Chalani nechcete si zabehnúť Spartana? Touto nevinnou otázkou sa začalo to, čo pre mňa končilo dva a pol hodinovým peklom. Šéfino už nejaký ten Spartan odbehol, tak v nás asi veril. Niekde v hlave, za mlžným oparom, ktorý nado mnou vládne v čase medzi ranným toporením a prvou kávou, mozog vyhodnotil, že to bude super. Spojil dva kábliky a zo zásuvky so slovnou zásobou vylosoval slovo JASNÉ! Impulzívny nadšenec je nebezpečný sám sebe, ako batoľa s fénom vo vani.
Keď nevieš čo je Spartan Race použi gugla a vyskočí na teba partia vytesaných mládencov ako z reklám na trenky, a babenky, za ktorými sa každý slobodný otočí a ženatý len na tajnáša. Pozor na slovíčko race, veľmi dôležité, inak sa ti môže stať, že sa nedajbože dozvieš niečo z histórie peloponézskeho poloostrova. Podaktorí šikovnejší jedinci sa môžu dostať do temných vôd internetov a objavia síce spartana s oštepom, ale ten používa zväčša, nie však výlučne, na nabodávanie spoluobčianok pod rôznymi uhlami. Ok, kašli na to! Je to terénny beh cez prekážky. Pre začiatočníkov Šprint 5 km plus, potom Super 15 km plus, potom Beast 21 km plus a pre úplných prepínačov Ultra 50 km plus.
Asi za hodinu po káve naskočí to, čo je zodpovedné za vedomé udržanie moču a tebe to príde. Kámo, keby obezita mala tvár, tak je to tá moja. Vyše roka si nevyvinul väčšiu aktivitu ako hod rite do kresla, prípadne gaučový plank. Spotíš sa pri pohľade na bežecké tenisky a svalovú horúčku dostávaš pri prechode okolo železnej kľučky na bránke. No, ale slovo robí chlapa a keď si sprostý, trp!
Ideš behať, okrem nôh ti treba aj botičky. Túto starosť vyriešil Boss. Vybral botky vhodné na moje – naše, keďže sa nechal zlanáriť aj kolega, elegantné bravčové nožičky bez kopýtok. 80,- € za bežecké tenisky vraj nie je veľa. Moje deti, čo celý marec museli somrovať desiatu od spolužiakov, nesúhlasia.
Obuv mám, odhodlanie nechýba, hor sa zdolávať kilometre... samozrejme po zotmení, aby som si robil hanbu len v ríši netopierov. Trasa jasne daná, po zákrutu a späť. Hrubé dva kilometre. Tepová frekvencia atakuje Gerlach, fajčiarske pľúca hľadajú lano, na ktorom sa obesiť, laktátik je už to jediné, čo v nohách je. Spotený ako Boris v piatok v spálni, ale spokojný a tľapkám sa po ramenách. Druhý deň už mi tak veselo nebolo a schody sú mi väčší nepriateľ ako Dankovi vetná skladba. Po pár týždňoch som sa ustálil na tri a pol kilometri, ďalej už neviedla cesta, a na moje pomery slušnom tempe rekreačného plavca v Senci na jazerách. Rýchlosť dôchodcu pri akciovom tovare mám ešte na míle vzdialenú, ale pokrok je badateľný. Čo čert nechcel, došiel na mňa koviďáčik a na tri týždne ma uväznil aj s rodinkou doma. Moje ťažko skúšané odhodlanie dostalo prvú ranu. Bežecký reštart bol o kúsoček ľahší ako štart, nemal som chuť opustiť pozemský svet. Osud je sviňa vrtkavá a tak som si svojou šikovnosťou pustil padacie schody rovno na čelo, opisovať to nemá cenu, sám to nechápem. Výsledok jazva cez pol čela, zašitý ala Frankenstein a ďalšie tri týždne v rici ako slovenské súdnictvo. Reštart numr cvaj nebol tragický, ale vetu „Ja sa cítim dobre, ja si to užívam!“, som rozhodne použiť nemohol. Moja malá polovičná desaťročná kópia, tu druhú polovicu má zaplaťpánbúh po mame, chodila behať so mnou. Behali sme spolu, to znamená, že je buď namakaný, alebo ja stojím za hovno. Držme sa prvej hypotézy a budeme spokojní obaja. Treba zúročiť, čo nabehal a tak som sa rozhodol vytrestať ho spolu so sedem ročnou sestrou a prihlásil som ich do detskej kategórie. Pomsta za to, čo som si musel vytrpieť pri vašom narodení v šenečku, aby ste boli zdraví.
