Nedávno som ukončil ďalší zo svojich pokusov nadviazať ľúbostný vzťah. Pokračovať v úsilí by nebolo fér voči mojej samote, nebudem predsa podvádzať niekoho, s kým som prežil najkrajšie chvíle života.
V čase vianočnom sa mi však naskytla príležitosť nasmerovať nenásytnú žiadzu a sadistické vízie na niečo iné, než na svoju posteľnú plachtu a ruky, s ktorými som bol súčasťou milostného trojuholníka od čias, keď mi bola sťahovaná predkožka mojou milou mamičkou.
Mal som na výber, buď navštívim prípravku telnatých transvestitov alebo sa zúčastním vianočného večierku predškolákov.
S prihliadnutím na to, že moje sexuálne preferencie sa zužujú výhradne na pupkaté lolitky s penismi, voľba padla na druhú možnosť.
Obhliadka nevyvinutej dráždivej telesnosti však kolidovala s ježiškovou narodeninovou párty a ja som bol postavený pred dilemu, ktorej roz(rie)hre/šenie trvalo tak dlho ako ovulácia dôchodkyne.
Chvíľu som hĺbal nad tým, či nevyužiť prítomnosť väčšiny súcich dievčin na modloslužbe, nevlámať sa k nim do obydlí a nepoobčuchávať im spodničky. Myšlienku som ale zavrhol, keďže arogantný exhibicionizmus živený predstavou zákerného útoku podniknuvšieho na city miestnej sedľače vábil viac sťa odraz v zrkadle. https://www.youtube.com/w...

-to ma láka jak ošťať v zime snehuláka-

Geriatrický kordón zgrupený okolo akéhosi pičusa s bielym golierom, pozostávajúci z hrbatých čajočiek s vekovým priemerom od 70 až po smrť, horlivo beseduje nevedno o čom. Necudné pohyby rúk šmátrajúcich v slipoch opotrebovaných tetušiek ma ale uvádzajú na pravú mieru.
Dišputa sa zvrhla v primitívne pomeriavanie penisov a keďže ja som účastníkom rozpravy nebol, nedal sa jednoznačne určiť víťaz. Ľahostajne zanechávam zošúverenú omladinu - kliesnim si cestu skrz svätuškársku lúzu, nepodarené experimenty lobotomických zákrokov až po absolútny genetický odpad a rodiny s deťmi.
Idúcky za svetlom betlehema sa pokúšam vžiť do kože starých ľudí - i keď moja je omnoho pružnejšia - a zistiť, čo vedie obstarožné dievčičky k správaniu nevyhonených predavačiek #billa #coopjednota #tesco #kaufland #lidl
Ich sexuálna imaginácia je napájaná frustráciou a perverznými špekuláciami, ktoré projektujú na seba - zakončujem úvahu a neukojene siaham do nohavíc v snahe nahmatať vagínu.

Sakrálna drevenica, v ktorej vraj prebýva dnes sa narodivší stvoriteľ, má byť v nasledujúcich chvíľach svedkom poľutovaniahodných udalostí, ktoré spravia z nejedného smrteľníka chovanca ústavu alebo ho rovno pripravia o život.
Vycupitajúc po vŕzgajúcich schodoch sa ocitám medzi dedinskou ledačinou, ktorá si ma nedôverčivo obzerá. Taktiež ale registrujem, že devy na mne visia pohľadom a ja cítim jemné záchvevy v podbrušku. Nechcem sa chvastať, ale moja prítomnosť je pre pár dievčatok impulzom k podloženiu si lavóra. Uvedomenie si tejto skutočnosti ma núti exhibovať, a tak s pôvabom sebe vlastným naberám kurz kostolný organ. Veľká tlstá ženská so stehnami ako hroch obhospodarujúca klávesy ma víta zvodným úsmevom vylúdeným blízkosťou krásneho chlapca.
„Pakuj sa odtiaľto, ty ohrablo!"
Bachratá rosalinda sa zháči a posunkom si volá na pomoc voľajakého odroňa.
„Máš probľém?" vyštekne neomalene.
„Hinto čerieslo je ti družka?"
Odkaz na poľnohospodárske náčinie si získal jeho sympatie a už miernejšie odpovedá.
„Moja je, moja, moja," laloce a ďalej pokračuje vzrušene.
„A že som hu bou už aj vytrtkau. A-a-a-aj som hu vypľieskau kokoton po podbradku."
„Dobre môj, teším sa."
Chlapčok bude dáky príbrzdík - pragmaticky hodnotím oponenta.
Môj prostoduchý kamoš je na nezastavenie, zatiaľ čo obtlstlá chudina fackovaná hanbou sa pokúša natlačiť pod organ.
„A zaklať si ju skúšal?" doberám si ho.
„Ty chceš, aby som zľe spravou?"
Radikálny obrat nastáva príchodom človeka menom Pinďo, ktorý sa prostáčika začal v hneve dotazovať.
„Jebe ti Jano? Padol si na hlavu? Veď to nie je Mara!”
Pinďo sa nazdal, že dzignutý Janko si poplietol svoju sestru Lenu-Pinďovu frajerku s Marou-svojou ženou.
Schúlená Lena nadžganá pod varhany sa pokúša hájiť svoju česť vydávaním obskúrnych pazvukov.
"hoe hoe" a niečo ako "hau hau" (neskôr vysvitlo, že v jazyku hluchonemých "hoe" znamená "nie" a "hau" znamená "hau")
„Neškvirdi, ty ohava!" okríkol Lenču neokrôchanec Janík a vyprskol v rehot.
V snahe vyriešiť škriepku si dovoľujem konšpiratívne naznačiť - vzhľadom na mentálnu okyptenosť zainteresovaných - pravdepodobné.

