Syndróm počiatočnej nádeje
Ak ste sa od detstva prejavovali v intenciách čohokoľvek, čo sa dá nazvať talent, aj vaše kroky zrejme smerovali do „Raja“, ktorý spadá pod hlavičku Umelecké školstvo. Na ZUŠ-ke vám zrejme vraveli, že ste šikovný, kreatívny... mali ste hlavu plnú ideálov a matika nebola práve vaša šálka čaju...
Halleluja, cesta jasná!
Stredná umelecká škola (druh je úplne nepodstatný) sa určite aj vo vašom prípade niesla v rovine pokrikov: „hurá-hurá!“. A to oprávnene. Po niekoľkodňových prijímačkách, na ktorých si vás tridsať členov komisie podáva ako horúci zemiak, kontrolujú vám chrup a celá fyzická strana happeningu má taký detailný priebeh, až sa čudujete, že ste nepodstúpili vyšetrenie aj na gynekológii. Po prejdení sitom a niekoľkostupňovom ponížení ste konečne tam. Tam, kde ste chceli byť. Nie, nie je podstatné, že netušíte, čomu ste sa to vlastne upísali a ako to ďalej ovplyvní váš život. Dostali ste sa na školu, na ktorú ste chceli a za sebou nechali xy „nímandov“, ktorí budú vo finále možno úspešnejší než vy. That´s what she said!
Syndróm nočnej mory
Ale teraz úprimne. Ktorý šestnásťročný mimoň by nebol šťastný, že má trinásť a viac hodinové vyučovanie? Kto by nechcel obetovať všetko, aby v živote nemusel byť „open office krysa“ a robiť to, čo ho baví? Je to skutočne tak? Pravda je taká, že kto nezažil, nepochopí a kto by chcel pochopiť, nezažije. Čo na tom, že postupom času vyzeráte ako špeciálna odroda chudokrvného albína, lebo ste normálne denné svetlo nevideli od letných prázdnin. Prečo nechodiť do školy za tmy a zo školy za tmy, až ste tak zblbnutý, že ak máte ísť o tretej poobede električkou, cítite sa akoby vás nahých postavili doprostred Dobrého trhu na Jakubovom námestí. Veď inštitúcia, ktorej ste upísali svoje hlúpučké idealistické hlavičky sa zastrája, že vychováva top umelcov a len ona má to know how.
Pri väčšine umeleckých škôl v našom malebnom Slovenskom... hm... čomkoľvek však získate pocit, ako keď sa hovno na polici tvári, že je marmeláda. Učia vás ľudia, ktorí sú zväčša umelecky mŕtvi už plus mínus dvadsať rokov a u vás prichádza adolescentné obdobie vzdoru. Toto obdobie vzdoru je veľmi dôležité, pretože to vás utvorí viac, než väčšina vyučovania a sám proti všetkým si idete svoje „Projekty" za ktoré sa postavíte sami a snažíte sa doviesť svoje diela k dokonalosti.
Ak aj vo vyššom ročníku poviete nejakému pedagógovi (ktorého jedinou ambíciou bolo zabiť akékoľvek samostatné myslenie, lebo ON VIE ako na to, a preto poriadne nehrá nikde, lebo ho nechcú), čo si o ňom myslíte, väčšinou to prejde mávnutím ruky, pokarhaním, ale nikto vás nejako markantne po prstoch biť nebude. Toto je fajn, no nespoliehajte sa na to, že to tak bude aj potom v reálnom živote.
Houston, máme problém
Žijete si vo svojej malej evakuačnej bublinke a nemáte ani poňatia o fungovaní reálneho sveta. Veľmi skoro (asi v druhom ročníku) začnete chápať, že Houston, máme problém. V tomto období totiž skúšate prvé konkurzy (reklamy a seriály striktne odmietate, pretože chcete robiť umenie) a nič. Narazíte na prvé tvrdenia typu: „Bolo to dobré, ale typovo sa nehodíte“, alebo skrátka je úplne jedno, čo viete, lebo 90 percent konkurzov sa rieši prostredníctvom fotografie. Pokiaľ nepoznáte ľudí, čo poznajú ľudí a tí ľudia poznajú ľudí atď. (až do pomätenia priatelia), ste nahratý.
