Mesjé Lesseps, povzbudený svojim úspechom so Suezským prieplavom, ktorý sme si predstavili v prvej časti, takpovediac hľadal nové méty. A preto o pár rokov neskôr zorganizoval v Paríži v roku 1879 medzinárodnú konferenciu Geografickej spoločnosti, ktorej bol predsedom, zameranú na štúdium medzioceánskeho kanála v oblasti Panamskej šije. Cieľom bolo zistiť realizovateľnosť, resp. predstaviť projekt vybudovania prieplavu v časti Panamskej šije.

Miesto vybudovania prieplavu podľa predstáv De Lessepsa bolo známe. Už rok predtým, v 1878, v rámci predbežných štúdií ho navrhol košický rodák Béla Gerster. Po preskúmaní možností na medzinárodnej expedícii spracoval vedeckú štúdiu a ako prvý navrhol miesto prieplavu na území medzi Panamou City a Colonom. Tento pán Béla neskôr v rokoch 1882 – 1893 vybudoval Korintský prieplav, ktorý spája Iónske a Egejské more. Prieplav umožňuje vyhnúť sa oboplávaniu Peloponézského prieplavu, čím sa cesta skracuje o okolo 400 kilometrov. Dnes sa používa najmä na turistické ciele, pre veľké zaocéanske lode je už príliš úzky, no aj v súčasnosti sa cez neho preplaví okolo 11-tisíc lodí ročne.

Poďme však späť k Panamskému prieplavu. Parížskeho kongresu sa zúčastnili stovky odborníkov - inžinierov, ktorí prezentovali svoje návrhy na realizáciu, rovnako ako i potencionálni investori, ktorí by boli ochotní investovať financie do projektu. Medzi inžiniermi bol aj úspešný projektant a staviteľ, so skúsenosťami z Európy, zo severnej Afriky a z tropických krajín, Francúz Adolphe Godin de Lépinay. Predstavil svoj pohľad na možné prepojenie, ktorý zohľadňoval reliéf krajiny (na pevnine bolo pomerne dosť veľa kopcovitého terénu až do výšky 90 m, napríklad panva Culebra a rieky) a bol založený na dvoch komorách, pri pobreží každého oceánu, pomocou ktorých by sa dvihli lode do systému dvoch umelo vytvorených jazier s využitím existujúcich riek Chagres a Rio Grande, pričom by sa dodržal plánovaný časový horizont 6 rokov. Bonusom by bola regulácia záplav v období dažďov. 

Satanžiaľ, mesjé Lesseps mal už dávnejšie pripravenú svoju predstavu, spočívajúcu na „ctrlC Suezský prieplav a ctrlV Panamský prieplav“. Čiže stavať kanál tak, ako jednoúrovňový Suezský, ktorý bol len jednoduchým prekopaním pevniny z bodu A do bodu B. Preto návrh pána Adolfa odignoroval. A ako každé rozhodnutie od stola, človeka čo nemá páru o reáliách, v ktorých chce niečo riešiť, projekt bol rovnakými ignorantami schválený. De Lesseps sebou organizovaný kongres zneužil na to, aby bol len takou zásterkou pre jeho vlastný „víťazný“ projekt (len tak mimochodom dvakrát drahší ako Adolfov).

Súbežne s plánom na výstavbu Panamského prieplavu mesjé Lesseps založil akciovú spoločnosť na financovanie stavby s názvom Comapagnie de Panama (toto si zapamätajme, ešte sa k tomu vrátime) a stavba v roku 1881 začala.

No, stavba. V prvom rade to bol s vtedajšími technickými možnosťami prakticky nerealizovateľný projekt. Kopať sa začalo, to áno, pričom bolo treba premiestniť nepredstaviteľné objemy zeminy (ku koncu francúzskej fázy to bolo 50 mil m3 zeminy). Súčasne nikto v parížskej kaviarni až tak veľmi nepočítal, ak neberieme do úvahy terén samotný, s klimatickými podmienkami, záplavami, bahnom, zosuvmi pôdy, zemetrasením a hlavne s niečím, s čím sa v tom čase absolútne nedalo bojovať. Žltá zimnica a malária. V otrasných podmienkach, zahŕňajúcich všetko spomínané pracovali a umierali desaťtisíce ľudí.

V roku 1887 vstúpil na scénu a do projektu svetovo uznávaný Gustave Eiffel, ktorého úlohou bolo po 6 rokoch kopania technicky refrešnúť projekt. V prvom rade totálne zamietol od začiatku nereálnu ideu jednoúrovňového riešenia prieplavu a de Lessepsovi navrhol riešenie s plavebnými komorami. De Lesseps Eiffelov návrh prijal (čo iné mu zostávalo, bola to jediná šanca na vystavanie prieplavu) a Eiffel mal naprojektovať a skonštruovať 10 vzdúvadiel prieplavu. K naplneniu nedošlo, v roku 1889 bol celý projekt Panamského prieplavu ukončený.

