Prečo som petrolhead?

Tento článok bude o niečom inom ako o Dánsku. Bude o autách a motorkách. Takže, varovanie na začiatok by sme mali, ak Vás táto téma nezaujíma, môžete sa rovno prekliknúť do diskusie a tam vyjadriť svoj názor na to ako by autá mali byť zakázané lebo zabíjajú mačiatka (disclaimer: nezabíjajú). Vám ostatným želám príjemné čítanie tohto môjho výlevu. Je to čisto o mne. Je to výpoveď, ba až vyrozprávanie sa a zároveň aj ospravedlnenie pre samého seba, aby som aj naďalej mohol snívať o kúpe strojov, ktoré z veľkej časti nedávajú žiadny zmysel.

Doslovný preklad pojmu petrolhead je: Osoba, ktorá by si radšej nechala koleno vŕtať akoby mala vymeniť svoje auto alebo motorku za iný dopravný prostriedok ako bicykel alebo nebodaj (tfuj tfuj) verejnú dopravu.

Od ranného detstva milujem autá. Väčšinu vecí, čo si z tohto obdobia pamätám, sú práve autá. Aké auto sme mali doma. Aké auto mal jeden dedko a aké druhý. Aké auto mali susedia. Keď si mám na niečo spomenúť, hľadám autá ako záchytné body. So slzou v oku spomínam na otcovho upraveného Peugeota 405, ktorému ako mladý a hlúpy nechal za ťažké peniaze dorobiť krídlo, prelakoval ho do čiernej farby, znížil a obul na krásne a (na tú dobu obrovské) 15 palcové disky. Nie zlé auto na drsného colníka. Z tatovho rozprávania viem, že keď to jeho mama uvidela a dozvedela sa cenu úprav, zaprisahala sa že ho vydedí. Treba čitateľov upozorniť na fakt, že sa jedná o dobu kedy Rýchlo a Zbesilo 1 prišlo do kín.

Pre mňa ako decko neexistovalo viac cool auto, až kým mi tato nezlomil srdce a nepredal ho. Peniaze bolo treba, rodina bola dôležitejšia. Nad autami „zlomil húl“ a začal si kupovať 100%tne praktické autá bez kúska duše ako napríklad extrémne kazový Peugeot 307SW (kto ho mal, vie o čom hovorím, za tri roky bolo v servise 36krát, menený bol 2x celý motor, celá riadiaca jednotka a komplet celá elektronika v aute, auto bolo kupované ako funglovka) alebo 3 generácie Hyundai-u SantaFe. Dodnes máme spolu časté hádky práve kvôli autám, kedy on odmieta pripustiť, že autá neslúžia len na presun z bodu A do bodu B.

Otec sa k motorizmu vrátil asi pred 9 rokmi, kedy si kúpil prvú motorku. Hondu TransAlp, jednu z posledných vyrobených. Cestovné enduro/Turista, s ktorým za 3 roky najazdil cez 30 000km a vyskúšal si prvé výlety. Hneď po tom presedlal na krásneho Triumpha. Obrovský Tiger 1200 s výkonom 137 koní robilo s motorkou, ktorá vážila 260 kilo divy. Z 0 na 100 za 3,7 sekundy, dvojka sa hádzala pri 110kmh, 3ka pri 160ke. Toto dokázala motorka plne naložená. A ten zvuk – trojvalec v motorkárskom svete NIČ neprekoná. Na Triumphe sa však dlhodobo kazil podvozok, takže tato prešiel na „spoľahlivejší“ autobus - BMW R1200 GS Adventure. Úplne nový model, predstavený vtedy len rok dozadu. Ešte v to leto ho motorka nechala v blate v Rumunsku, rozpadla sa spojka. Pre otca museli ísť jeho kolegovia na dodávke. Toľko k spoľahlivosti BMW.

Prečo ale hovorím o otcovi? Lebo tým, že si kúpil motorku on, zlomilo sa vo mne, dovtedy najväčšom haterovi motoriek, niečo podstatné. Zamiloval som sa do toho pocitu absolútnej slobody, voľnosti a adrenalínu ktorý pri ničom inom ako motorke nenájdete. V 12tich rokoch som si kúpil prvú motorku, terénny pitbike. Pre neznalých, pitbike je zmenšená motorka. YCF 125 cross, ktorá mala 15 koní na váhu asi 60kg. Bola to, aj napriek malej veľkosti, rýchla mrcha. Niektoré zdroje hovoria, že dokázala letieť až 80 za hodinu. Splácal som ju tatovi od 12tich rokov, asi 2 roky po 20E mesačne. Poviete si že to je nič, ale skúste ako 12-13 ročný človiečik zarobiť 20E za mesiac. Nie dostať od babky, ale naozaj zarobiť. V 13tich rokoch som prešiel na väčšiu motorku, Husqvarnu Te125, aby som od 16tich mohol jazdiť aj po cestách. Motorka mi bola zo začiatku tak veľká, že som vždy kolečko pred zastavením musel zatrúbiť, aby tato dobehol a chytal ma, keďže som nedočiahol na zem. Pitbike zdedil brat. V ten istý rok som na nej mierne pooral dráhu a odtrhol si koleno. Doslova odtrhol, keďže som mal odtrhnutý zadný väz, poškodený meniskus a natrhnutý bočný väz. Poučenie do života – nebrzdi a nezatáčaj na blate zároveň. Chodiť som znova začal po dvoch mesiacoch, bicyklovať som sa naučil po 4och. Na motorku som sadol takmer presne rok na to a odvtedy (zaklopem si) som sa vážnejším pádom vyhol. Lyžoval som hneď prvú zimu, aj napriek tomu že mi lekár povedal že na lyže sa už nikdy nepostavím. Nakoľko som bol dieťa, nemal som uzavreté rastové štrbiny, takže žiadna operácia alebo plastika kolena sa nekonala, spevnil som ho cvičením.