Čas letí rýchlejšie ako padajú preferencie OĽANO. Ideme ako team bez Haberu a tak volíme spoločný outfit, biele tričká s potlačou, aby nám pripomínali, akí sme hlúpi, že sme sa na to dali. Pretek začal klopať na dvere ako jehovista, ktorému sa chce čúrať. Sem tam prebleskla hlavou myšlienka vykašlať sa na to, nemáš nabehané, nemáš nacvičené a o Spartane toho vieš ako Mačiak o diplomovke, všetko relevantné dôvody to odpískať. Byť aspoň trošku súdny, urobil by som to. Hrdosť a slovo chlapa má váhu, len keď necúvneš a presne táto dogma ma doviedla do Valče.
Piatočéééééék. Príprava jasná. V sobotu bežia len deti, tak si môžeme aj to pivko dať. Vínovica bola nad plán a zásadná chyba v suplementácii. Večer fajn, ale ráno... Radšej pomlčať. Keď som sa dostával do stavu podobnému človeku, boss dobehol Beast, to jest 21 km a 28 prekážok, každý to svoje. Pohľad na neho mi predsa len dodal trochu viac optimizmu, lebo vyzeral celkom sviežo. Na obed vybehli na trať aj splodenci satanovi v detských telách. Sedem ročná moja láska a niečia budúca svokra mala trať dlhú dva kiláčiky a starší desaťročný budúci prispievateľ na môj dôchodok mal trať dlhú štyri kiláče. Ľahká nervozita sa objavila len u synátora. Dali to krásne. Dobehli unavení, ale spokojní. Vo mne v tej chvíli bojovala hrdosť a závisť, že to už majú za sebou. Tú malú žltú mrchu som zahnal, mám na mysli závisť, nie kórejského Kima. Tešil som sa s deťmi a mojou krásnou polovičkou, ktorá má svätú trpezlivosť. Toľko chujovín, čo bola ochotná s nami pretrpieť, by bolo dosť aj na ženský kolektív osemročného gymnázia a nie to na jedného človeka. Okrem pochopenia a lásky čo nám dáva, je to najlepší supporter akého stretnete v našich krajoch. Deťúrence sa dozvedeli, že ak pôjdu behať aj na druhý deň, dostanú ďalšiu medailu a rozšíria kolekciu. Šľak to traf! Druhý deň to dali na profi úrovni a tak ostalo už len mne akosi divne kolo toho mechu, čo mam namiesto žalúdka. Vďaka detskému behu, nezostalo mnoho času na nervozitu. Kde sa vzala tu sa vzala, bola tu rozcvička. Krátka, nabudzujúca a šup ho na štart.
Prelezieš malú drevenú stenu, len aby si sa dostal do priestoru na štart. Paráda, prvú prekážku máš za sebou o tridsať angličákov menej. Moderátor a.k.a. speaker a.k.a. hecovač sa snaží koncertným spôsobom spolupracovať so štartujúcim davom, čo mi, ani neviem prečo, pripomenie úlohu rozfajčovača v pornopriemysle. Posledný výkrik: Čo sméééééé?!? Spontánne sa ti derie na jazyk „Drbnutíííííí“, ale pretransformuješ to na Spartans a už bežíš. Vybehneš si pár sto metrov do kopčeka a hupsneš do priekopy s vodou. Vodu to pripomína len skupenstvom, inak je to niečo, čo využívajú divé svine ako kúpalisko. Do pol stehien siahajúce blatko je prijemne teplé, ale utekať v premočených teniskách až taká slasť nie je. Vyškriabeš sa z bahennej priepasti a s pocitom hasiča preskočíš okno v drevenej stene. Super pocit to musí byť, keď zachrániš nemú tvár pred uhorením. Tu som bol ešte v pohode a veril som v úspech misie. Stočili sme sa do lesa, kde už ti na prašinu nepieklo slnko. To netrvalo dlho a boli sme opäť na svahu, len tento krát sme ho zbiehali. Došmatlal som sa do centra diania. Optimizmus ma neopúšťal. Monkey bar. Nie je to bar pre opice, ako som tajne dúfal, ale prekážka. Musíš prerúčkovať asi 10 metrov. Horšie ako rúčkovanie je rúčkovanie po lešenárskych trúbkach. Nedúfal som že to dám, ale dostal som sa asi do polovice, tu ma prepadla nádej, že čo ak ... no hovno. Šmykli sa mi rukavice a servus, pod si odhopsať trest. Prvých tridsať angličákov. Stále som v móde, že je to ok. Bežať sa mi nechce, ani parodovať beh a tak už len kráčam k nevyhnutnému. Organizátor si povedal, že už si musel uschnúť a preto ďalšou prekážkou bola