A je to tu! Moment, kedy bude ukojený každý jedinec, ktorý ma v komentoch hanil za naivitu ohľadom slovenských lyžiarskych stredísk a posielal ma k našim susedom do Rakúska. Krajina, ktorá mimo iného vypľula klenoty ako guvernér Arnie Čierno-neger, humanista Adi Hiťas a... mozartove gule. Po mliečnej dráhe v Jasnej z minulého dielu  (tento paradox je nesmrteľný :D ) som cítil potrebu konečne okúsiť skutočnú lyžovačku, akú Slováčisko len tak u nás nezažije. Nechal som sa nahovoriť kolegami na týždňovú akciu SVV (sevšímvšudy). Skrátka, nech si aj Rakúšaci vyskúšajú robiť na Slováka! Aspoň som si to myslel. Destináciu sme nechali na povolaných v nejakej cestovke. Výber padol na Tirolské Alpy, konkrétne obec See.

Emailová ponuka nás lákala na fasa fotky hotela a miestneho menšieho strediska s lanovkou hneď pod oknami. Čo nás ale po hlbšom ňúraní zaujalo, bolo stredisko Ischgl, ktoré bolo vzdialené asi 20 minút skibusom od nášho hotela. Keď som si vygooglil príslušnú mapku na nete, ostal som kukať jak obarený. 45 lanoviek a cca 240 kilákov zjazdoviek. Chvíľu zamyslenia prerušil môj pohŕdavý smiech nad našimi wannabe strediskami. Nebolo čo riešiť. Objednalo sa, zaplatilo sa, a už sme len rátali dni do odchodu. Celkovo naša partia činila 8 kusov, 4 páriky. Počasie na cestu vyšlo luxusne, pred Bratislavou padala hustá zmes snehu a dažďa, poháňaná výdatným vetrom. Ako hovoria Cuky a Luky, v Rakúsku je všetko lepšie! Si píš, že aj počasie bolo. Krásne slnečné počasie len podporovalo zajačie umýsly propagované každým, kto z našej krásnej skorumpovanej krajiny „odišiel a už sa nevrátil“ (copyright MC Erik A Barbara – Anjel). Po pár eurách vyhodených na ich sci-fi hajzle sme dorazili do neveľkej dedinky See. Príjemne prekvapil hotel, ktorý fakt vyzeral ako na fotkách a nebol to len šikovný trik fotografa. Slečny na recepcii predviedli obstojnú angličtinu, oveľa lepšiu ako Janko „Big Vin tudey“ Hudok, ktorú dáva na mikrofóne za RTVS crew. Neskôr sme zistili, že dosť veľkú časť personálu na čele s hlavným kuchárom tvoria Slováci.

Na izbe ma pri vybaľovaní poháňala myšlienka na orosené großes Bier. Kumpáni ma už čakali v bare s pripraveným zlatým mokom. Schuti som ho šupol do seba jak v lete na kúpalisku a rovno som objednal druhé kolo. Inštinktívny náhľad do nápojového lístka moje vášne bleskovo uhasil cenou 5,50 Eur/pollitráčik. Nakoniec som nebol až taký smädný. O to viac ma hriala na srdci prezieravosť, nám Slovákom príznačná, v podobe niekoľkých fliaš a druhov vlastného alkoholu na izbe. Kým sme sa tam sociálne vyžívali, vonku začali padať vločky jak LP-čka a behom 2-3 hodiniek som badal na streche nášho auta nových 30 cm. Od toho momentu som situáciu mapoval ako Tribula Tatry. Musím povedať, že odpoveď našich a rakúskych cestárov na niečo takéto je s odchýlkou 1-2 dní úplne rovnaká. V dedinke o veľkosti Parndorfu outlet jazdili minimálne tri bágre, ktoré tie kopy snehu šúpali rovno do potoka, lebo inam už nebolo kam. Ráno som vychádzal na balkón s väčším očakávaním ako Kali na čerstvé futro. Za jedinú noc napadlo cez 50 cm a v priesmyku, ktorým sme prišli, vyhlásili lavínové nebezpečenstvo najvyššieho stupňa. Simultánne so starostlivým scoutingom dvoch vrtuľníkov zasadala nejaká špeciálna rada, ktorá priesmyk uzavrela. U nás doma z toho spravili tragédiu jak Pompeje a tak ma moja ctená životadarkyňa poctila vystrašeným telefonátom z domova, že údajne nemáme čo jesť. Ukľudnil som ju faktom, že v našom okolí sú minimálne dvoje veľké potraviny plné jedla. Za oknom som mohol sledovať lamentujúcich ľudí, ktorí chceli cestovať domov a museli počkať na to, kým sa nejaký lajo rozhodne tu lavínu odpáliť.