„Trtkáte ju obaja. Navrhujem pre uzmierenie zniesť ju zo sveta."
Zmetený Pinďo inštinktívne chniape po loveckom noži.
Bol by ju rozpáral od chachary až po ohryzok keby nebol k Janovej nevôli včas precitol.
„A čo si sa ty úplne zbesnel?"
Jasne, stačilo si to vydiskutovať, násilie na žene výnimočne nebolo nevyhnutné, ale i tak som si neodpustil ďalšiu uštipačnú notičku.
„Pichať ju môžete a zabiť nie? Čo je to s vami?!"
Pinďa to popudilo do takej miery, že sa dopustil prehmatu.
„Tento chrapúň si to odskáče, vytrasiem z neho dušu. Leni, AHA!"
Pár chvíľ nato je jeden milovník patologických oblín odvezený do nemocnice a na druhého je hodená sieť.
Dojímavé osudy jednej zdegenerovanej rodiny. Fňuk.
Sviatočné obecenstvo sa nestačilo spamätať zo srdcervúcej lazníckej telenovely a už musí čeliť hudobnej dráme ako z pera Martina Jakubca, netušiac, že ďalší sled udalostí niektorých vženie do hrtanu bezprízorného šialenstva.
Prv než na seba upútam pozornosť celého kostola, dostávam kontrolnú otázku, či viem hrať.
„Kúštik, len toľko, aby som maximálne zaujal," odpovedám nabubrelo.

Quote:

"Dotykom kláves rozozvučíme struny a vnímame zvuk, ktorý ak chceme a dovolíme mu, sa môže dotknúť duše. Pozrieme sa na rozvášneného umelca a očakávame harmóniu tónov, akou starí majstri hudobníci a bardi rozdávali ľuďom krásu. A krása napĺňa a rozširuje život."



Komentujem svoje preludovanie a náhodne behám prštekom po klávesoch.

-Spievaj tancuj (preluduj) vykrúcaj, keď si na piču, neskúšaj-

�€ ž...Vzývanie smrti ako očakávaného prerodu do novej duchovnej kvality môže byť odrazom fantastického utopizmu, ale zároveň aj nihilistickej beznádeje...," rozlieha sa zápalistá vianočná kázeň a ja s úmyslom vyšpiniť sa mierim na hajzel.
Na záchode sa hompáľa človek na povraze, chrčí a mece sebou. Nevenujem mu pozornosť a ďalej štím do umývadla.
So srdcom prekypujúcim zbožným vzrušením sa v povznesenej nálade vraciam tam, odkiaľ vzklíči semeno strachu a zahubí zlovoľnú myšlienku v hlave veriaceho, kde hoviadka božie ovanie smrdutý chrčivý dych smrti, tam, kde temnota uštedrí výprask, počas ktorého niekto zomrie.
„Mišo, Mišo," púta moju vzrušenú spupnosť známy hlas luterána Františka.
„Ešte stále máš tie vlasiská?"
„Ešte stále máš mŕtvu starkú?" pohotovo kontrujem protiotázkou.
Hlboko urazený chlapec naprahuje ruku k útoku.
„Ďalší," vzdychnem smutne a odsudzujem neboráka k nenávratnému poškodeniu.
Nemohúc s krikom padá a s rachotom dopadá. Je po ňom, a čo? Aj tak bol plešatý!
Dusivú atmosféru plnú náreku a bezmocných výkrikov - ktorá padá na spoločenstvo ako letoun Jakovlev Jak_42D na linke Yaroslavľ_Minsk - obracia v cynický výsmech koledník Ctibor, odvtedy zvaný Zlobor.
„Nemôžem sa zbaviť dojmu, že práve niekto zomrel."
Príšerné divadlo ľahostajne sleduje i milosrdné očko Všemohúceho.