V cca druhom, (u pomalších jedincov v treťom ročníku) vám doslova a do písmena dopne, že s obživou a uplatnením vo vami zvolenom odbore to nebude až také dúhové a nie, prekvapivo nemá na to vplyv, o aký odbor ide, lebo ako omnoho neskôr pochopíte, na úrade práce sme si všetci rovní. V maturitnom ročníku už viete, že ste oficiálne v prdeli, lebo ak aj máte to šťastie a hosťujete v nejakom divadle alebo máte možnosť ísť do interného stavu (nie požehnaného stavu), je vám úplne jasné, že z toho platu nikto nedokáže normálne vyžiť.
Ak ste v divadle, a je jedno či ste herec, hudobník, spevák, tanečník, viete, že ste na tom rovnako ako čašník alebo kuchár - roboty po k..... a poriadne peniaze nikde. OK, čašníci sú na tom ešte o niečo lepšie, keďže robia dlhý/krátky. Vy ako čistý drbo robíte vkuse a aj tak máte hovno. Apropos, aj tie letné prázdniny, cez ktoré máte akože voľno, sú odrb, lebo nastupujete hneď v auguste.
Áno, mali ste to šťastie a hrali ste v divadle. Áno, máte nejaké tie koncerty, keď ste študent fasa. Ale jedného dňa už študentom nie ste. A vtedy príde to nekonečné "božolé".
Syndróm neutíchajúceho sarkazmu
Čím dlhšie sa pohybujete v umeleckom „pasvete“, o to viac vám dochádza, že o umenie ani tak nejde a každý človek sa chce v prvom rade nabaliť. V podstate zistíte, že sú dve až tri úrovne ľudí:
- Šikovníci, ktorí so sebou nechajú (na oko) manévrovať ako sa komu hodí, s každým sú za dobre. Hlavne, že sa odprezentujú pozitívne a všetci ich majú veľmi radi. Bolo by to super, keby aspoň jeden z nich prešťal systém, ale väčšinou sa stanú inventárnou položkou a ani si to nevšimnú.
- Kšeftári, ktorých ja osobne neskonale obdivujem, pretože tí prešťali všetko a všetkých, vrátane seba (aj keď na seba skôr našťali). Je im jedno čo a koľko – najdôležitejšie je za koľko. Nie sú love, nie je láska.
- Riťolezi obklopení aurou pseudointelektualizmu a sebaonanie. Naučia sa pár cudzích slov, nahodia kruto umelecký (rozumej hipsterský) outfit a väčšinou sa tvária tak dôležito, že v porovnaní s nimi Obamovi s Putinom nezostáva nič iné, len ísť plakať do vankúša. Títo „ľudia“ sú najnebezpečnejší. Nikdy nepovedia otvorene svoj názor a ich verbálny prejav je plný hrubozrnnej demagógie. Vy počúvate, máte nutkanie toho človeka umlčať nadobro a popritom naozaj netušíte, ako je možné, že terče ich oblbovania (riaditelia, vedúci katedier, triedny atď.) im to žerú ako vyhladované deti z Afriky chleba.
Syndróm zbytočne zabitého času
Máte Mgr. art.? Áno? Tak bravo, lebo ten istý titul má aj ďalších 800 miliárd ľudí, ktorí sú na tom vo finále zväčša rovnako ako vy – pokiaľ nie sú súčasťou vyššie menovaných skupín. Dreli ste? Makali ste? Vypracovali ste kvantá úplne retardovaných seminárok, prác, esejí a iných nezmyslov? Skúšali ste do nemoty? Zistili ste, že je vám to platné asi ako mŕtvemu kabát? Gratulujeme a samozrejme Welcome to Hell!
V zmysle motta „mám len jedny nervy, musím si ich šanovať“, sa zúfalo pokúšate vyvarovať reakcií na profesorov, u ktorých si nie ste istý, či zaregistrovali rok 1989. Pokladajú vám úplne zbytočné otázky ohľadom vašej „budúcnosti“. Takíto fičia minimálne na xanaxe, inak by nemohli byť až tak mimo. Hlavne nebuďte negativistický a choďte objať dáky strom, krík alebo iný zelený bullshit, lebo teraz je rok v znamení leoparda, kuny, pre mňa za mňa aj žltej ponorky...
