...sa mi píše ťažko. Nie preto, že je vytrvalým strašiakom na konci mojej cesty, ktorý mi za celý čas, čo tu som, s neskrývanou dávkou cynizmu pripomína svoju dôležitosť (na to sa mi stačí z času na čas pozrieť sa na seba.) Nie preto, že zakaždým, čo sa ukáže v mojej blízkosti, si uvedomím, že moja budúcnosť sa stáva o pár zážitkov ľahšou. O smrti sa mi píše ťažko iba z jedného dôvodu. Aj keď sa so železnou pravidelnosťou motá stále dookola, som jej ľahostajný, ja, čo tu ostávam. Ešte sme nemali tú česť, aby sme sa spoznali osobne a dáma, ktorej so svojou slzou vo svojom oku nestojím o pozornosť, by popravde mala byť ľahostajná aj mne.
Ked niesli Brežneva v truhle po Красной площади, sedeli sme v izbe revolučných tradícií a pozerali povinne na čiernobielu Teslu. Smútok bol vtedy nákazlivý, asi ako smiech po piatom šluku z jointa. Najprv začala plakať učiteľka občianskej náuky. Mala málo cez tridsať a snáď to boli úprimné slzy. Vtedy som to pochopiteľne neriešil. Revala aj moja triedna a plakal aj súdruh riaditeľ. Ja som reval tiež a asi o čosi viac, ako keď štvrtákovi vezmú hračku. Keď o pár mesiacov niesli tou istou cestou Andropova, plač sme už mali nacvičený, prišiel sám od seba a rýchlo ho vystriedal hnev, lebo v telke prerušili vysielanie večerníčka Ну, погоди! Černenkova posledná cesta (ten nás tiež nenechal dlho čakať) už nikoho nerozhádzala. Odrevali sme si svoje a utekali sa sánkovať na posledný marcový sneh. Vtedy nás nemohlo napadnúť, že zatiaľ čo Brežnev, Černenko a Andropov ležali na svojich lafetách, niekto z nás chcel urobiť trojnásobné vdovy. Tieto tri pohreby mali byť suchým nácvikom, aby dnes ostali iba suchým konštatovaním.
Keď som vyrástol a telá súdruhov spolu s ich systémom už dávno podľahli dekompozícii, ako čerstvý maturant som išiel na brigádu. Technické služby mesta Poprad ponúkali nejaké voľné miesta. No a tam mi človek (ktorého by sme dnes volali personalista) povedal toto:
„Pán dead, máte dve možnosti, buď pôjdete zametať mesto (oranžová vesta, lopata, metlička a fúrik, chápete), alebo kopať hroby na cintorín do Veľkej.“
„No dobre, no.“
Oprel som teda bicykel o Dom smútku vo Veľkej a tam som sa človeka (ktorého by sme dnes volali funebrák) opýtal, kde si môžem odložiť desiatu (lebo boli letné prázdniny a vonku hic ako na Sahare).
„Šak tu,“ povedal a otvoril ťažké oceľové dvere do chladničky.
„Naľavo, vedľa truhiel je na stene vešiak, tam mám aj ja,“ dodal.
Za čas, čo som na cintoríne kopal jamy, užil som si ako štatista opretý o lopatu v priemere desať pohrebov týždenne. Jedinou mojou starosťou bolo, aby jama bola dosť veľká a aby sme nebožtíka v rakve s futrom bez problémov uložili do zeme. Nárek a skupinové žalmy zneli niekde mimo naše vnímanie. V duchu sme s kolegami cigánmi, preklínali pozostalých, ktorí zostávali po obrade dlhšie pri hrobe a my sme nemohli do jamy nahádzať väčšie kamene, ktoré sme z nej predtým vykopali. Ich naťahovaný žiaľ a spomienky sa v našom vnímaní rovnali iba tomu, že musíme zostať dlhšie v robote a toto ma predsa dokáže nasrať aj dnes. Preto sa vôbec nebudem hnevať na naštvaného hrobára, keď môj pohreb nebude iný a on bude myšlienkami niekde s kamošmi na pive.
Smrť bola blízko mňa (dalo by sa povedať, že som nejaký čas bol jej zamestnancom) a ďaleko zároveň. V novinách písali o havárii autobusu s mexickými pútnikmi. Dvanásti z nich by už o smrti vedeli čo to napísať, ale ich smrť je mi cudzia. Asi tak cudzia, ako mŕtvy Demitra a prdnutie hlásateľky v priamom prenose v roku 2007. Keď sme pochovávali otca, smrť bola bližšie. Tu by sa už dalo povedať, že sa ma bezprostredne týkala. Dlhý čas potom ma ťažilo poznanie, že je tu a že mi zasiahla a bude zasahovať do života. A čo na to mexický pútnik? 27. decembra 1987 si sadol na kaktus, možno si z chuti zabohoval a okrem ostňov mal u prdele aj to, že nejaký pubertiak s pocitom bezmoci dupe od zlosti na druhú stranu zemegule.
