Ako už určite mnohí podľa názvu tušíte, tento článok bude hovoriť o tom, ako sa dá stráviť príjemný piatkový večer v kruhu priateľov, s obrovským množstvom alkoholu v žilách a následne spitý, prevesený kdesi cez zábradlie, grcať do susedinho kvetinového záhonu. Predstava je to prekrásna, koniec koncov, určite viacerí z vás vedia, o čom hovorím a určite veľa z vás presne takto piatkové večery trávi. V tom prípade by bolo ale úplne zbytočné písať o tom, pretože nikto z vás nepotrebuje čítať o niečom, čo si nepamätá z piatkového večera (a aj na to chce každý zabudnúť).
Vezmem to teda z toho druhého konca, napíšem vám o tom, ako piatkový večer stráviť určite nechcete. Teda, pokiaľ nie ste podivný, úchylný masochista.
Tento príbeh sa nezačal písať večer, ale už ráno toho osudného dňa. V podstate ešte týždeň predtým, než som sa presťahoval do bratislavskej lokality, ktorú som nepoznal. Kolega navrhol, že cesta, ktorou chodím do práce, je príliš dlhá a je tam príliš hustá premávka. Samozrejme, ako všetci vieme, bratislavskí vodiči jazdia ako úplní idioti a preto (čo sa premávky týka), to znelo ako dobrý argument na to, aby som dal na jeho radu a zmenil obvyklú trasu z frekventovanej, na menej frekventovanú.
Tak sa stalo. Ako každý večer po práci, sadám na bicykel a vyrážam, tentokrát však nie cestou, ktorú poznám, ale cestou pre mňa neznámou.
Výborne, svetlá svietia, bunda zapnutá, nohy na pedále, vyrážam. Prvý semafór - červená, stojím. Oranžová, zelená - a ja s pocitom ľahkosti vyrážam vpred, priamo po hlavnej ceste.
Pokiaľ čakáte nudný opis cesty domov z práce na bicykli, sklamem vás. Aj tak si viac nepamätám.
To, o čom som chcel, začalo niekoľko minút po tom, čo si nepamätám. Začalo to zbesilou jazdou auta prvej pomoci naprieč ulicami nášho hlavného mesta. Prvé, čo si od toho momentu pamätám, boli slová príslušníka policajného zboru Slovenskej Republiky: "Kam ho veziete?" - "Na Kramáre" - znela odpoveď zdravotníčky, ktorá sa o mňa cestou v záchranke starala. Čudné, ale jediné, čo som si o tom pomyslel bolo, že konečne uvidím skutočnú nemocnicu, plnú príjemného personálu, pekné steny, dlažba, jednoducho nemocnica ako z amerického filmu - priznám sa, myslel som na Dr. House-a. Viete, som z malého mesta (áno, kľudne ma začnite nenávidieť, vy rodení bratislavčania) a nemocnica u nás doma je asi v takom stave, ako v mnohých iných slovenských mestách, jednoducho, v takom stave, že tam dobrovoľne nechce ísť nik z vás. Nie preto, že by to znamenalo niečo vážne, ale preto... lebo slovenské zdravotníctvo. Žiaľ, na moje sklamanie, nič také, ako pekné nové priestory, prívetivý personál a stopercentná starostlivosť, sa nekonalo. Vysvetlím.
Privezený záchrankou na urgentný príjem, na krku golier, roztrhaná bunda, nohavice na ľavej nohe rozrezané kvôli opuchu kolena, takže noha vonku, trocha krvi a tak podobne. Jednoducho si skúste predstaviť človeka zrazeného autom. Máte? Tak môžeme ísť ďalej.
Ležím na príjme. Čumím do stropu, kvôli golieru sa viem pozerať len hore, no vďaka tomu, že ležím pri stene, vidím aj jej časť. Prvé, čo mi udrelo do očí, bol kus akéhosi železa, ktorý trčal cca 5 cm do priestoru, asi pol metra nad mojou hlavou, zo steny z obitých kachličiek. Tvárilo sa to, akoby tam kedysi dávno čosi bolo, no nie až tak dávno to bolo odrezané autogénom, bolo to teda hrdzavé, ostré a čudne skrútené dohora. Obité kachličky už som spomenul.
