Pridelili mi dnes ráno v robote na zaučenie pankáča z Kysúc, Tuleňa. Tuleň sa volá preto, lebo sa (už sa nepamätám kde a neviem kedy) nemohol vyhrabať z akejsi jamy a kamaráti, čo to videli, po kysucky zakričali "Ňi, Tuleň!"

 

Vysúvali sme výsuvnú skruž (čo iné by sme s ňou asi tak mohli robiť, keď je výsuvná) a keď vysúvame skruž, musíme stáť a kerovať nábehy na každom pilieri dvaja. Naložil som Tuleňa do vysokozdvižnej plošiny, cestou hore sa mi vyznal, že sa trochu bojí a ja som mu na odvahe tiež nepridal, lebo keď sa ma pýtal:

 

“Nepadneme?”

 

Pokrčil som plecami a povedal som:
 

“Dúfam, že nie.”
 

“A stane sa, že to padne?”
 

“Málokedy...”

 

Nakoniec som ho uistil, že to bude ok.

 

Vyliezli sme na konzolu, Tuleň liezol s predným náhonom po štyroch, ja som sa postavil k páčke. Skruž bez problémov nabehla na teflónové koľajnice, rozklepaný Tuleň sa držal rukami, nohami, aj celkovo a keď sme išli dole a Tuleň mal už jaksapovie odľahnuté na duši, kolega na konci skruže o dva piliere ďalej urobil hydraulikou protipohyb, ktorý urobiť nemal, čo malo za následok, že náš začiatok, čo je 400 tonový oceľový tubus, vystrelil z koľajnice, napružený narazil do piliera a Tuleňovi, ktory stal so mnou v plošine pätnásť metrov nad zemou, mával dva metre nad hlavou ako vetvička stromu s pozvánkou k poslednému súdu. Pozrel som na Tuleňa a rozhodol som sa, že ideme dole.

 

“Prečo idete dole, však to nahoďte naspäť, treba nám ísť na obed.” 

 

Vravel mi do vysielačky vedúci.

 

“Nahodíme, ale najprv treba Tuleňovi vyprať trenky.”

 

Odpovedal som.

 

(Lebo až takú anarchiu týpkov tráviaci trakt nečakal)

 

***

 

Keď chceš ísť hore na pilier, máš dve možnosti. Môžeš rátať 130 schodov, alebo si na žeriav zapnúť klietku a poprosiť vysielačkou žeriavnika Milana, aby ťa vyložil hore, alebo zložil dole. Klietka nie je veľká, rozmery má 80 x 120 cm a pri troche skromnosti sa do nej nasúkajú traja dobrí ľudia, aj keď oficiálne môžu iba dvaja.

Na fajront Rambo s Dreveným Paľom do klietky naládovali vŕtačky, zváračky a uhlové brúsky s káblami a začali nastupovať. S otváraním a zatváraním dvierok pri nastupovaní a vystupovaní je to v niektorých prípadoch komplikované, pretože sa z bezpečnostných dôvodov otvárajú iba dovnútra. Tu treba povedať, že Rambo s Dreveným Paľom nie sú práve atletické postavy a tak si môžete predstaviť, ako si okolo dvierok a okolo seba pretláčajú pupky, popritom sa rozprávajú: 

 

"Schudni, kokot!"

"Ja???"

a tlačia sa k sebe ako... (o nejakej osobnej intímnej zóne sa tu naozaj nedá ani len uvažovať), aby ich mohli zavrieť. Keď sa im to konečne podarí, ešte priečne cez klietku pretiahnu trojmetrový drevený hranol, ktorý chceli dole odrezať na mieru a Milanovi do vysielačky povedia:

“Dvíhaj!”

Milan nedvíhal a tak to skúsili intenzívnejším tónom.

“Dvíhaj, kokot!”

A Milan nedvíhal.

Nebudem už opakovať a pridávať nadávky, ktoré sme počuli vo vysielačke na druhom pilieri, lebo dôležitá bola posledná veta, ktorú povedal Milan:

 

“Nemáte zapnutú klietku v háku, vy kokoti!”

 

Čo znamenalo, že musia z klietky vystrčiť hlavy, pozrieť sa hore, skonštatovať, že Milan má pravdu, zanadávať si a opakovať celý proces odzadu. Vyhodiť trojmetrový hranol, aby sa vôbec dokázali pohnúť, zanadávať si, pritúliť sa k sebe, otvoriť dvierka, zanadávať si, vystúpiť z klietky, zapnúť ju na hák a popri nadávání opakovať celý proces odpredu. My, čo sme to trápenie pozorovali z druhého piliera, sme si uvedomili, že tým dvom sa bude lepšie nadávať, keď sa budeme smiať a vlastne nám ani nič iné nezostávalo. Keď už boli v klietke natlačení, naložení a zavesení a Milan ich točil žeriavom okolo nás, tvárili sa, že nás nevidia a nepočujú. Asi už nemali hlas.

