. sa niekedy berie ako jeho podtyp a stojí za ním ešte celý rad ďalších faktorov. Ilúzia jednohlasnosti spôsobí, že všetci  nekriticky veria tomu, že každý vnútorne vníma situáciu rovnako. Samocenzúra spôsobí, že človek, ktorý pochybuje, svoj nesúhlas alebo strach zamaskuje, mlčí a predpokladá, že skupina vie veci najlepšie. Ťažko sa jednotlivec ozve, ak verí, že je jediný, čo vidí veci inak. Okrem strachu zo skupinového vylúčenia je v hre aj iracionálna predstava, že vyjadrenie svojho, častokrát správneho, názoru, bude mať výlučne negatívne následky. Ak členovia skupiny nedisponujú určitými vedomosťami alebo cítia, že ostatní členovia skupiny sú schopnejší, neozvú sa, aj keď je rozhodnutie očividne cestou do pekla. Niektorí členovia sú zase prehnane optimistickí a ochotní ísť do oveľa väčšieho rizika, než keby sa rozhodovali sami, keďže zodpovednosť za rozhodnutie sa rozloží medzi jednotlivých členov.

Paradox sa dá v skupine dobre identifikovať. Mimo rozhodovacieho procesu ľudia častokrát v súkromí vyjadria svoje skutočné názory, ktoré sú v rozpore s tými, ktoré prezentujú pred skupinou. Varovným signálom je aj situácia, kedy sa na iný názor nahliada ako na zradu, nelojálnosť alebo nedostatok zápalu pre vec. V systéme, kde sa nikto necíti dostatočne slobodný na to, aby si dovolil poukázať na hlúpe rozhodnutia, nikto za také rozhodnutia ani nechce niesť zodpovednosť. Členovia si časom prestanú dôverovať, čo vedie k podrazáctvu a zvaľovaniu viny, pretože každý sa chce vyhnúť hnevu za zlé rozhodnutie. Chybou je tiež vyžadovanie jednohlasného rozhodnutia. Každý sa síce angažuje, ale jednotlivci sú tlačení k prijatiu konsenzu, aby sa rozhodovanie príliš nenatiahlo alebo nedostali nálepku špekulanta, ktorý ostatných oberá o čas, lebo musí mudrovať. Celkovo je podnetom na zamyslenie, ak sa v rámci skupiny či organizácie každé jedno rozhodnutie prijíma bez diskusie, bez námietok. Značí to skôr patologický sociálny proces ako dobré smerovanie.

Negatívnych dopadov môže byť veľa. Od potláčania dobrých nápadov, ktoré môžu viesť k riešeniu problémov, cez spomínanú samocenzúru a narušenie sebaobrazu, po stratu schopnosti rozlišovať, čo je správne a čo nie. Ak niekto chronicky prijíma rozhodnutia, ktoré sú v rozpore s jeho presvedčeniami, časom sa u neho môže vyvinúť bezmocnosť, znecitlivie a takéto rozhodovanie si zautomatizuje, čo zmení aj jeho uvažovanie ako také. Ľudia sa stávajú bezduchými otrokmi skupinového myslenia. V inom prípade opakované zažívanie takejto kognitívnej disonancie ľudí tak unaví, že z organizácie odídu a postupne tam ostanú iba ti, ktorým to buď nevadí alebo platí to, že svoju schopnosť samostatne sa rozhodovať dávno stratili. Teraz si predstavte, že ide o organizáciu, ktorá má silný vplyv na lokálne alebo aj globálne dianie. Spomeňte si na Abilenský paradox, keď sa najbližšie budete chytať za hlavu po tom, ako si vypočujete, že nejaké veľké organizácie, dôležité výbory alebo celé vlády schválili jednohlasne na prvý pohľad donebavolajúcu blbosť.

 

Ja som si na Abilenský paradox dávnejšie spomenul, keď som čítal o filmových novinkách. Priznám sa, že som nikdy nevidel žiadneho Jamesa Bonda alebo si na to aspoň nespomínam, ale ako skoro každý viem, o koho ide. Keď som čítal, že novým agentom 007 bude pokrokovo žena a navyše čiernej farby pleti, nemohol som sa neuchechtnúť a predstavil som si poradu pred týmto rozhodnutím. Mladý, dynamický, flexibilný inovátor na porade navrhne, že by bolo načase toho toxického maskulína nahradiť a navrhuje Lashanu Lynch. Zvyšok zasadania sa tvári asi takto, ale nikto nechce namietať, aby nebol ako jediný za spiatočníckeho, netolerantného kreténa a nápad prejde. Alebo to bolo inak, čo ja viem, no koľko skutočne vážnych rozhodnutí, z ktorých mnohé mali negatívne dopady na spoločnosť či jednotlivcov, prešlo iba kvôli Abilenskému paradoxu a Groupthinku? Stačí jediný impulz od človeka, čo si svoj nápad možno ani nepremyslel, jediný návrh, ktorý spustí kaskádu zlých rozhodnutí s nejasnými následkami.

 

Možností, ako paradox riešiť, je viacero – vplyvné osobnosti v skupine sa na začiatku zdržia vstupovania do debaty; vopred sa určí „diablov advokát“; podporí sa kritické myslenie; rozhodovať budú názorovo heterogénne skupiny; rozhodovací proces sa rozdelí na viac častí. Riešení je viac, no mne je najsympatickejšie jedno – odvaha. Ľudia síce vedia posúdiť, čo je správne a rozumné, vo všeobecnosti však nie sú príliš odvážni, pokiaľ ide o sociálnu konformitu. Stačí však jediný človek, ktorý sa odváži ozvať a môžete si byť takmer istí, že ďalší budú nasledovať, pretože keď niečo pripadá ako očividný nezmysel vám, rovnako to cítia ďalší. Nemáte síce kontrolu nad tým, čo robia, čo si myslia a čo cítia ostatní, ale máte kontrolu nad sebou a možno ste to vy, kto stojí medzi prijatím zlého rozhodnutia a s ním spojenou pohromou. Možno v tejto situácii budete už o chvíľu. Nájdete v sebe odvahu? Ozvete sa?