-Svieťte, svieťte, očičká, prišla smrť kmotríčka-

Hŕstka horlivých evanjelikov pobáda duchovného k zákroku. Veci sa vymkli spod kontroly a pár jedincov sa poddalo panikárskym tendenciám a dalo sa na útek. Druhí, akoby zhypnotizovaní, obarene sedia a čakajú v hroznej predtuche, čo bude ďalej. Pán farár, zjednajte si poriadok - vyzývajú ho obstarožné babizne.
„Kto je za to zodpovedný, nech sa ukáže! Kto si, ničomník?"
Komický piskľavý, ale srdnatý hlások mi chvíľu bráni v adekvátnej reakcii.
Posilnený úprimným smiechom sa nadychujem a nadúvajúc prsia spanilo manifestujem svoju nadradenosť:
„Ja som skazonosný zloduch a ohavný veľkokacír, kto si kurva ty, ty malý mizerný zmrd!" efekt hromovo prednesených jedovatých slov je podobný, ako keď si dá sestrička do úst šulínek malého batoľaťa.
- V svätostánku sa rozhosťuje znepokojené ticho. Okrížikovaný ťulpas lapá po dychu a prestrašene hľadá podporu v mŕtvole pribitej na kríži. Kamenný Chesus odpovedá strnulo strápeným úškľabkom a sklovitou prázdnotou v očiach. U mučeníka nepochodil a upína sa k jezuliatku v jasličkách v naaranžovanom betlehemčeku pred oltárom. Riť kozľaťa, zacláňajúca pacholiatko, mu dozaista pomohla zozbierať sily a opäť si otvára papčicu.
„Boh ťa potresce za tvoje skutky, si spupný a povýšenecký."
„Vyčítaš mi farár skutky moje, ale tie tvoje také sú, že ich ani nie je." Uťahujem si zo zmetka s krucifixom. A to posluhovač boha nevedel, že toho večera ho osud podrobí ešte ťažšej skúške.
„...Ako si tak visím, zachcelo sa mi žiť. Aspoň na pár dní. Na Tre Kráľe sa odpravím..."
S rezolútnou odhodlanosťou vykladá z hajzlov sa práve navrátivší - stravník, otec, manžel, priateľ, kresťan - svojej vystrašenej rodine.
„...Ah, alebo zalomím hneď...?"

-Keď život ťa nebaví, stane sa peklom, choď na hajzel a opáš krk lanom-

Na pozadí črtajúcej sa rodinnej tragédie, predtým, než sa ľud definitívne premení v stádo uprchajúcich šialencov, sa usilujem získať náklonnosť zmyselne kypručkého vnadného objektu, ktorý by pre mnohých mohol byť zvestovateľom masturbačnej ekumény, keby sa ich negustiózny ohyzdný vkus nevymedzoval na->naškrobené neduživé chudorľavé mreny slizké jak hadie štiny, ošklivé protivné barbiny pôsobiace ako vytrasené cigaretle, peroxidové vechte hrkotajúce koštiaľmi.
To už radšej ohambie z dajakého zvieraťa alebo Zuzku.
„Dekolt máš oholený, pupček vyšprtaný?" hrkútam dievčine do uška.
Zapýrená deva sa vpíja pohľadom do zeme a zaryto mlčí. Dobre. Nie sú všetky nechutné zabrízgané kurviská.
„Dnes si vrznem," hovorím slávnostne a vediem Zuzku pyšne na toaletu.
Zvonku doliehajú sirény, nevenujem im pozornosť. Veď predsa Janka odšikovali, Pinďa vzali, Ferka zoškrabali - musí to byť zdanie.
Neskôr sa ukázalo, že zdanie klamalo a záchranka prišla po ďalšieho nebožtíka. Ale v tých momentoch dychtivosti, zmámený vyhliadkou koitusu, zachvátený nežným citom som mal oči len pre ňu, okolie mi bolo ukradnuté.
Mám zápästie v zadku, keď mi niekto povie:
„Takto sa úcta k mŕtvym neprejavuje," napomína ma neznámy, odetý do bieleho plášťa.
Bože, nikto nemohol byť toho svedkom a nezošalieť!
Pomiatnutý Zuzúlik uvrzol ako krysa z akvaduktu. Zvirgal niekam ďaleko, až za hranice Slovenska. Škoda.