V tej dobe sme jazdili len po poliach, lesoch alebo krosových tratiach. To odporúčam každému, kto by chcel začať s motorkou. V teréne sa naučíte byť v neustálom strehu, z možného šmyku alebo z toho, že sa môže stať niečo neočakávané. To, ako to zvládnuť, určite využijete pri jazdení po normálnych cestách. V 16tich rokoch, keď som konečne dostal vytúžené vodičské oprávnenie A1, sa mi otvoril svet neskutočných možností. Išiel som kam som chcel, kedy som chcel. Takú slobodu som nikdy predtým nezažil. A navyše, keďže motorka bola iba 125ka, ani nehrozilo že by som sa vytrepal v nejakej vyššej rýchlosti. Po 17tich narodeninách som začal vymýšľať a zo srandy som hodil túto motorku na bazár. Za jemne prestrelenú cenu 4100E. Nájazd 7200km, 4 roky stará motorka. Otec sa so mnou stavil, že za takú cenu sa to nikdy nepredá. Trvalo to síce 5 mesiacov, ale predala sa, o 1300E drahšie ako stála nová. Tri dni na to som si zaobstaral nádherné, ostré enduro Husqvarnu Fe250. Táto mrcha má síce objem iba 250ccm, ale výkon je 40-44 koní, čo so 100kilovou motorkou v teréne robí divy. Výsledkom je neustála snaha zabiť vás, čo na nej absolútne milujem. Keď sa ju naučíte ovládať, zistíte, ako na ňu. Tú divokosť v nej ale neskrotíte nikdy. Je to moja láska na život a na smrť. Verím, že aj napriek tomu, koľko som do nej za tie roky už vrazil, aj napriek neustálym požiadavkám na údržbu (výmena oleja a filtrov každých 10-15 motohodín – rozumej maximálne 300 kilometrov) je to niečo čo má dušu.

18 rokov, v ruke vodičák A2, prešiel som na maminu Kawasaki Versys 650. Na začiatok vynikajúca motorka, ktorá má dostatok výkonu, nie však prebytok. Za rok a niečo sme spolu najazdili viac ako 7000km, bol som s ňou na výlete v Rumunsku (Transfagarashan a Transalpina patria odvtedy medzi moje najlepšie a najpamätnejšie zážitky, čakajte cestopis) a Rakúsku. Zažil som s ňou niekoľko vianočných jázd, lebo v decembri by ste v Trnave sneh našli možno tak pri zimnom štadióne. Medzitým si otec kúpil do mesta Yamahu MT-07, športový naháč, ktorý je praktický, spoľahlivý a dokonca aj celkom rýchly a ako nový nezruinuje rodinnú kasičku. Síce na neho zatiaľ vodičák nemám, ale ako sa hovorí: Jazdí sa na motorke, nie na vodičáku. Posledné leto išla Kawasaki z domu (zhodou náhod 3 dni potom ako som odišiel do Dánska) a niekoľko mesiacov na to som privítal novú lásku, Triumph Tiger 800 XCa vo fullke. Stále trojvalec, avšak naladený na nižší výkon. Sám som si vybral slabšiu motorku (stále má cez 90 koní), lebo viem ako milujem rýchlosť a čím viac výkonu, tým viac Adidas pokušenia. Je to niečo ako mať doma milovanú čokoládu počas chudnutia. Viete že by ste nemali. Ale aj napriek tomu si sem-tam kúsok odlomíte. Aj tak to vie letieť cez 200...

Poďme ale k autám. Napriek tomu, že autá milujem viac ako vlastnú frajerku, nemal som príležitosť vlastniť poriadne šoférske auto. Peugeot Partner ako prvé auto (o ňom ešte určite článok bude), Nissan X-Trail a teraz Octavia. X-Trail preto, lebo tatá povedali, že vyššie SUV s ťažkým motorom je bezpečnejšie a keďže je to Nissan, bude určite kvalitné. Hovno hovno zlatá rybka, akvárium nebude. Akosi sme si neuvedomili, že motor, ktorý som mal pod kapotou, pochádza od Renaultu, takže sa patrične pokazil 3x do roka. Nevadí. Na rad prišla Octavia vďaka extrémne dobrej cene a vysokým požiadavkám na spoľahlivosť a ekonomickosť, keďže si nemôžem dovoliť aby ma auto nechalo niekde na polceste medzi Dánskom a Slovenskom. Rovnako aj kvôli tomu že som za posledných 6-7 mesiacov najazdil cez 20 000km. Všetky autá boli bohužiaľ diesely. Plány na ďalšie auto sú, už sa len šetria peniažky z dánskeho platu. Toto už konečne bude auto podľa mňa, vybraté čisto mnou na základe vecí ktoré ja chcem. Praktickosť, zmysel alebo ekonomickosť nehľadajte. Som si vedomý, že ma zruinuje.