Práce, podvyživené nedostatkom finančných prostriedkov, trvali 8 rokov, počas ktorých pri stavbe zomrelo z rôznych príčin 20 tis ľudí. Okrem úrazov mali najväčší podiel na úmrtiach spomínané žltá zimnica a malária. Samotný objem prác, ktorý bol ku dňu ukončenia projektu vykonaný, bol napriek štvornásobne prekročenému rozpočtu z dôvodu nesmierne ťažkých podmienok len na úrovni jednej štvrtiny.

Nepostačujúce financovanie zabezpečovala akciová spoločnosť Compagnie de Panama, založená za týmto účelom.

Problém bol v tom, že vydané akcie (800 tis akcií v hodnote 500 frankov neprinieslo očakávaných 400 mil, ale iba 300 mil) nepokryli plánované výdavky (a co teprv ty neplánované) a napriek tomu sa stavba v roku 1881 začala. V čase, keď došli peniaze, de Lesseps skúsil zabezpečiť financovanie rôznymi spôsobmi, napríklad vydaním dlhopisov, alebo zriadením lotérie.

Katastrofálna finančná situácia spoločnosti bola pred verejnosťou skrývaná a sanácia spoločnosti bola spojená s korumpovaním členov vlády a zákulisným tlakom na vydanie zákona, ktorý by umožnil emisiu dlhopisov na krytie ďalšieho financovania výstavby. K zmene zákona napokon došlo a dlhopisy boli vydané. Na spomínanej korupcii sa podieľali aj nemeckí bankári židovského pôvodu, Cornélius Herz a baron Jacquese de Reinach, ktorí mali sprostredkovať odovzdávanie dohodnutých úplatkov (hovoríme o miliónových sumách frankov v 19 – tom storočí, dnes by to boli ich niekoľko násobky).

Ani tieto finančné injekcie však nezabránili v roku 1889 vyhláseniu konkurzu a nenávratnej strate všetkých investícií, vrátane strát životných úspor drobných držiteľov dlhopisov. Tých bolo neuveriteľných 800 tis, ktorí absolútne dôverovali tejto investícii. Výška finančných prostriedkov získaných vydanými akciami a dlhopismi bola údajne 1,2 miliardy zlatých frankov. Dlhopisy, rovnako akcie, boli verejnosťou vnímané ako bezpečná investícia, s podporou vládnucich autorít a tak trocha ako aj vec národnej hrdosti. Žiaľ, návratnosť bola garantovaná vďaka korupcii a manipuláciám na najvyšších miestach.

Obvinenými v afére sa stali nielen samotný de Lesseps, ktorý síce do väzenia nenastúpil, ale aspoň čoskoro na to zomrel, ale aj politici. Zaujímavosťou je, že dokonca tieň podozrenia z finančných machinácií padol aj na Eiffela, ktorého reputácia veľmi utrpela, keď bol zapletený do pozadia finančných škandálov de Lessepsa a podnikatelia mu začali vracať projekty. Eiffel sám nemal žiadnu spojitosť s finančnými machináciami a neskôr bol súdom zbavený viny.

Táto udalosť je známa pod názvom Panamská aféra, vzniknuvšia dávno pred novodobým škandálom Panama papers a ako už možno vytušiť z riadkov vyššie, spustila tradičný európsky antisemitizmus, kvôli úlohe, ktorú zohrali bohatí židovskí bankári. A viete čo nakoniec prehlušilo Panamskú aféru ? Dreyfusova aféra, zhodou okolností taktiež mierená voči francúzskemu dôstojníkovi židovského pôvodu.

Takže „na konci dňa“ mali Francúzi utopených zopár 100 miliónov frankov (hovorí sa o sume 960 mil) v Paname, ktorá v tom čase patrila pod správu Kolumbie, ožobračených temer milión občanov, vnútropolitický korupčný škandál a slušnú vlnu antisemitizmu.

O pokračovanie projektu sa ešte pár rokov medzi 1894 – 1901 pokúšal bývalý hlavný inžinier na stavbe Philippe Bunau-Varilla, ktorý za týmto účelom založil vlastnú spoločnosť. V tom čase však stále prebiehalo vyšetrovanie pozadia financovania projektu a rodila sa Panamská aféra. Došlo k totálnemu prepadu dôvery potencionálnych investorov a aj to málo, čo sa možno dalo zachrániť z investovaných financií do technických prostriedkov, ktoré boli stále na mieste prác, šlo do kytek.

V tomto čase už na dvere Paríža intenzívne klopkal Strýčko Sam, šuštiac chechtáčikmi a sledujúc vlastné záujmy v oblasti Strednej a Južnej Ameriky. Samozrejme, v neposlednom rade bol obrovskou motiváciou jednoduchý a ekonomický prínos sľubujúci fakt, že napríklad len plavba z New Yorku do San Francisca by sa skrátila z 22 500 km na 9500 km.

A preto, v decembri 1901 francúzska vláda a akcionári novej spoločnosti bez vedomia kolumbijskej vlády (Panama bola jej súčasťou) schválili predaj akcií USA.