Áno, tešíme sa spolu. Ty si tam hovieš na bielej posteli, celý život za tebou a už ani nemyslíš, aby ťa to náhodou nezabolelo.

Koniec školského roka. Natešené kolegyne sa ponáhľajú domov za svojimi ratolesťami. Ja sa neteším nikde, veď s tými svojimi budem celé dva mesiace a čo mi to prinesie? Absolútne netuším, lebo toto je snáď prvé leto, kedy nemám žiadne plány. Je to úbohé, je to plané, len tak žiť na splátky Bohu, niekomu vyššiemu. Bublinky  v omamnom nápoji vyprchávajú, tak ako aj môj mozog prchá niekde, kde som sama a predsa sa neodvážim vstať a kráčať. Byť sama a postaviť sa ako blázon zoči voči tým normálnym.

Každý deň počujem o nehodách a aj tak lietajú ako blázni. Počujem škripot pneumatík a mám chuť prepichnúť im duše. Len tak, nech nikoho nezrania. Nech netrpia nevinní. Ale kto je nevinný? Kto? Pýtam sa sama seba, len tak pozerajúc do neba a mám chuť sa prejsť a nadýchať sa atmosféry smútku, v ktorej sa rozplývam a necítim ju aj keď cítim a všetci sa čudujú. Nech.

Môj svätý muž Peter si konečne našiel robotu. „Ty si ma k tomu dotlačila,“ povedal mi bez náznaku nadšenia. Po siedmych mesiacoch, čo trčal doma a ja som ho znášala len vďaka tomu, že som chodila do práce a nemala čas zaoberať sa ním. Nevedela som, že mám takú silu. To nie ja. To Boh, ktorý vidí do môjho srdca a miluje ma. Aspoň si to myslím. Ale ak ma miluje, prečo ma potom necháva tak dlho samú? Nechápem, no zároveň si dávam čiastočne uspokojujúcu odpoveď. Asi preto, aby ma odnaučil spoliehať sa na ľudí. Ale veď to som už odnaučila, alebo nie dostatočne?

V radničnom parku je večer naplánovaný koncert. Oznámila mi to sestra Žaneta, keď k nám prišla po deti. Ale zavolať aj mňa, to by ju nenapadlo. Hrám urazenú a aj sa tak cítim, ale riešiť to nebudem, lebo ako mi už sestra veľakrát povedala, nemám sa správať ako malá. Nedávno mi sľúbila, že so mnou pôjde na výlet s deťmi. Do Viedne, alebo do Budapešti. Týždeň na to to však odvolala, vraj som náladová a ona nebude mať trpezlivosť a chuť znášať ma, ak to tam na mňa príde. Krava, pomyslela som si a snažila sa jej vyhýbať. Ja že som náladová? To určite nie, presviedčala som samú seba. Ani za nič by som nepripustila, že Žaneta má pravdu. A žiaľ, ona ju aj mala. No nič, nech je ako je. Keď ma moja sestra nepotrebuje, ja s tým už nenarobím nič.

Práve dnes mi prišla obálka s ocenením zo jednej literárnej súťaže, napísala som poviedku o obyčajnom živote obyčajnej ženy, ktorá nikoho nezaujíma. Autobiografia ako vyšitá. Veď aký už len môže byť môj život, ak nie obyčajný? Ešte že mám tak úžasného muža, ktorý sa na mňa pozerá z okna. Odetý v župane vrtí svojím vtákom a usmieva sa. Sedím na lavičke, píšem ďalšie svoje výplody, ale keďže nemám okuliare, nič nevidím. Darmo mu kričím: „Vyššie.“ Nepochopil. Obrátil sa a odišiel.

Dopísala som posledný riadok a rozkýchala sa. Asi nejaká alergia. Pomaly sa začalo stmievať a ja som sa rozhodla, že pôjdem dnu čakať na spánok, môjho najlepšieho kamaráta, ktorý mi nijako neubližuje.