domovina Jožina z Bažin, tváriaca sa ako rybník. Môžeš tých dvesto metrov preplávať, alebo prebrodiť. Ponúknuť vajcia pijaviciam ma nelákalo, tak som si zaplával. S batohom a v topánkach to dobrovoľne nerob. Koniec bažiny ponúkol chuťovečku v podobe steny, ktorú bolo treba podplávať (dunk wall). Podplávaš, aj tak si premočený a teplota vody je znesiteľná. Vykračujem si proti prúdu potôčika napájajúceho Jóžinovu obývačku a popri tom si skočíš cez dve kladiny voľne pohodené v priestore a hneď sa cítiš lepšie, (mínus tridsať angličákov). Vyliezli sme z potoka a rovno na prekážku slip wall, čo je v podstate naklonená rovina s lanom. Tu som začal ďakovať za tenisky a ich priľnavosť k povrchu. Mali sme za sebou dva kilometre a kúsok, čas od štartu 45 minút a búchali sme sa po chrbtoch, že dobre. Aj pózu pre fotografa sme si s úsmevom struhli. Inak tých je okolo trate ako múch, takže aj dlho po pretekoch nájdeš na internete zachytené svoje zúfalstvo. Podľa bossových inštrukcií nás čakal dlhý výstup a potom sme cajk. Na eskalátore sa zatiaľ nepotím, tak dám aj nejaký kopček. Pod kopcom sa k našej, zatiaľ ešte stále usmievavej skupine, pridal môj synátor ako povzbudzovač. Ak by som ho nepoznal, tak poviem, že to urobil z čírej zlomyseľnosti, aby sa mohol po ceste smiať svojmu zúboženému otcovi. Je to duša čistá, tak jeho úprimná snaha o naše povzbudenie hriala po tele. Stupák. Prvá zákruta. Stupák. Druhá zákruta. Strašná chuť si zapáliť. Mimochodom tá sa ma držala, až do horkého konca. Stupák. Tretia zákruta. Stupák, ale tu už nebola zákruta. Tu bol sand bag. Mech naplnený pieskom. Pre chlapíkov necelých 30 kg, pre ženy ľahší. Moja snaha presvedčiť dozorcu rozhodcu pri mechoch, že som žena, kozy na to mám a vagínu mu neukážem, keďže ma za to neplatia, sa minula účinkom. Musel som zobrať na hrb ten ťažší mech a vydať sa na prechádzku dole-hore kopcom, ako inak. Zhodil som mech z pliec a mal pocit, že uletím, aký som bol ľahký. Prešlo ma to vzápätí. Na ďalšom stanovisku som dostal do paprče Atlas. Nie je to ani atlas húb ani sveta, ale ohavná betónová guľa. Kotúlať ju nesmieš a tak ju nadrapuješ. Nesiem ju na kúsok. Prejavila sa relativita. Čo je kúsok s igelitkou z obchodu, to je hovadsky dlhý kusisko s guľou veľkosti malej planéty. S úľavou som ju pustil a vykročil v ústrety balančke, čo je uzučká kladina. Poctivá príprava, pri ktorej som sa ani vo výťahu nezadýchal, sa prejavila a celkom som lapal po dychu. Balančka nie je o sile, ani o rýchlosti, ale keď som z nej videl padať aj ostrieľaných sparťanských harcovníkov, začal som šípiť zradu. Vyliezol som na šikmú časť, dostal sa hore a mal som vyhraté. Asi na nula celá dve sekundy. Hlava dopredu, riť dozadu, nohy sa neobťažovali oznámiť mi kam a tak som si pozrel porast pod kladinou z bližšia než som chcel. Cupky hupky na trestný plac a ideš: K zemi, postaviť, sa, nie si, výskok a znova a znova. Tu nastúpila fáza čo angličák, to kurva. Máš za sebou už polovicu, už to pôjde len z kopca. Strašný omyl! Zdvihol som zrak k nebesám a uvidel to! Kopec! Nie kopec, kopčisko! Strmák taký, že himalájsky šerpa sa vzdal kariéry, keby ho uvidel než, aby do toho kopca liezol. Nekonečný bol ten kopec. Po ceste som znenávidel lyžiarov, čo im takéto zjazdovky vyhovujú. Dllllllho som sa snažil dostať do nebies a po ceste hojne spomínal človeka, čo profiloval trať, aj na jeho mamu som si spomenul. Veľa činností, prívlastkov, prídavných mien som mu podával a drvivá časť z nich bola obmena slova JEBAŤ! Kovaní sparťania si na povzbudenie zakričali v stúpaní AROOOOOOO. Okrem toho, že to znamená bojový pokrik, tak to naisto pochádza zo slovenského zdravotníctva Anesteziologicko resuscitačné oddelenie . Na ňom skončím, ak toto celé dobehnem.