Smrť je teda osobná záležitosť, osobný prežitok a osobná skúsenosť. Preto sa už nenechám ako malé decko nakaziť smútkom a hlúposťou. Nepozerám už na Brežnevov pohreb a nevyhľadávam na youtube ten prd. Je to fajn, náš svet je pre smrť stále veľkým dvorom. Žijeme, prdíme a umierame v ňom ako ignoranti. Našťastie. Raz však budeme mať možnosť zoznámiť sa s ňou osobne. Asi robíme chybu, keď ju chápeme ako nevyhnutnosť, lebo ona je príležitosťou, ktorá príde len tak, sama od seba. Chce to len trpezlivosť, žiadne unáhlené kroky a možno potom aj tá lopata pôjde niekomu ľahšie od ruky (niekomu, kto tu na rozdiel od nás zostáva a teší sa na poobedné pivo, alebo na prechádzku s manželkou a deťmi). Úprimnú sústrasť posielam do toho Mexika, aj keď je vám to (rovnako, ako ten povestný prd) prd platné. Žijete a o nejaký čas budete umierať, alebo sa usmievať presne tak, ako ja teraz.
A že sa volám dead, tak o smrti napíšem ešte niečo.
V piatok mi zomrel dobrý kamarát. Vlastne sme sa až tak veľmi nekamarátili, ani neviem ako sa volá jeho žena a deti, ale keď vám zomrie kamarát, patrí sa písať o dobrom kamarátovi a keď som si večer ľahol do postele a zhasol svetlo, rozmýšľal som, čo tu po nás ostáva, pretože smrť nás núti rozmýšľať a nepýta sa, či chceme.
Na stoličke vedľa mňa v noci viselo pokrčené tričko Black Flag, ktoré mám teraz na sebe, lebo som prežil. Ale keby som v noci umrel, ráno by zostalo rádoby prehodené cez operadlo a ponožky pri posteli tiež, moje ponožky a moje tričko. Načatá krabička cigariet vedľa počítača na stole a tri špaky v popolníku v kúpeľni na okne, ktorý sa mi večer nechcelo vysypať. Kým som išiel spať, dal som na facebook nejaký priblbý status. Ráno by tam niekto napísal: „To nie je možné! Nemôžem tomu uveriť! Bol si dobrý kamarát! Škoda!“ a medzi týmito dvomi zdeleniami by ostala iba tenká čiara. Ako malé decko som sa tri roky tešil, že otvoria obchvat okolo našej dediny. Otvorili ho nedávno, máme tu pár dní, povedal by som, že až božský kľud. Ráno by som však ležal, so zdvihnutými trampkami a autá by po obchvate chodili aj tak. Prečo? Na čo som sa tešil? Niekde do politiky som včera napísal príspevok, lebo mi nie je jedno, čo sa tu deje. Som spokojný, keď sa mojim predstavám vo svete darí a som právom nasratý, keď sa darí predstavám niekoho iného. Čo by sa stalo s mojimi názormi a predstavami dnes ráno? Ležali by vedľa trička prehodené cez operadlo, alebo pri ponožkách pod posteľou. Už by sa nemuseli tváriť vznešene a dôležito, premenili by sa v iné skupenstvo a vyparili by sa ako prd vo vesmíre. To je dosť skľučujúci pocit, nie? Dalo by sa namietať, že trvácnejšie zostávam zapísaný v mysliach iných ľudí, ale môj obraz v ich hlave je tiež iba ich predstavou. To predsa nie som ja.
Áno, je to tak. Hľadaním odpovede na to, čo by znamenala moja smrť, nájdem iba odpoveď na to, čím je môj život a popravde, to zistenie nie je nijako povznášajúce. Ako batoľa som nafasoval sadu štetcov a farieb a biely, nepopísaný list. Spočiatku moja tvorba nebola úhľadná, len špinavé plienky a samá machuľa. Väčšinu museli domaľovať - a vyprať za mňa. Postupne som však cudzie ruky z môjho výkresu vytlačil a maľoval som si, čo som chcel, so stále jasnejšími kontúrami. Občas mi na rozpracované dielo kvapla čierna farba a stále mi nejaký čas trvalo, kým som ju prekryl svetlejšou. Niekedy som nechal farby zapadnúť prachom, aby mi ho neskôr niekto pomohol ofúknuť a mohol som čarbať ďalej. A ľudia prechádzali okolo. Ignoranti prešli okolo mňa s odvráteným pohľadom a mali pravdu, mňa tiež nebaví pozerať sa na každú čmáranicu. Niektorí sa iba zastavili a rýchlo išli preč, ale boli aj takí, čo sa zdržali dlhšie. Našli sa dokonca aj sebaistí odvážlivci, čo mi strkali pod nos svoje machule, lebo si mysleli, že sú zaujímavé. Ja ľudom neviem povedať: „Zbaľte si svoje škrabanice a choďte preč, vy surrealisti!“ a tak sa u mňa pretŕčajú so svojimi obrázkami, aby časom prišli na to, že sa im nepáčia moje a až potom idú preč. Čo už, chvíľu mi trvá, kým pre mňa nezaujímavých ľudí znechutím. O niečo dlhšie mi trvá ľudí zaujať. Pripúšťam, že vtedy môžem byť rovnako otravný, ako tie otravy, ale pre niečo a niekoho tu asi kreslím, nie? Nechcete sa kuknúť?
Ta trápna pointa sa na nás môže škeriť v tom, že sa snažíme zbytočne. Zajtra príde niekto, alebo niečo, zbalí našu popísanú stránku, prevesí ju cez stoličku, alebo ju hodí, ako ďalší spisovateľov nepodarok do koša, kde ju už nikto nikdy neuvidí. Pamätáte si, ako ste prechádzali okolo mňa a cez rameno sliedili, čo robím? Ak nie, máte smolu, ja vám už nemôžem odpovedať, lebo ležím spolu s tým pokrčeným papierom v koši.