Po pomerne krátkej chvíli (niekoľko minút), vošiel dnu doktor. Dal mi pár otázok, ktoré som zodpovedal už v sanitke, ale keďže som bol už o čosi viac pri zmysloch, vedel som odpovedať aj na to, na čo som v sanitke nevedel.
Celkom rýchly presun na RTG, bola to miestnosť hneď vedľa, pokiaľ si dobre pamätám.
Z lehátka ma preložili na stôl dvaja statní chlapi a pobrali sa z hlavnej miestnosti RTG do toho kumbálu, odkiaľ sa stroj ovláda. Pozná každý, kto už na RTG bol. Avšak teraz to bolo iné, ako obvykle. Nezavreli za sebou dvere, spájajúce RTG a ten ich kumbál. Niečo sa mi nezdá. Moje obavy sa naplnili v momente, keď som začul, ako sa rozprávajú o tom, že nikto z nich netuší, prečo im ten počítač stále mrzne a prečo to nejde spustiť. Bolo by to v poriadku, keby som tam takto neležal hodinu. Po tejto hodine, počas ktorej sa skupinka ľudí v plášťoch snažila pochopiť, prečo nefunguje RTG, do miestnosti vtrhol mne neznámy muž a celkom nervózne sa spýtal, prečo sa nič nedeje a nech ma teda vezmú rýchlo aspoň na SONO, veď vraj stále nevedia, či nemám vnútorné poranenia. Opäť ma tí statní chlapi preniesli zo stola na lehátko a jeden z nich ma vzal z tejto miestnosti preč.
Prešli sme cez dvere. Vonku pred RTG pracoviskom čakali dvaja civilisti, zrejme pár - žena a muž. Pán, ktorý tlačil moje lehátko sa ich spýtal, či čakajú na RTG. Po ich pozitívnej odpovedi im vysvetlil, že RTG tam momentálne nefunguje, že maju ísť s nami, vraj ich vezme na druhé oddelenie RTG.
Takže sme sa rozrástli, už som nebol len ja a podivný chlapík, čo tlačil moje lehátko, boli s nami ďaľší ľudia, čo mi dodalo pocitu, akože všetko bude fajn keď okolo nie sú len lekári, ale aj ľudia z radov bežných občanov, ktorí len čakajú na RTG.
Všetci štyria sme vošli do výťahu. Teda, ja nie, mňa tam potlačil môj osobný tlačič. Pani civilistka stála pri dverách a preto si myslela, že má právo stlačiť tlačidlo na zatvorenie dverí. "Nie! To nestláčajte!" ozval sa naliehavý hlas môjho tlačiča. "To nefunguje, za chvíľu sa to zavrie samo!" V mojom časovom merítku to boli asi 2 minúty, mohlo to byť viac, ale aj menej. Pamätám si, ako vyzeral strop toho výťahu. Bolo tam osvetlenie - neónku, ktorá nežne poblikávala, prekrýval biely mliečny plast. Nebol však čisto biely, boli na ňom hnedé fľaky, miestami bol pokrivený, akoby pod ním niekto držal zapaľovač.
Vyšli sme z výťahu von. Hoci som nemal šancu vidieť podlahu, predstavujem si, že to boli červené dlaždice cca 15x15 cm s asi 10mm širokou a 5mm hlbokou bielou špárovačkou. Súdim podľa toho, ako sa lehátko natriasalo, keď ma tadiaľ môj tlačič tlačil. Pamätám si tú bolesť v kolene pri každom nadskočení lehátka. Červenú farbu dlaždíc si, samozrejme, len predstavujem, hodí sa najviac k danej temnej atmosfére a k tomu, ako vyzeral strop.
