Zamysleli ste sa už niekedy pri pohľade na starú hrdzavú plechovku, pohodenú kdesi v lese, čím všetkým prešla, čo všetko videla a odkiaľ sa tu vlastne vzala? No vidíte, ja tiež nie. V tomto vedecko-náučnom traktáte si však predsa povieme čo-to o jej pôvode.
Úplne na začiatku nášho príbehu baníci sfárajú do baní a lomov a vyťažia uhlie, železnú rudu, vápenec a kopec iných nerastov. Tie potom cestujú vlakom tisíce kilometrov, kým sú nežne vysypané na obrovské hromady. Uhlie putuje do koksárenskej batérie, čo je sústava cca meter širokých, 5 metrov vysokých a 20 metrov dlhých komôr. Tu sa uhlie zahreje pri veľmi vysokej teplote (vyše 800 °C) bez prítomnosti kyslíka a vzniká z neho koks. Strapatý sa teraz asi rehoce, ale nech. Železná ruda sa pomelie na prach a pri vysokej teplote spečie na takzvaný aglomerát.
Teraz sa začína ozajstná sranda – aglomerát, koks a kopec ďalších fajnôt sa nasype do vysokej pece (tá je naozaj vysoká, cez 50 metrov). Predstavíme si obrovskú sudovitú nádobu, ktorej najširšie miesto je si v tretine jej výšky a smerom hore aj dolu sa zužuje. Zhora sa do nej sype materiál, ktorý sme si pripravili vo vyššie opísaných krokoch. Teplota vnútri pece je vyše 1500°C, teda dosť na to, aby sa aglomerát roztavil. Samozrejme, nehorí tu klasický plameň ako v krbe, no dochádza tu k okysličovaniu koksu. O prísun kyslíka sa starajú tzv. fúkacie formy, ktoré slúžia ako akési dúchanie do pahrieb. Pri horení sa niektoré látky skvapalňujú a klesajú nadol, iné sa zase menia na plyn a stúpajú nahor, zohrievajúc pritom vsádzku. Skvapalnená železná ruda s prímesou uhlíka z koksu sa dostane až na spodok pece, odkiaľ je potom odliata (odpichnutá) do tzv. torpéda – predstavíme si obrovský valec s asi 10-timi železničnými podvozkami, do ktorého sa zmestí 500 ton železa. Ten potom lokomotíva prevezie z vysokej pece na oceliareň.
Tu sa roztavené surové železo naleje do obrovskej kade (cca 200 ton), pridajú sa k nemu prímesi, ktorá na seba naviažu síru a vytvoria tzv. trosku, ktorá potom pláva na hladine ako ľadové kryhy na vode. Tie sa obrovskou lopatou stiahnu preč a takto očistené železo sa potom naleje do ďalšej obrovskej nádoby zvanej konvertor, do ktorej sme ešte pred naliatím železa nasypali pár desiatok ton oceľového šrotu. Celú túto polievočku osolíme mangánom, vápnom, hliníkom a ďalšími legúrami a cez trysku doň vháňame technicky čistý kyslík, aby nám všetky ingrediencie spolu pekne zreagovali. Potom otvoríme otvor v spodnej časti a prelejeme teraz už oceľ do ďalšej veľkej nádoby, ktorá vyzerá ako kelímok od jogurtu. 170-tonového jogurtu. Nasleduje ešte niekoľko technologických krokov, ale nechcem, aby zaspal aj ten posledný DMák, ktorý sa dostal až sem, preto idem oceľ rýchlo odliať.
To si predstavíme štyri platne, vytvárajúce akúsi „debničku“ bez dna a vrchnej časti, čosi ako obal zo zápalkovej škatuľky, postavený tak, aby bolo cezeň vidieť zhora dolu. Štrbina medzi platňami má šírku cca 22 centimetrov, jej dĺžka sa mení podľa potreby, zhruba od 90 do 140 centimetrov. Platne sú neustále chladené, aby vydržali to, že sa medzi ne lejú tony tekutej ocele. Tá pomaly steká dolu a pomaly tuhne. Pod debničkou je sústava desiatok valcov, vytvárajúca oblúk, takže plát polotekutej ocele, 22 cm hrubý a povedzme meter široký, pomaly naberá horizontálny smer. Pomocou plameňa sa z neho režú 8-metrové kusy – brámy. Tie sa nechajú vychladnúť, aby boli pripravené na ďalšie spracovanie.
No a tu kdesi vychladol aj môj atrament. Kým sa nám narodí plechovka, čaká nás ešte zhruba rovnako dlhá cesta a nie som si istý, či je na tomto fóre politická vôľa rozširovať si teoretické vedomosti práve v tejto oblasti. Keď záujem nebude, budeme sa tváriť, že som sa po dopísaní prvej polovice išiel vyšťať, keď vtom odkiaľsi priletela mínometná strela, takže som ten list manželke nestihol dopísať.