Druhý deň ráno stále snežilo, ale napriek tomu sme sa rozhodli, že na rozlyžovanie bude ten náš svah ideálny. V lyžiarni som sa vystrojil, zobral lyže a prešiel asi 20 metrov, aby som si kúpil skipass za sympatických 40 Eur na rakúske pomery. Kvôli počasiu tam bolo naozaj málo ľudí, a tak sme po vyvezení sa v pohodlnej kabínke ocitli na kopci, ktorý svojou kvalitou predčil 90% našich stredísk. Zjazdovky boli upravené (aj keď bolo na nich pár centi nového prašanu, ktorý veľa ľudí oceňuje). Rady takmer žiadne, možností a trás kopec a príroda ako z knižky. Pri niečom takomto mám tendenciu snažiť sa zobudiť zo sna. Po niekoľkých jazdách som mal v hlave jedinú myšlienku a síce, čo to bude v Ischgli, keď toto je na bežnom svahu niekde v malej obci. A tak sme jednoznačne zhodli, že nasledujúci deň budú naše kroky smerovať práve tam. Po skorých raňajkách, na ktorých ma dokázala nasrať len tzv. „Cappy Lady“, ktorá odšťavovala pomaranče „len“ pre celú jej 15-člennú enklávu, sme naskočili na skibus, ktorý sme ihneď povýšili na Ski & Drink bus.

Po príchode a kúpe skipassov sme sa rovnako, ako aj u nás, museli pretlačiť kvantom dychtivých nadšencov zimy, aby sme následne mohli sledovať cez okienko kabínky Alpy v plnej kráse. Niektoré svahy by som nazval doslova strechami, také boli strmé, ale nenechal som sa vyviesť z miery. Nebudem vám klamať, je ťažké pičovať, keď nie je načo. Za celý deň som si užil všetko, od kamikadze až po pohodičkové svahy a „menčester“ (v našich končinách o ňom kolujú len legendy) aj v obedných hodinách. Sem tam sa vyskytol nejaký vydrbaný dedo s ruksakom v tvare veverice z doby ľadovej na chrbte, ktorý sa asi rozhodoval, kam bude smerovať podľa toho, ako sa mu prelieval maz v uchu, sem-tam som sa vykuroval na pána, ale výsledný dojem a zážitok to určite neprekazilo. Kvalitné sedačky, minimálne fronty, množstvo dobrých reštaurácií, barov, atrakcie, krásna príroda, ľudia fakt neboli jebnutí, aspoň nie v takej koncentrácii ako u nás, primerané ceny, skrátka paráda. Naozaj by som to odporučil každému, kto chce zistiť, ako to má vyzerať. Naserie vás skutočne len máločo a keď aj, tak to rýchlo vykompenzuje dobré pivo a krása prírody. Skrátka, iná dimenzia. A to sa tam nemusela snažiť žiadna Ty a Ja banda, ktorá by polepila svojím logom ešte aj hajzlovú misu. Dúfam, že si ešte v živote pričuchnem k mozartovým guliam :/