2. deň – St. Lucia: Túra na Pitón a iné vrcholy.

Po najdopotenejšej a najstresujúcejšej noci môjho života vstávame a ideme k autu, kde nás už čaká náš miestny sprievodca. Dosť si nás drží pri tele, aby sme nenarazili náhodou na iných guideov a iné ceny. Najprv nás berie k vulkánu a atakuje nás informáciami ako: extrémne starý, intenzívna sopečná aktivita, magma, jediná sopka kam sa dostanete autom a „sky is the limit“ gejzíry so 170°C. Bohužiaľ som z generácie, ktorá vyrastala na katastrofických filmoch Rolanda Emmericha, takže z môjho pohľadu vidím mini pariaci sa kopček z ktorého vyteká teplá bahnitá žbrnda.

 

Vraciame sa zas do mesta Soufriere aby sme sa pripravili na túru na menší Piton, z ktorého je lepší výhľad a môžeme vidieť aj okolité ostrovy Martinik a Svätý Vincent. To znamená, že si z auta berieme pasy, kreditky a galón vody. Jednoducho všetko, čo nám nebude chýbať ak nám medzitým rozoberú náš trojdverový vysávač. Dostávam pripomienku od miestnych, či naozaj, ale akože naozaj, chcem ísť na túru v šľapkách. Pozerám sa do diaľky kde sa k oblohe vytŕča dokonalý ostrouhlý trojuholník pokrytý nepriepustnou džungľou. S výrazom človeka, ktorý prvý krát hrá poker a netuší, čo má za karty, ale vsádza všetko, hovorím - hell yeah. Aby som uviedol na správnu mieru, že nepristupujem k horám ako českí turisti k Tatrám, tak v mojej hlave sa odohrával myšlienkový pochod - veď určite to musí byť prispôsobené americkým turistom. V USA turistika niekedy znamenala asfaltka a miestami schody až na vrchol. Našťastie sa prezúvam a výhru Darwinovej ceny odkladám na neurčito.

Pred džungľou nás privíta mladý chalan bez trička a topánok s malým ruksakom a vodou. Volajú ho Dr. Feelgood, lebo vždy jedná na rovinu. Bude nám asistovať pri výstupe a len on si vypýta 50 USD na osobu. Aha, lebo náš sprievodca hovorí o všetkom, len nie o cene svojich služieb. Asi by sme tú tému mohli načať. Ideme miernym stúpaním cez džungľu a Dr. Feelgood rozpráva, ako pestuje trávu, ako si zarába ako sprievodca, ako začal pracovať hneď po škole (asi po ZŠ) a čo je najdôležitejšie, že nepotrebuje žiadne topánky, lebo je miestny a už si zvykol. Moja vysnívaná turistická trasa po asfaltke bola vlastne dranie sa cez zelené peklo. Stúpanie je už také strmé, že nemá cenu používať len nohy a zapájam aj horné končatiny.

Za pár minút som dopotený do nitky. Šmýkam sa na bahne a po novom aj na vlastnom pote. Ešteže mám na sebe plavky. Toto sú chvíle, kedy začnete spochybňovať vaše predchádzajúce životné rozhodnutia. Prečo som nemal žiadne raňajky? Prečo som viedol vražedný 3 mesačný životný štýl na Miami Beach? Prečo som mal poslednú túru pred rokom? Miestami sa mi zahmlieva pred očami a točí sa mi svet. Mám pocit že umriem a ak nie, tak sa zabijem, aby som to už mohol mať za sebou. Najprv sa snažím udržiavať tempo s Dr. Feelgoodom, ale nakoniec si robím vlastné prestávky. Konečne sme na vrchole! Čistý Mordor... Frodo sa stáva mojím vzorom, modlou a bohom.

 

Máme výhľad na záliv mesta Soufriere a azúrový oceán sa stráca v opare na ďalekom horizonte. Cestou dole stretávame ostatných sprievodcov a amerických turistov, ktorí prekvapivo nemajú šľapky. Dr. Feelgood nám začína hovoriť viac o našom sprievodcovi, ktorý sa o nás stará. Vraj je zmrd. Nejedná na rovinu. Všade, kam chceme ísť zvládneme ísť sami a nech mu to proste povieme, lebo bude chodiť celý deň za nami a potom si vypýta peniaze v hodnote HDP menšej rozvojovej krajiny. Túra nám mala trvať do jednej poobede. O jedenástej sme už boli dole. Dr. Feelgood so slzami hrdosti uznáva, že ešte s nikým to nevyšiel a nezliezol tak rýchlo. Raz to vyšiel dva krát za deň, ale od vtedy si povedal, že už nikdy v tomto živote.

