Viacerí čitatelia už asi pochopili, vzhľadom k môjmu nickname, že Čierna sviňa prezlečená za psa, je rodovo príslušná k lousianskému leopardovi aka rase zvanej tiež Catahoula.  Táto psačia sorta patrí medzi pracovné psy, konkrétnejšie duriče – to znamená, že vedia v trojici uhnať  či obkľúčiť diviaka, tak, aby ho poľovník mohol picnúť,  alebo zahnať dobytok žiadúcim smerom aj do stiesneného priestoru.  A sú to hovädsky tvrdohlavé psy, vedia presne, čo chcú a nútia vás všetkými trikmi, aby ste to chceli aj vy.

Prečo taký dlhý a vlastne celkom seriózny úvod?

Upozorním na vyššie použité slová – diviak, duriť, tvrdý pes.

Minulý týždeň, v nedeľu ráno,  (teda teraz, keď to píšem, je január, bohvie, kedy to dôjde na rad na DM zverejnenie) zrána o pol 7, keď ešte vládla tma tmúca a normálni, psami neobdarení, jedinci vypínali budíky, že je hlboká noc.... sme sa s Čiernou sviňou pobrali prejsť sa do lesa. Hlboko som zapremýšľala, že kam. Máme viac možností a ja si vyberám podľa miery svojej lenivosti. Čiernej svini je to jedno, hlavne, aby sa vybehala.

I pobrali sme sa my na bratislavský Ahoj. Pre nebublinárov, kopec, na ktorom končí ulicou pôvodne záhradkárska oblasť a začína bratislavský lesopark. Zastala som autom na širšom prírodnom parkovištiatku. (Áno, upozorňovala som, že som lenivá. Na priblíženie sa k venčovisku volím auto). Na jednej strane ploty a za nimi obývané domy a na druhej strane už hustý les. To sme mali po pravej a ľavej ruke /labke a pred sebou sme mali už len les a do neho idúcu cestičku. Vystúpili sme, odopla som Čiernej svini vodítko a zabuchla dvere na aute. Nastalo ticho, ktoré sa ale, vzápätí, premenilo na šuchot, buchot, fŕkanie, chrochtanie a funenie. Prisahala by som, že stovky svinských kopýtok dupotali s frekvenciou výkonného šijacieho stroja zmrznutým snehom. Zmrzla som aj ja na mieste, Čierna sviňa neváhala, zaujala obranársku pozíciu............a bez hanby sa vopchala za mňa! Vlastne medzi mňa a auto.  Pripravená pri akomkoľvek pohybe naším smerom zaliezť plynulým pohybom rovno pod auto.

Ja som striedavo blikala baterkou do tmy a vykrikovala bojový indiánsky pokrik. Nepýtajte sa ma, čo konkrétne, lebo som to vymazala strachom z pamäte. Diviaky, bolo ich zo 15, ostali stáť v lese na druhej strane lesnej cestičky. Urobila som jeden krok ich smerom. Stará diviaková asi uznala, že po ránu sa jej nechce babrať s takými dvomi posranmi. Pohŕdavo teda odfrkla našim smerom a vydala hlasnochrochtným pokyn na presun. Opäť sa vzduch naplnil zvukmi, ktoré mi najviac pripomínali odchádzajúci nákladný vlak.

Ostalo ticho. Vločku by ste počuli padnúť. Tma bola stále.

Vtedy Čierna sviňa prezlečená za psa vybehla statočne predo mňa,  po dvoch metroch zastala a výhražne smerom, ktorým odfičal svinský rýchlovlak urobila......

HAF!

Jedno jediné haf.