Pán tlačič moje lehátko odstavil na chodbe a kamsi odišiel. Počul som len klopanie na dvere. Opäť nič, ticho. Po približne 10 minútach som sa nahlas spýtal, či je okolo mňa niekto, kto vie, na čo čakám. Prišiel ku mne pán tlačič (zdá sa že sedel na lavičke) a vysvetlil mi, na čo čakáme. Vraj pani, ktorá mi má robiť sono, tam momentálne nie je. Zavolal niekam a spýtal sa, kam má ísť, vraj tam tá "koza" nie je a pacient sa vypytuje, čo s ním je. Po tomto telefonáte sa opäť chopil lehátka a začal tlačiť. Spomínate si na dvoch civilistov, ženu a muža, ktorí šli s nami výťahom? Tak tá žena sa spýtala tlačiča, či maju ísť ďalej s nami. Haha, samozrejme že nie, "Počkajte sekundu, ukážem vám, kam máte ísť" odpovedal na jej nezdvorilú otázku tlačič. Nechal ma na chodbe a šiel s nimi preč. Našťastie to netrvalo dlho a o cca minútu ma opäť tlačil po hrboľatej podlahe.
Prišli sme k dverám. Otvoril mladý týpek v plášti, vraj už o nás vie, celkom však nerozumel, prečo mi nespravili sono na mieste, kde sme čakali doteraz. Tlačič všetko vysvetlil, opäť použil slovo "koza".
Konečne, po niekoľkých minútach padol verdikt - sono je v poriadku, žiadne vnútorné poranenia, môžeme pokračovať. Tlačič ma odviezol opäť kamsi, kde som predtým ešte nebol. Podľa toho, že ma po tej červenej podlahe tlačil pomerne dlho, viezli sme sa v dvoch výťahoch a prešli dva pomerne vysoké prahy dverí usudzujem, že toto oddelenie RTG bolo kdesi na opačnom konci nemocnice.
Toto zariadenie, našťastie, fungovalo a po niekoľkých minútach fotenia si mojich končatín, hrudníka, lebky a chrbtice ma poslali naspäť na urgentný píjem. Takže, opäť hrboľatá cesta, niekoľko vysokých prahov a výťahov a sme späť na začiatku, v miestnosti so železom trčiacim zo steny.
Vravel som už, že mi medzičasom volali z nehodovky, že ma čakajú pred nemocnicou a keď bude po všetkom, mám sa im ohlásiť? Nie? Tak volali.
Do miestnosti vošiel lekár aj so sestrou. Sestra mi veľmi jemne zložila z krku golier, vraj ho už nepotrebujem, krk je v poriadku. Doktor rozrezané nohavice rozstrihol úplne, tak, aby som si ich mohol vyzliecť, noha vraj musí do dlahy aj napriek tomu, že na RTG kvôli veľkému opuchu nič nevideli. Spomenul som im obrovské bolesti. Sestra duchaplne siahla po striekačke s ihlou, čosi do toho natiahla a po tom, čo ma presvedčila, aby som sa opatrne pretočil na brucho, mi to vrazila do zadku. Myslím do pravého sedacieho svalu, vy prasce! Mimochodom, občas som pomyslel na pieseň "sestrička z Kramárov...", tiež som bol velmi sklamaný.
Doktor mi dal nohu do dlahy, pekne od členku až po vrch stehna, oboznámil ma so všetkým, čo na mne vykonali, taktiež ma oboznámil so všetkými mojimi zraneniami, ďalej mi vysvetlil, že mi v podstate nič nie je a poslal ma domov. OU. Ako, bez nohavíc? A dostanem aspoň barlu, aby som mohol kráčať?
S obrovskou nevôľou ten doktor vytiahol zo skrine akési jednorázové papierové nohavice, dostatočne široké na to, aby som ich natiahol cez dlahu. Na otázku ohľadom barly som dostal odpoveď "Dostupovať na nohu môžete, len ju nesmiete ohýbať v kolene, takže kráčať môžete" ... No nie, vážne? Isteže, nemôžem ju ohnúť v kolene, len som si nie istý, či to je kvôli tomu opuchu, alebo kvôli tej dlahe, ktorú možno akýmsi nedorozumením prehliadol. Každopádne, barlu som nedostal, tak som s tonovou dlahou odkrivkal von z nemocnice, kde ma už čakala policajná dodávka.
Takže, dámy a páni, pokiaľ nechcete aj vy stráviť piatkový večer na Kramároch, odporúčam nepracovať, o to viac času vám zostane na chlastanie. A ešte, aby som upresnil informácie o čase, na Kramáre ma prijali o 18:22, von som vyšiel pred 23:00. Takže viac ako 3 hodiny - z toho som mal sono, nič nehovoriace RTG a dlahu na nohe. Dobrú noc.
