Jasne si na to pamätám, bol to môj jednoznačný axióm, moja cesta, môj otec, syn i duch svätý, vec tak pevne daná sťa prvý zákon termodynamiky. Knihy sa za účelom čítania nikdy v živote nedotknem. A veď prečo vôbec? Čo na tom je? Človek sedí na riti a dobrovoľne číta tie posrané písmenká?! Veď to je kurva masochizmus hodný označenia dark/deep (fakt netuším ako je to správne a mám piči) webu, ktorý nikdy nechceš vidieť.

No a kam som sa dostal teraz? Mám v knižnici tak na sto kúskov beletrie, dominantne vo formáte 400 a viac strán, ktoré som ráčil dobrovoľne prečítať, a v podobe požičaných a elektronických kníh to bude číslo nie o moc menšie. Ale poďme na to pekne po poradí.

Takže, ako som napísal, povedal som si, že nikdy nebudem čítať knihy. Ale to „nikdy“ si človek povie o všeličom – o alkohole, cigaretách, experimentovaní s ľahkými drogami alebo o tvrdom BDSM piss porne (posledné sa samozrejme stalo kamarátovi, že hej...). Naši sa veľmi snažili. Šli na mňa cez encyklopédie s obrázkami a čiastočne to fungovalo. Každé Vianoce som si pod stromčekom našiel obrovskú farebným papierom obalenú buchľu, a bol som zvedavý, o čom je, či sú tam zvieratká alebo autá alebo ľudské telo alebo planéty a hviezdy alebo dinosaury... Ale ďalej sa nepohli. Raz to skúsili tým, že som dostal do rúk Harryho Pottera a kameň mudrcov. Nevydalo. Po desiatich stranách som sa jej už viac nedotkol (škodoradostne sa priznávam – schytal ju na čítanie môj desaťročný brat, muhaha!)

To sa stalo, keď som mohol mať tak sedem – osem rokov, to už Harry franšís letel v kinách druhým dielom. Na chvíľu som mal od kníh pokoj a bolo mi hej. Ale nič netrvá večne a svoju prvú knihu som prečítal vo veku jedenásť rokov. Aj keď je slovenské školstvo tam, kde je, niektorým veciam sa človek nevyhne, a v rámci povinnej literatúry sme každý museli v druhom polroku prečítať jedno dielo Julesa Verneho a zapísať to do čitateľského denníka (boha jeho, tiež strašná kokotina...). Moje panictvo tak dostala kniha Tajomstvo neviditeľna, ktorá sa so šťastím váľala u babky v otcovej starej knižnici. Asi tak max 150-stránková pidiknižôčka, čítal som ju vtedy tak mesiac. Cez krv, pot a slzy čítajúc som sa ňou prelúskal, spísal čitateľský denník a sľúbil si, že už sa nikdy viac ku knihe nepriblížim (všímate si tú analógiu napríklad s grcaním do hajzla po prvej chlastačke a prisahanie, že už nikdy viac nepijete?)

Detstvo si malebne ďalej plynulo – lietal som po vonku s kamarátmi, každý jeden deň sa tešil do školičky a jasne si formoval, čo chcem od života a kam sa ďalej po škole vydám (kecám, stálo to za vylíž anál po gang-bang creampie akcii). Zmenila sa mi učiteľka slovenčiny a napriek obligátnemu učeniu sa random básničky na Hviezdoslavov Kubín sa knihám dalo vyhýbať bez problémov. Ale nejako to nešlo. Človek si užíval slobodu a potom si prestal také veci uvedomovať. A tak som siahol po ďalšej Verneovke vydanej z vôle socíku pod nakladateľstvom Mladé letá, a síce Päť týždňov v balóne. Naši boli z tejto mojej dobrovoľnej akcie celkom v piči. A potom hovno spadlo do vetráku – fotrík mi dal na prečítanie Tunel do nebes od amerického spisovateľa Roberta A. Heinleina (ináč nahipsterskejší z troch velikánov zlatej éry americkej science fiction literatúry, najhipsterskejší preto, lebo Arthura C. Clarka a Isaaca Newtona predsa len pozná viac ľudí, ale hej, ak si pamätáte film Hviezdna pechota, na ktorý sme sa všetci ako malí chceli dívať, ale nemohli sme, tak to je voľne inšpirované jednou jeho rovnomennou knihou). A tak nejako to už šlo samo. V danej dobe začali byť internety voľnejšie dostupné, hybaj stiahnuť knižky a zohnať primitívny tablet. Pokračoval som v Heinleinovkách viac-menej postupne, od sci-fi literatúry pre mládež (už spomenutý Tunel do nebes, Hvězdná loď Galileo, Vezmi si skafandr a běž) cez vážnejšiu tvorbu (Dvojník, Měsíc je drsná milenka, Cizinec v cizí zemi) až po brutálne fuck-upy okolo knihy Kočka, která procházi zdí a beyond (incest a polygamia, here I come!)