Tu sa lámal chlieb a moje sily. Vrchol je vždy krásny, ale tento som si nedokázal užiť. Kus nižšie, ktorý som chcel zdolať váľaním sudov, ale obava, že sa zastavím až v doline mi to nedovolila, bola inverted wall. Stena trčiaca šikmo nad hlavu. Popravde, tu by som skončil, nebyť pomoci od bossa, ktorý pomohol prehupnúť moju tlstú riť cez stenu. Musíme isť už len dolu kopcom, tu už nie je kam vyššie vyliezť. Útecha, ktorá sa razom ukázala ako mylná. Na prekážke – stanovisku kýblik ma nemilo prekvapili. Vedro naložené pieskom, alebo štrkom, neviem, nemal som silu to skúmať, bolo už pocitovo tak ťažké, ako pondelkové ráno po víkendovej chlastačke. Drb ho na plecia a hybaj do kopca. V polovici kopca som ho hodil na zem a sadol si naň. Krásny výhľad nedoceníš, ak uvažuješ o tom, čo všetko vieš o infarkte a jeho príznakoch. Zhodnotil som, že prsty na ľavačke mi netrnú a neumieram. Pokračoval som v zdolávaní výškových metrov s vedrom. Dve posedenia neskôr som s chuťou treskol kýbel na zem a vypil cisternu vody. Kúsoček vystúpať a na dohľad máš občerstvovačku. Voda a hroznový cukor. Naozaj nedocenený doping. To čo nastúpaš musíš aj zostúpať, ak sa nerozhodneš to dať na českého turistu v Tatrách a nevyužiješ pohostinnosť vrtuľníka horskej služby. Zbeh, zostup, zlez bol len o fúzik holobriadka ľahší ako opačný proces. Zhruba v polovici čakal Multi rig. Podobná vec, ako ten opičí bar s drobným vylepšením v podobe kruhov. Tých kruhov, čo na nich gymnasti, nie gymnazisti, divočia. Za pikosekundu mi bolo jasné, že toto nedám. Už len oči ma z toho boleli. Tak poďho angličákovať. Zombík by to odskákal rýchlejšie. Našťastie organizátor nebol až taký megahajzel a pri ďalšom stanovisku som mohol sedieť. Plate drag, fúrik bez kolieska na lane, naložený. Vytiahnuť do briežka a potom stiahnuť dolu. To už sme boli na dohľad centrálneho pekla. Kruh pekelný bol prepchatý prekážkami a okolo postávala horda divákov, aby bola hanba čo najväčšia. Medzi divákmi bola moja lepšia polovica, mala kópia mamy a pridal sa aj synátor, ktorý tento hornatý očistec absolvoval s nami. Mohutné povzbudzovanie sa nieslo do kopca a dodávalo energiu. Boli úžasní. Boss povzbudzoval, aby sme trochu pobehli. Videli ste niekoho behať na zlomených nohách? Ja nie, ale môj beh sa tomu musel výrazne priblížiť. Pred sebou máš prekážku v tvare A. Lezieš cez ňu po pruhoch. To by šlo. Áčko som dal, aj keď nie úplne elegantne, ale na to sa nehrá. Prichádzaš k lanu. Minulý večer, mi náš Spartan Guru ukázal ako na lano a vyšplhal som sa. Teraz som ho uchopil do rúk a dva krát pohonkal. Nestvrdlo a mne bolo jasné, že dnes nie je ten deň, kedy ho pokorím. Jedno pravidlo hovorí o tom, že ak nezdoláš prekážku, ideš hopsať, druhé hovorí o 10 trestných minútach. Toto sme si odkladali až bude ozaj zle a ono bolo. Tu sme nenahopsali, ale zahanbujúco sme si nechali nadeliť 10 minút, čo sme brali ako eso v rukáve. Z wall. Stena do tvaru písmena Z s úchopmi. V piatok som ju dal s 1,5 v krvi tak som si veril. Do dvoch tretín to aj šlo a v momente keď ti chýba meter do konca sa šmykneš. Tá frustrácia je nepopísatelná. Kuriev skurvených padlo nepočítane. Angličáky boli utrpenie hodné straty análneho panictva v tretej nápravnovýchovnej. Vyflusnutý a požuvaný sa priplazíš na stanovisko kde hádžeš oštep na slameného panáka. Brnkačka. Konský úd. Boli sme varovaní, že tu veľa ľudí hopsá