 

***

Kolega Verzače bol ten typ kolegu, ktorý príde večer na ubytovňu, dá si sprchu, zapne televízor a čo sa týka akejkoľvek pohybovej aktivity, deň pre neho tým pádom skončil. Podobne tomu bolo aj v Žiline, bývali sme tam spolu na izbe dva roky a robili sme len do štvrtej, takže keď si Verzače večer nevyzliekol montérky, v pohode stíhal telenovelu o piatej, čo by ho mohlo tiež nejako charakterizovať. Televízor mal na vysokej skrini pred posteľou a anténu na polici po svojej pravici, takže stačilo, keď si ľahol ako Stalin do truhly a mal výhľad na všetko, čo v tej chvíli potreboval ku šťastiu.

Mňa Verzačeho televízor nezaujímal, ani mi nejako zvlášť nevadil, ale keď máš dva roky, večer čo večer, počúvať dialógy romantikou predávkovaných Mexičanov, uvedomíš si, že už nepotrebuješ mať prehľad a začneš hľadať možnosti ako uniknúť. Kúpil som si v starom žilinskom Tescu magič s cédečkom a rádiom a z domu som si doniesol slúchadlá. Ležal som na posteli, počúval som škaredé pesničky, občas som mrkol vedľa, na rovnako spokojného Verzačeho a bolo nám dobre.

Bolo nám dobre -až do chvíle, keď som čírou náhodou neprišiel na to, že keď prepnem volič z CD na rádio, Verzačemu začne v televízore skákať obraz. Pri mojom hudobnom nevkuse som inak rádio nemal dôvod počúvať, ale neskôr mi napadlo, že jeden dôvod by sa tu predsa len našiel a vlastne sa aj sam ponúkal. No a tak Verzače  prišiel jeden večer z roboty, tašku hodil do kúta, zapol mašinu, zvalil sa do postele, ruky si prekrížil ako mŕtvola a povedal:

“Dneska uz nevstanem ani bohovi!”

“Ehm.” pomyslel som si

Ked mu začal seriál a spokojne si poklepkával prstami po bruchu, počkal som na vhodnú chvíľu a keď to malo grády, prepol som na Rock FM. Dvojmetrovému Verzačemu v tej chvíli zdvihlo hlavu, začal kývať ručičkami a nožičkami ako chrobák obrátený na chrbát a keď sa mu konečne podarilo posadiť, natiahol sa po anténu, ktorú mal naštelovanú na polici. Nemal to jednoduché, pretože obraz skákať neprestal napriek tomu, že sediac na posteli držal anténu s vystretou rukou nad hlavou. Keď chce chytiť signál, musí sa postaviť, rozhodol som sa. Po chvíli mávania a nadávania mu vlastne ani nič iné nezostávalo, musel vyštartovať z postele, postaviť sa do pozoru, ruku vzpažit (pamätám si z telesnej) a natiahnuť sa do výšky koľko to išlo. Podarilo sa, za odmenu sa mu ukázala akási Rosalinda, v celej svojej nádhere. Nie nadlho, lebo uznajme, že Verzačemu tá poloha nevyhovovala a hodinu by tak stáť nevydržal, ani keby bol do nej, dajme tomu, že platonicky zamilovaný. Skúšal pomaly zohnúť kolená a nenápadne (asi preto, aby si to signál nevšimol, hehe) sa sunul dole. V sekunde, keď si držiac anténu so vztýčenou pravačkou sadol na posteľ, som prepol metále zasa na rádio. Nádherná Rosalinda sa ako na potvoru rozkmitala a rozhodený Verzače zasa vystrelil do pozoru. Párkrát sme to ešte takto skúšali, ale bez úspechu, lebo signál bol "jebem ti takú Markízu!!!" iba tesne pod plafónom a páčka na rádiu nemala zľutovanie. Seriál bol podľa všetkého zaujímavý, lebo spolubývajúci Verzače vydržal dobré dve minúty stáť v pozore a sledovať zauzľovanie a rozuzľovanie zápletky. Zachránila ho reklama a keď rozzúrený položil anténu na zem a rezignovane si sadol na posteľ, naskočil obraz ako lusk.

“To ako naschvál!” Precedil unavený Verzače cez zuby.

“Vidíš pán kolega, ja počúvam Slayer a je mi dobre.”

 

Uzavrel som.

