Menej je niekedy viac a.k.a. nie som majster svetla vo vymýšľaní názvov, tak rovno k veci. Náhodou som dnes omylom zapla nechtiac telku a čuduj sa svete, bežala reklama. Vzácny to jav, tak som si na chvíľu zložila celý svoj kult veľkého zadku na bielu koženú sedačku, že kúščok pookrejem pri Topshope. Malému sa tento nápad zapáčil natoľko, že až na minútu zabudol, že maľuje podlahu na ružovo a s otvorenými ústami zdvihol zrak k pánovi, ktorý opisoval prudkú zmenu svojho života vďaka matracom Dormeo, tipujem že o 360 stupňov. Týpek nám prezradil, že po tom, čo začal spávať na matracoch Dormeo, sa mu narodili dve deti. Ako súvisí jeho plodnosť s tým, či vykonáva pohlavný styk na pamäťovej pene alebo na rozkladacej dvojpohovke LÖVÅS z Ikey, nechám na vás, môj mozog je na materskej, hoci pripúšťam, že na rozkladaciu dvojpohovku možno len nikoho nezbalil, s matracom 180x200 to predsa len ide lepšie.
Keď som si pomyslela, že horšie to už nebude, veď predsa nevypotia dve šuškoviny v jednej reklame, bola som vyvedená z omylu. Na scénu prišla ženská, ktorá sa doteraz vyspala v podstate na čomkoľvek, ale “odkedy spím na matraci Dormeo, inde sa že nevyspím.” Nie, nevyspí sa lepšie doma. Vyspí sa zle všade inde. Načo je komu matrac, na ktorom keď začne spať, inde sa že nevyspí, hoci doteraz sa vyspal že všade? Symbolickú cenu matraca som už vďaka hladine alfa, do ktorej ma tento výplod uviedol, nezachytila. Doteraz som žila v presvedčení, že neexistuje jednoduchšia cieľová skupina, ako sú ženy na materskej. Ale po zhliadnutí tohto skvostu usudzujem, že televízie sa prispôsobili zmene zloženia divákov, hipsteri a normálni ľudia to už nepozerajú a vznikla nová cieľovka a síce skupina ľudí, ktorej priemerné IQ osciluje medzi hodnotami 50 a 70.
Okrem reklám, ktoré urazia každého mimo spomínanej novej cieľovky, sa ešte v éteroch vyskytujú tie, ktoré síce neurazia, ale pekelne lezú na nervy. Nedá mi nevypichnúť sériu extrémne otravných reklám s pracovným názvom ‘Svet lásku má’, po ktorých zhliadnutí húfne pobežíme na psychiatriu do Slovenskej Zdierateľne aby sme si, a tu som v prdeli, lebo neviem čo. Zriadili účet? Vzali pôžičku? Zrušili účet? Ja som si v dobrej viere zvolila poslednú možnosť, ale nie som si istá, či som si tipla správne, lebo mesiac po zrušení účtu mi Zdierateľňa poslala na pamiatku čisto novú nablýskanú bezkontaktnú platobnú kartu. Nič to, bordel – nebordel, svet lásku má. Lebo stretnúť Dvorského v kupéčku ŽSR je asi také pravdepodobné, ako stretnúť Dvorského v kupéčku RegioJetu, zašmátrať v kabelke, vytiahnuť trojlitrový Perwoll Black Magic spolu s tampónom OB pro comfort a od radosti, že som “to” dostala aj tento mesiac a že to pravdepodobne dostanem aj ten ďalší, lebo vďaka nikotínovým náplastiam už nefajčím = nemám frajera, si vedno s Dvorským z plných pľúc zaspievať “Mám strašne veľkú".
Mám rada pekné reklamy. Reklamu “Neprehovorili ste ich? Tak si ich preneste” zo začiatku minulého desaťročia by pokojne mohli vysielať aj teraz a zožala by omnoho väčší úspech ako bezduché Dnes sa mi nechce nič. Nemám prehľad, všetko je vymyslené, nič nie je náhoda. Sedím na bielej koženej sedačke a trpezlivo čakám, kde je pomyselné dno, na ktoré tvorcovia reklám pomaly, ale isto ale nie až tak pomaly klesajú. Som tvrdá žena, znesiem takmer každý seriál z dielne tvorcov Vyšumeného sektu, ktorý občas beží na pozadí a ktorého umelecká hodnota sa blíži k nule zľava, ale nabudúce, keď sa náhodou omylom sama zapne telka, vypnem ju a pôjdem s malým vonku.