trestné, tomu zodpovedal aj vyhradený priestor pre odsúdených. Keďže boss je nadšenec, tak na firme sa nachádza replika tohto stanoviska. Potom, čo sa mi pri nácviku podarilo jeden oštep zlomiť a druhý... neeee, ten som nestratil, ale podarilo sa mi celkom slušne ovládnuť toto umenie. Na mamuta by som si ešte netrúfol, ale slamený panák je súper hodný mojej pozornosti. Toho vyškereného plesnivého hajzla, čo ho vrany osierajú celý deň, som netrafil. Minul som asi o centimeter. Po Z walle som bol frustrovaný a nahnevaný. Po oštepe zúfalstvo dosahovalo asi sto decibelov. Mobilizácia zvyšku síl. Odhopsaných tridsať. Tú únavu, ktorú som musel prekonať som neprekonal. Tam vyplo vedomie. Komunikačné schopnosti si zobrali neplatené voľno a vlády sa ujala už len vôľa. Neviem aký dlhý bol posledný úsek pred finišom. Nahnali nás do potoka a teplotný šok ma prebral do tej miery, že som bol schopný vnímať okolie, ale reakcie sa zredukovali na minimum. Nad potokom bol natiahnutý ostnatý drôt, takže chtiac-nechtiac som sa musel namočiť do vody celý. Mal som chuť sa napiť, ale naposledy v koryte tiekla pitná voda, keď Zdena skladala skúšku dospelosti v Mezopotámii a tak som sa radšej nenapil. Vyškriabať sa späť na nohy z potoka mi prišlo na chvíľu nemožné. Ruky sa vzopreli do dna potoka, ale tam to skončilo. Tie svine odmietli spolupracovať. Neviem, ale asi im docvaklo, že ak ma v tom nechajú, zhynú spolu so mnou a tak zabrali a pomohli mi vstať. Rozmazané postavy kolo koryta boli moja rodina, ale nebol som schopný sa nich ani zľahka usmiať. Z výrazu tváre pochopili, že meliem z posledného. Vyliezol som z potoka a rovno na veľké Áčko. Malé sme už mali, tak sme si to zopákli s veľkým. Ak by si sa na vrchole narovnal tak máš šancu dotknúť sa elektrického vedenia a následne sa dotknúť večnosti. Krok za krokom som ho zdolal. Posledné dve prekážky pred cieľom. Na kladke vytiahnuť mech. S mojimi kilami nebol problém neriešiteľný napriek tomu som sa s ním pasoval dlhšie než sa mi páčilo. Posledná prekážka. Stena. Vysoká. Ruky som zdvihol a dočiahol, ale vytiahnuť sa na ňu bolo už cez. Mal som chuť si sadnúť a poplakať si. Boss je Boss a preto je Boss, lebo ťa podrží. V tomto prípade ti podrží. Rabaka, stolička a neviem ako tomu kto ešte nadáva, skrátka pomohol mi na vrchol... steny. Prepadol som na druhú stranu. Vidíš už len finish line. Preblesklo mi, že som sľúbil, že do cieľa dotancujem. Skúsil som, ale podarilo sa mi asi len nasimulovať mozgovú obrnu. Bossa som nepočkal. Nenapadlo mi to aj keď celou cestou nás povzbudzoval a pomáhal. Sorry, ale v stave, keď dokážeš reagovať na svetlo a primárne pudy víťazia na celej čiare, som nad spolupatričnosťou neuvažoval. V cieli. Zavesia ti na krk medailu, dajú ti banán, lebo majú aj opičí bar, dajú ti radlera, čo len potvrdzuje, že majú o piči bar a tričko, aby si nezabudol, aký si chuj, že si sa na to podujal. Asi tri minúty som nebol schopný rozprávať, ani s mojou životnou láskou. Fajčil som. Na ÁRE, po novom na JISke, som nakoniec neskončil. Pochopíš až v cieli. Slogan Spartan Race. V cieli som pochopil. Už nikdy viac! Bohužiaľ, naša pamäť je suka a necháva ti spomienky zväčša pekné a tie drastické blednú, strácajú sa. Pôjdem odbehnúť znova, ale tentokrát poučený a budem mať natrénované. Váha bude pod sto kíl a verím, že si to celkom užijem ak dožijem.
P. S.: Smrť elektrokolobežkám!!!