K autám ma to ťahá stále viac, takže poznám väčšinu majiteľov dobrých áut v Trnave. Poznám človeka čo má Audi RS3 upravenú tak, že na drag race utečie Nissanu GTR. Chalana, ktorý rozbil Lamborghini Huracan Spyder v daždi o zvodidlá. Sedel som v Lamborghini Urus aj Huracan Performante Spyder. Tri dni po tom, čo som prišiel do Dánska, som spoznal chalanov s upravenými autami a do konca týždňa som sa ocitol na ilegálnych pretekoch. Vďaka tejto vášni som začal písať aj pre menší internetový portál o autách, zásluhou čoho som bol na víkend na východnom Slovensku s Hyundaiom i30 N. To auto je božské. Hlúpe, zbytočné a zároveň neskutočne návykové. Žerie jak tank, ale je Vám to absolútne jedno hneď ako sa z výfukov ozve guľometná paľba. Nikdy v živote by som si nebol myslel že Hyundai dokáže spraviť takéto šoférske auto s takými emóciami, a pritom za najnižšiu cenu spomedzi konkurencie. FunFactor tohto auta je na neskutočne vysokej úrovni a stávate sa na ňom tak závislý, až to nie je finančne zdravé. Navyše, na Slovensku a v Čechách sa spojila veľmi dobrá skupina majiteľov, ktorý organizujú rôzne stretká a akcie a na ktorých sa viete obrátiť s akoukoľvek otázkou alebo prosbou o pomoc.

Ako som už na začiatku spomenul. Nechal by som si zdravé koleno vŕtať, len aby som sa nemusel vzdať áut a motoriek. Pre mňa sú tieto stroje umením, sebavyjadrením a znamením slobody. Lebo pri žiadnom inom dopravnom stroji nemáte takú voľnosť. Aj ten autobus ide iba od zastávky k zastávke, vlak od stanice do stanice a lietadlo od letiska na letisko. OK, aj s bicyklom môžete ísť kam chcete, ale komu by sa chcelo šlapať? Meh. Podľa auta si tvorím názor na človeka tak ako niektorý podľa tenisiek alebo mobilu. Nie podľa toho, aké je auto drahé, ale ako sa o neho stará a ako si ho váži. Viem, je to povrchné a bakané a fujky, ale ruku na srdce, kto to nerobí. Takzvaný pitchachlapci s prémiovými autami v najnižšej výbave, s najslabším motorom a stočenými kilometrami sú mi na smiech. Nie, to že máš Báwo alebo Benz z teba machra nerobí. A už vôbec nie dobrého šoféra. Zelené lobby môže byť akokoľvek silné, z mojej budúcej garáže autá ani motorky nedostanú. Kto raz ochutnal slobodu, ktorú mu dáva auto a obzvlášť motorka a berie tieto stroje ako niečo viac než prostriedok na presun z bodu A do bodu B, nevráti sa do autobusu (prepáč slsp).

Už som to tu viackrát spomenul. Čo to znamená že auto alebo motorka má dušu? Znie to hlúpo, veď stroj nemôže mať dušu. Neznamená to že musia byť neviem ako najdokonalejšie, najvýkonnejšie, najkrajšie alebo najrýchlejšie. To vôbec. Stroj s dušou je stroj, ktorý je tak okúzľujúco svojský, divoký a nespútaný, až to bolí. Vyžaruje z neho niečo, čo jedni milujú, druhý nenávidia. Je to stroj, pri ktorom už dopredu viete, že Vás to bude stáť veľa bolesti vlastniť ho, ale vy to aj tak pretrpíte kvôli tým pár svetlým momentom. Ako niekto múdry a známy povedal (Lasica to nebol), stroje, ktoré majú dušu sú ako kokaín. Pár svetlých okamihov na vrchole blaha (nie toho chuja zo smeru) zastrené tmavými mrakmi všade navôkol. Tieto stroje vás urobia doslova závislými. Urobíte všetko pre to, aby ste si tých pár skvelých okamžikov mohli opäť zopakovať. Lebo v živote je to tak, že najkrajšie a najlepšie veci nie sú dokonalé. Sú zvláštne. A práve preto sú tak skvelé, lebo pôsobia ľudsky. Skúste sa nad tým zamyslieť.

Ďakujem že ste dočítali tento môj výlev až do konca a vaše názory na túto tému si veľmi rád prečítam v diskusií.