V prechodnom období koniec základky – aklimatizácia na gympli som mal zhltnutého Stopárovho sprievodcu galaxiou (bez toho šiesteho dielu, pre každý prípad) a Zaklínača od Sapkowského a vstúpil som do búrlivého punkového obdobia akčného braku (s odstupom času si vravím, čo som kurva videl tak úžasné na Kulhánkovi?!) a taktiež som objavil slovanské príbehy z pera Jura Červenáka. Od kamaráta som si požičal aj zopár tolkienoviek, aby sa nepovedalo. Objavujem počas triezvenia z pouličného punku Kulhánka a Kopřivi moju dlhodobú a platonickú lásku, Mirka Žambocha, ktorý mixuje dokopy zaujímavé prvky tak, že by to fungovať nemalo, ale dopiči! Ono to funguje! A číta sa to samé od seba! A všetko je krásne a rúžové. Výhoda ďalekého dochádzania do školy dvoma spojmi kyvadlovej dopravy? Tá hromada času pri čakaní. Ono by to síce malo byť tak, že na kokota, nie výhoda, ale do piči, toho času na hltanie stránky za stránkou, toto opojenie príbehmi nelimitovaných obchodnou politikou, rozpočtom ani bigotnými rodičmi pičujúc na nedostatočnú cenzúru, to je krása. Jediná vec, čo vám pri tom stojí v ceste, je vaša vlastná predstavivosť. Tu je môj doterajší vrchol čitateľskej kariéry, keď som schopný behom piatich dní pracovného týždňa prečítať dve temer 500-stránkové knihy. Odpadla výuka? Knižka do ruky! Utiekol mi vlak a ďalší ide o hodinu? Knižka do ruky! Autobus stojí v kolóne, keď ide Slovač z Bratisky domov na východ cez úsek Žilina – Martin, kde nič také ako pár rokov sľubovaná diaľnica nestojí, lebo keksy a kokotiny? Áno, presne, knižka do ruky.

Prichádza vysoká v Brníčku. Výhoda Brníčka? Je to metropola (metro nemajú, len električ – ehm! – šaliny) a tie možnosti kníhkupectiev! Dajte závisláka na tráve zo Slovenska do Holadnska a je v siedmom nebi. A tak dajte závisláka na knihách preč z chabej Žiliny s jedným Martinusom a dvoma-troma Pantha Rei, kde musí týždeň čakať na objednávku, do mesta, kde ak nenájde v jednom kníhkupectve, čo hľadá, stačí mu prejsť pešo dvesto metrov do iného a nájde to. Výsledný efekt rovnaký. Fetky sú prosto kurva všetky rovnaké. Tu som začal s čítaním Terryho Zeměplochy (odmietam čítať v slovenčine, pán Jan Kanturek bol majster svojho remesla, nech si slovenčinári a kokotlebovci pičujú, koľko chcú) a odsypalo to krásne a hladko jedna za druhou. Lebo prečo by človek dával pozor vysvetľovaniu premeny primárneho endodermu na špecializované tkanivá počas nekonečných prednášok na histológii (a potom sa divil, že vyletel z biológie), keď si môže čítať tri hoďky nonstop? Okej, nie nonstop, rauchpauza je posvätná vec...

Zhrnuté a podčiarknuté, kam ma toto dostalo? Doma na Slovensku sa mi v poličkách váľa dobrých 1000 evri pokrytých prachom. V taške s notebookom sa mi pravidelne tlačí s ostatnými vecami kniha, čo je pri všetkých možných presunoch maximálne nepohodlné (nejako som na Kindla časom zanevrel, prosto to není ono). S Terrym som teraz cca v polovici (nečítal som vkuse iba Zeměplochu) a plánujem si dať dlhšiu pauzu prevažne v spoločnosti Malazskej knihy padlých. Netrpezlivo očakávam piaty diel Kapitána Báthoryho, šiesty diel Lovcu Monster a vravím si, že ten Červenákov Bohatier by nebol od veci, keď sa teraz vydáva od začiatku v reedícii a tým pádom bude kde zohnať. A určo by nebolo od veci dať druhú šancu Lukjanenkovej Nočnej hliadke. Ale asi až keď prečítam zvyšok Zeměplochy.

A tak v čase dopísania tohto článku, ktorý aj tak nikto z vás nebude čítať, len sa hádať a vzájomne vysierať v komentároch, sa lúčim. Je 2:30 v noci a v brigáde na recepcii nie je do šiestej čo robiť, tak idem zistiť, ako pokračuje Lorn, pobočníčka císarovnej Laseen, vo svojej úlohe pre dobytie Darúdžistánu.

P.S. – ano, čítam hlavne sci-fi a fantasy, gratz capt‘n Obvious

P.P.S. – deti, nezačínajte s Malazskou knihou, to je veľa hodín premrhaných písmenkami

P.P.P.S. – pre fajnšmekrov: z braku odporúčam Asfalt od Štěpána Kopřivy a Živého mě nedostanou! od Dušana D. Fabiana. V prvej parta treťotriednych žoldnierov skončí v pekle a rozhodne sa prebojovať preč, v druhej je hlavnou postavou zombík pracujúci ako úkladný vrah pre kráľa Atlantídy. Obe za neustálej jazdy čierneho, cynického humoru