V meste vyplatíme nášho zmrda po 30USD za prakticky nič. Toto si zaslúži oslavný obed, alebo aspoň prvé jedlo dňa. Popri ceste sú trhy, kde vidíme všetko možné, lenže všetko je zelené a nedozreté - jednoducho odrhnuté z džungle. Za rohom je počítačová kaviareň tak si rovno vytlačíme spiatočné letenky a kupujem nabíjačku na foťák lebo pôvodnú sme nechali v bezpečí 2400 km smerom na severozápad.

Na rade sú vodopády. V meste je aj botanická záhrada, ale tú míňame. Nevidíme dôvod vidieť viac odtieňov zelenej, keď celý ostrov je jeden veľký mišmaš flóry. Pri vstupe k vodopádom dostávame ďalšieho sprievodcu, ktorý nás vedie džungľovitou džungľou a vysvetľuje nám jednotlivé rastliny. Dáva nám vyskúšať kakao, čo vyzerá ako slizké vajíčka votrelca vyplnené fialovým vnútrajškom a semiačkami. Prízvukuje, že nemáme hrýzť - len cmúľať. Pýtam sa sprievodcu či sa stále rozprávame o kakau. Hlavne to nechutí ako hnedý horký prášok plný antioxidantov, ktorý z toho vznikne po usušení. Vriaca voda z vodopádov vyteká zo sopky, ktorú sme navštívili ráno. Dole sú vybudované bazény. Dávame si totálny chill uprostred džungle v horúcom kúpeli po neskutočnej túre. Sme úplne sami, kým neprichádzajú americkí a anglickí turisti s liečivým bahnom na ksichte.

Predposledná zastávka je pláž v zálive medzi spomínanými Pitónmi. Všetky pláže sú v rezortoch a vstup je zadarmo. Požičiavame si potápačské okuliare, šnorchel a plutvy. Zaplatili sme len za jedny, lebo viac sme nemali, ale z ľútosti nám dávajú oba sety. Za tie peniaze sme ich mohli rovno kúpiť. Ku všetkému je pripočítaná „turistická daň“, ktorá je rovnako atraktívna ako slovenské daňové a odvodové zaťaženie. Inými slovami, chcú s nami vyjebabrať rovnako ako naši politici. Pod hladinou vidíme pestrý podmorský život – odpadky a sem tam rybky žijúce v týchto plastovo gumových koráloch. Pri tejto dokonalej symbióze sa mi tlačí slzička do očka.  Balíme to a ideme na vedľajšiu pláž pre lepšie šnorchlovacie podmienky.

Cesta tam je taká rozbitá, že si nie som istý, či ju akurát stavajú alebo búrajú. V zákrutách radšej trúbime, ani nie z praktického hľadiska, lebo aj tak sa nedá nikam uhnúť, ako skôr z psychologického. Keď umrieť, tak v kľude.

Druhá pláž obkolesená rezortom má ligotavo-čierny piesok ktorý obmývajú kryštálovo azúrové vlny atlantického oceánu. Už nemáme energiu na ďalšie potápanie, tak sedíme na móle a robíme tisícu fotku čoho iného ako Pitónu. Rozmýšľam nad všetkými krajinami, ktoré máme naplánované navštíviť najbližší rok. Karibik slúži len ako test našich improvizačných (ne)schopností. Míňa nás motorový čln, z ktorého kričia či potrebujeme odvoz. S úsmevom gestikulujeme, že nie. Pár sekúnd je ticho a kričia, či chceme aspoň trávu. Keď to je tak rozšírené tu, tak čo to bude potom na Jamajke?! Odpovedáme, že nie a pred tým ako ich úplne stratíme z obzoru, tak sa stihnú do vetra zakričať či chceme dievčatá...

Za nami slnko pomaly zapadá a smerujeme do hlavného mesta Castries. Cestou asi prechádzame cez niekoľko dedín. No niekedy sa nedá s určitosťou povedať, či sú to dediny alebo zrúcaniny.