 

***

 

Spolubývajúci Fero z Oravy bol iný prípad. Trpel epilepsiou a tak sme ho v robote viac nevideli, ako videli. Nechcem tým povedať, že by liečbe venoval nejakú prehnanú pozornosť. Jednoducho, keď prišiel po polroku maródky do roboty, nemohol si vypiť a spravidla do dvoch dní ho zasa jeblo o zem. Stalo sa však, že vydržal aj týždeň. Takže z jeho pohľadu liečbu v práci skôr zanedbával. Jeho pričinením a na jeho šťastie sme v tom čase celkom solídne ovládali prvú pomoc pred udusením. Fero sa však vedel odmeniť a keď bol v práci, robil veci, na ktoré sa nezabúda.

 

Mal hlboko do vrecka, lebo alternatívne formy liečby, pre ktoré sa rozhodol niečo stáli a tak musel šetriť inde. V starom žilinskom Tescu si kupoval to najlacnejšie mäso, aké bolo dostať. Kuracie chrbty balené v polystyréne a veľa, naozaj veľa rožkov. Toľko rožkov samozrejme bežný človek (a Fero, napriek všetkému, čo ešte napíšem bol bežným človekom) nezje a tak si ich ládoval do skrine. Okrem rožkov tam mal všeličo. Fero teda prišiel z nákupu a plnú tesco igelitku pečiva hodil na posteľ. Otvoril skriňu, z tej sa vysypali rožky, ktoré kupoval včera, predvčerom, predpredvčerom a trebárs aj minulý týždeň. Všetko nahádzal na posteľ a začal triediť. Mäkké do jednej tašky, jedlé do druhej tašky, ešte jedlé do tretej tašky, ešte trochu jedlé do štvrtej tašky, so sebazaprením jedlé do piatej tašky a na plesnivé už tašku nemal, tak ich najebal s mäkkými a všelijako jedlými naspäť do skrine, zavrel ju a zamkol. Kľúčik si dával do peňaženky, lebo "čo keby mu tam niekto niečo..." Na kuracie chrbty samozrejme nezabudol, tie už boli položené hodinu na parapete. Do chladničky na spoločnej chodbe ich nemohol dať, lebo "čo keby mu ich niekto..." 

 

Okno sme mali otočené na západ a slnko doň svietilo asi od obeda, pokiaľ nezapadlo. Druhý deň ráno sa Fero zvyčajne rozhodol, že kuracinku na parapete ešte nechá dozrieť a večer po návrate z roboty sme sa všetci predbiehali, kto prvý vkročí na izbu, otvorí okno a vyvetrá. Kuracie chrbty už samovoľne chodili po parapete a pozerali z okna a keď si myslíte, že už dosť a že sme už na konci, tak nie sme, Fero mal ešte s chrbtami plány. Po návrate z nákupu zopakoval predchádzajúcu kapitolu s triedením rožkov. Ja to už opakovať nebudem, rozdiel bol iba vo farbe  a konzistencii. Avšak pod kopou rožkov mal Fero v skrini uloženú (alebo zasadenú) koreňovú (možno už aj zakorenenú) zeleninu. A tak po dlhšom čase uzreli svetlo sveta cibule, mrkvičky, petržleny, kaleráby a tiež hmyz v rôznom štadiu vývinu, ktorý ich mal rád. Nakoniec Fero vybral veľký hrniec. Hádate dobre, Fero ide variť kuraciu polievku. Od momentu, keď išiel ukazovákom prepichnúť fóliu na kuracích chrbtoch sme sa už procesu nezúčastňovali a keď ste na konci čakali recept, čítali ste zbytočne. Kuchyňa však bola na chodbe, spoločná pre všetkých a možno to niekto vydržal. My sme čakali v Kolečku na pive a stopovali, ako dlho sa varí kuracia polievka. Márne. Keď sme sa vrátili, Fero mal síce navarené, ale s hrncom na izbe obsah prelieval do kompótových sedemdeciek. Predstavte si roztraseného týpka s epilepsiou, ako prelieva polievku z päťlitrového hrnca do šiestich kompótových fľiaš položených v rade na dlážke. Upratovačky to poutierali zajtra a ďalšiu epizódu drámy si užili kolegovia, ktorí s Ferom zdieľali unimobunku na stavbe, kde s nimi obedoval.

 

Keď Fera nejeblo ani po týždni (stávalo sa), pýtal som si izbu dole, lebo smrad stúpa hore.

Fero mal inak dobré srdce, keď dostal záchvat a mal takto navarené na celý týždeň, veľkodušne nám to núkal na spestrenie stravovania.

 

“Zjedzte to, ja prídem až o pol roka”

 

“Neboj Fero, tomu sa dovtedy nestane nič”