Učičíkaná bezproblémovým spolužitím v dobe koronovej, keď sa akékoľvek domáce zvieratko vytešuje z celodennej prítomnosti svojho človeka v spoločnej domácnosti, nazdala som sa, že Čierna sviňa prezlečená za psa upustila od svojich nechutných stravovacích návykov.

Omyl, priatelia. Hlboký omyl.

Aj mňa homeoffice a pomalé plynutie času v nariadenom izolovaní, zbavil získaných predvídacích schopností a rýchlej reakcie z čias psokrízy žravosti.

Psica už asi dva týždne po ránu trpí stuhnutým ramenným kĺbom na pravej prednej labke, čo vo mne vždy vyvolá pocit viny – pes má vraj choroby svojho pána – a ja mám už zoperované pravé koleno. Prejavuje sa to tak (u psice, nie u mňa), že opatrne zoskočí z postele a chvíľu stoji na troch labkách, potom opatrne položí tu štvrtú na zem a skúša to rozchodiť. Opisujem to dramatickejšie, ako to v skutočnosti je, lebo už na chodbe pred dverami bytu, pokojne používa všetky štyri končatiny...

Ale, tá podvedomá obava o jej mobilitu, už je v mojej hlave.

Pohľad z okna ma viedol k scestnej úvahe, že nebude sa to šmýkať... že pôjdeme len tuto ľa, za barák a že preto si môžem obuť svoju vianočnodarčekovú akvizíciu – zateplené kroksy. Áno, príšerný typ obuvi, ale dostala som to pod stromček a svojím spôsobom je to pohodlne.

Takže, vyšli sme pred dom, zľahka krívajúci pes a zľahka mentálne pribrzdená blondýnka v chlpatých kroksoch. Už sám pohľad na nás musel predpovedať blížiacu sa katastrofu.

Jemne osrienený kopček do vinohradu mi síce dal v tej obuvi zabrať, ale Čierna sviňa prezlečená za psa potiahla za vodítko a problém vyriešený.

A tu nastáva bod zlomu. Prečo? Prečo? Prečo mi len napadlo, že jej odopnem vodítko???? V teple domova si otázku kladiem zas a znova, ale jediné, čo môžem použiť na svoju obranu je, že však tak krívala, vyzerala smutne a uboleno.

Oslobodená Čierna sviňa distingvovane cupkala raz z jednej a raz z druhej strany, prehliadajúc moje problémy s chôdzou na zmrznutej tráve v nepružných zateplených kroksoch. Potom pobehla dopredu, zastala a zhlboka nasala vzduch. Presne v tom okamihu som si uvedomila, že v neďalekej skupinke stromov a kríkov si zriadilo prechodné bývanie niekoľko bezďákov. Aj cestičku si už stihli vychodiť.

Čierna sviňa prezlečená za psa zabrala na všetky štyri kolesa (labky) a rýchlosťou blesku zmizla tým smerom. Nieslo sa za ňou iskrivým mrazivým ránom moje iskrivé jačanie, ale absolútne vypla odposluch.

Čo vám budem rozprávať. 15 minút som ako šialená pobiehala okolo prístrešku z dosák a rôznych stavebných zvyškov. Pes bol ako dieťa v cukrárni. Zob sem, liz tam. Chutné sústo zmrazenej pizze, plechovka od paštiky zjavne nedojedená a také podobné gebuziny.

V najkritickejšom okamihu som zakopla o pohodený skelet detského kočíka. Jedna noha príliš vzadu, druhá vo vzduchu. Ustála som to, ale kroksa mi odletela z nohy asi na pol metra. Ešte stále dosť dobre. No ta neobutá noha, v slušivej červenej hrubej ponožke, nezastaviteľným spôsobom pokračovala v dráhe smerom k zemi a dopadla......do čerstvého ľudského hovna!

Bohmôjdobrý. Ten pocit hnusu a bezmocnosti. Všetko okolo zmrznuté na kosť a ja trafím produkt ľudského zažívania, ktorý sa ešte pred chvíľou vyhrieval v črievkách svojho majiteľa. Oná mazľavá hmota prenikla cez tkaninu ponožky a putovala ďalej dohora, pomedzi palec a ukazovák ľavej nohy. Postihnutú nohu som hneď zdvihla do výšky. A teraz tá dilema. Skúste stáť so zdvihnutou zahovnenou nohou, druhou sa kĺzať po ľadovom členitom teréne, keď okolo vás pobieha pes, ktorý so slastným výrazom požiera veci, ktoré už ani bezďák nechcel. V tom sa zo svojho prechodného bydliska vystrčil bruchatý muž, výzorovo inklinujúci k marginalizovanej komunite, v TIELKU bez rukávov a začal na mňa vykrikovať, že „Paničkó!!! A čo ste si pustili toho psa! Chycte si ho! Ja sa ho bojím.“

Rezignovane som dokrivkala k odkopnutej krokse, nohu aj so znečistenou ponožkou som zastrčila do panensky čistej výstelkovej kožušinky (to hovno, to hovno!). A začala opäť obiehať okolo pohodeného ťahacieho vozíka určeného  na prepravu druhotných surovín, preskakujúc matrac, ktorý mal tak neurčitú farbu, že už len pri pohľade na neho vás začalo napínať na vracanie.... Vtedy onen obyvateľ búdky dostal geniálny nápad a začal po Čiernej svini vykrikovať nadávky a vyhrážky hrubým hlasom. Ale z bezpečného zázemia vlastnoručne postaveného domu radšej nevyšiel. Čierna sviňa je pes väčšieho vzrastu, čierny s bielymi zubami......a oná komunita tento druh zvierat vraj nemusí.

Jeho hlas a najmä slovník Čiernu sviňu prezlečenú za psa tak prekvapil (je zo slušnej rodiny a u nás sa nenadáva) a vydesil, že konečne nabrala smer pred od osady. K frekventovanej a teda že poriadne! frekventovanej ceste.  Bežala som za ňou jak bláznivá, šmýkajúc sa a potácajúc sa na ľade. Už som ju videla zrazenú autom a rozjazdenú po vozovke.

Tesne pred cestou, na obrubníku zastala. Hĺbavo sa na mňa obzrela a zvážila všetky pre a proti. Bitka verzus útek. Ostala stáť. Dobehla som k nej, zdrapila ju za obojok. No presne vtedy mi podbehli obe okroksované nohy. Kydla som na zem vedľa nej ako vrece zemiakov.

Čierna sviňa otočila papuľu ku mne a súcitne mi oblizla tvár.