Ideme rovno do KFC, ako spomienka na civilizáciu, ktorú som opustil pred dňom a pol. Umývam si na záchodoch uhorku kúpenú na trhoch. Môj pôvodný plán byť len na miestnom ovocí a zelenine sa mi nedarí a k uhorke si objednávam najväčší burger čo majú.

Je čas nájsť miesto na odparkovanie a spanie. Rozhodujeme sa, že letisko bude najlepšie. Ideme po dlhej rovnej ceste a Boris sa pýta, či to za plotom nebude letisková dráha. Hovorím, že určite nie, lebo veď by tam predsa museli byť nejaké svetlá. Míňame neosvetlenú dráhu a cesta nás vypľuje za mestom. Ideme naspäť a na vlastné oči sa presviedčame, že aj letisko môže byť neosvetlené, ak ho ako tak osvetľujú pouličné svetlá. To máte tak, keď mesto je také malé, že letisko je vybudované neďaleko centra. Takže vedľa cesty je plot za ktorým je letisková dráha a tá končí cintorínom. Pri letiskovej dráhe je pláž vedľa ktorej je (logicky) oceán. Čiže sa dokážete v priebehu 5 minút okúpať, zapáliť sviečky na hroboch a čakať v rade do lietadla. Celé letisko má open air feeling ktorý umocňuje nedostatok dverí, stien a moderných technológií 21. storočia. Čo určite majú je strecha a 20 drevených sedačiek. S ľahkosťou ste videli cez vstupnú halu, check in, bezcolnú zónu, brány až po riadiacu dosku pilota.

Hľadáme platené letiskové parkovisko ale nachádzame len otvorenú piesočnato trávnatú plochu. Náš vysávač odstavíme čo najďalej, v ako takej tme pre pocit bezpečia. Ono by to mohla byť aj pravda, keby naše žiarivo biele auto neostalo zaparkované ako jediné.

Beriem si letiskové magazíny, v ktorých sú mapy ostrova, ale dlho sa neradujem, lebo sa diametrálne líšia. Jedna mapa zobrazuje to čo nie je v druhej a naopak. Druhá mapa má ešte k tomu zlú tlač, čiže všetky cesty, rieky a hranice sú posunuté.

Boris si obsadzuje miesto na zadných sedačkách nášho trojdverového vysávača a ja so svojimi 205 cm sa snažím diagonálne poskladať na predných a ignorovať riadiacu páku, volant a celú palubnú dosku. Okná máme stiahnuté len do úrovne aby nikto neprešmykol ruku a neotvoril dvere a potom aj nás. Lenže my máme plné gate takže sú skoro zatvorené čo umožňuje tvorbu samostatnej subtropickej klímy. Do 10 minút sa náš vysávač mení na zaparené auto lásky z filmu Titanic. Som dopotený viac, než prvú noc v strašidelnom dome a dnešnou túrou dokopy. Vonku je práveže príjemne, ale rozohriate auto, dvaja neadaptovaní belosi a mini auto robí svoje. Samozrejme tak ako mi prvú noc vadila fiktívna streľba, čo boli nakoniec autá, tak nevýhoda spania tesne vedľa letiska sú turbínové motory. Mohol som ísť zodpovedne spať o deviatej, ale do polnoci som namiesto ovečiek rátal pristávajúce lietadlá. Už len nájsť správnu polohu v aute. Po polnoci sa všetko utíši a teplota klesne na príjemných 27°. Spím ako zabitý, alebo ako by povedal doktor - v kóme spôsobenej extrémnou dehydratáciou, prehriatím organizmu a vyčerpaním síl...

Dôležitá poznámka: Prvý kontakt s rádiovými stanicami a miestnou hudbou boli...dofetované exkrementy doprepínaného DJ-a, ktorý si ulietava na vesmírnych zvukoch a SKA. Samé FitaFitaFita Buuuu Piiiiiip Wuaaa Ble Blu Ble. No našťastie sme našli jedinú stanicu kde hrali anglicky spievajúce pesničky. Lenže to boli vždy melancholické a romantické oldschoolové vypaľovačky, ktoré neviete tak doceniť, ak cestujete s ďalším chalanom. No stále lepšie ako FitaFitaFita.