„Mama, tak ja s tebou pôjdem,“ oznámi mi v jednej chvíli moja jedenásťročná dcéra Klára. Bolo už osem hodín, no napriek tomu som sa potešila, aj keď dva poháre šampanského, ktoré som vypila na počesť začiatku prázdnin, už začali účinkovať. „Super. Tak sa poďme obliecť a môžeme vyraziť,“ odvetila som jej s neskrývaným nadšením. Na elektrickej kolobežke sme sa do centra mesta dostali za päť minút. Všade bolo množstvo ľudí sediacich pri stoloch, na lavičkách a múrikoch. Atmosféra ako v nejakom prímorskom meste, chýbal už len morský vzduch. Smerom na námestie som na pravej strane cesty uvidela sedieť Žanetu. Hovela si na múriku s pohárom vína v ruke v zelených šatách, ktoré som jej darovala pred rokom. Mňa už obdobie zelenej prešlo. Teraz som mala obdobie béžovej a ružovej, dokedy netuším. Sestra mi zakývala a usmiala sa na mňa. Vedľa nej sedela naša suseda z detstva aj s kamarátkou. Podišla som k nej a opýtala sa jej s výčitkou v hlase: „To si ma nemohla zavolať?“

„Veď som ti písala,“ usmiala sa na mňa.

„Áno, ale iba keď som sa ťa pýtala. Kebyže k nám neprídeš zavolať deti, tak ani neviem, že je v meste nejaká akcia. Kľudne si ma mohla zavolať.“

„Nemusíš byť všade tam, kde ja,“ odvetila mi dôležitým tónom hlasu.

„Ale ja nie som nikde, kde si ty,“ odvrkla som jej. Nuž darmo, Žaneta nevie čítať myšlienky a keby aj vedela, že túžim byť niekde zavolaná a stráviť večer určitý čas mimo bytu, bola by som tá posledná, nad ktorou sa zľutovala. Na moju odpoveď už nereaguje. Miesto toho sa opýta: „A Klára prečo sedí dva metre od nás?“

„Lebo chce,“ odpovedám jej naďalej mrzutým hlasom.

„Tak ju zavolaj,“ požiada ma a ja sa o to aj pokúsim, ale mojej dcére je dobre tam kde je. Má svoje miesto, ktoré si vybrala a nevidí dôvod, prečo by ho mala meniť. Žaneta zdvihne obočie, dá patrične najavo údiv nad jej správaním a ja sa jej v tej chvíli opýtam: „A Evka mi prečo odpovedá odmerane jedným slovom, keď sa jej niečo opýtam?“ „Lebo Evka je taká,“ zastáva sa Žaneta svojej dcéry.

„No tak vidíš, aj Klára je taká,“ odvetím jej a rozmýšľam, či ma vôbec pochopila aj napriek tomu, že je blondínka. Ale v každom prípade, ak ona nedohovorí svojej dcére, prečo by som to mala robiť ona? Mňa nikdy nebrali takú aká som a v detstve som tým veľmi trpela. To neprijatie cítim dodnes. Moja dcéra Klárka je tiež iná a čudná a ja sa to učím prijať, aj keď je to ťažké. Nechcem, aby moja dcéra zažívala pocity krivdy a odmietania ako ja.

Pozrela som na sestru a keď som videla, že mi už nič nepovie, bez slova som odišla. Prechádzala som sa sama s Klárkou po uliciach a bolo mi fajn. V parku striekala voda a Klárka sa v nej osviežila. „Mama, poď aj ty,“ volala ma. Trápne, pomyslela som si, ale čo na tom, aj tak sa so mnou nikto nebaví. Postavila som sa medzi kvapôčky a dovolila im padať na svoje telo. Bolo to príjemné. Nachvíľu som roztiahla ruky a pocítila slobodu ako aj radosť z toho, že mám dcéru. Nebola som tam sama. Aj Klárka stretla kamarátku, ktorá tam sedela s inými. Aj ona bola smutná, že ju tá kamarátka nezavolala von. Aj ona... Matky a dcéry často zdieľajú ten istý osud. Čo sa s tým dá robiť?