-No kde je, kde, hrdlička moja tmavá-
(príde čas, keď prejebem ťa raz)

Morbídna romanca zanecháva moju otrasenú myseľ a žiadostivé telo v neukojenom ošiali rozkoše. Nekromantické teátro však len predznamenáva hrôzostrašné finále, ktoré má mať rozmery antickej tragédie.
Po drobnom toaletnom nedopatrení si uzmyslím, že dôstojným vrcholom roztopašného večera bude mnou prednesená poézia.
Farár s bázňou sleduje môj trúfalý vpád k oltáru. Potmehúdskym žmurknutím sa zvítam s ukrižovaným i jezuliatkom, obkľúčeným hovädzím statkom. Vyľakaná procesia kostolného dobytka i jej pastier v neistote popretkávanej oparom zmaru, rezignácie, psychického aj fyzického napätia - šípi katastrofu.
Farárko sa naposledy vzoprie a zasype ma znôškou zaliečavých tirád, po ktorých jeho údy ochabnú, bezmocne klesne na kolená a zúfalo sa rozplače.
„Si netvor! Splodenec pekla! Hyena! Sup! Ohavný vred človečenstva!"
Prúd jeho slov ma bičoval, až ma zamrzelo, že som nebol zviazaný. Z vrchu všetko pozoruje prísne oko Trojjediného.
Teraz mi už nič nebránilo v dokonaní figliarstva. Prv než sa rozoznel lahodne modelovaný hlas-klitotras a zaplavil chrám renesančnou poéziou, užasnutý zástup človečenstva pripravujem nato, že báseň venujem jubilantovi Ježiškovi, „Pre svoju potechu," dodávam s provokatívnou nafúkanosťou a spúšťam štebotajúc ľubozvučne -

Quote:

Neutekaj predo mnou, dievka moja mladá!
Pristane ti k rumencu moja sivá brada.
A či sa tak niekedy vence nevijú,
že dávajú dovedna s ružou ľaliu?
Neutekaj predo mnou, dievka moja mladá!
Srdce ešte jaré je, aj keď sivá brada.
Hoc mám bradu šedivú, ešte stojím zato:
Ja som cesnak belavý so zelenou vňaťou.
Predsa bude voľačo v porekadle prostom:
Že čím kocúr starší je, krúti tvrdším chvostom.
Aj starý dub obkmáše občas vietor dravý.
Ale pevne stojí on. – Veď má koreň zdravý.



Možno nepatrične zvolenou básňou dehonestujúcou kristovu pamiatku, alebo azda vyložením si riekanky ako propagácie juvenilno-gerontofilného sexuálneho vzťahu som v chráme božom spôsobil nebývalý poprask. Napätie sa stupňovalo a v doteraz paralyzovanom dave sa začali množiť nevrlé pohoršené reakcie pobúrených protestantov.
-fuj prasa
-nehanebník
-grobian akýsi
-hanba ti pujda
-hambatý sodomita
-ten bude plakať tam, kde bude kakať
Hŕstka blábolajúcich prostáčikov zbavených rozumu mi prevoláva na slávu.
„Čo ten chlapec dokáže? Veď to je prachobyčajný Boh!"
Istý Miroslav sa predo mnou hádže na kolená so slovami:
„Ježišu, pane môj, otrč mi ocas svoj."
„Vyčkaj," oznamujem.
V nepokojnej atmosfére rozháraných nálad, počúvajúc opovržlivý bľakot i servilné pochlebovanie, hnaný samopašným hedonizmom a vybičovaný neskrotnými vášňami sa mi podaril husársky kúsok, ktorého dosah som si uvedomil až pozdejšie, vytasením gunára smerujúc s ním k výtoku.
Cítil som, že sa ma zmocňuje vzrušenie, aké som nepoznal, hrozivý okamžik, ktorý ostal navždy vypálený v zmeravenej pamäti ľudí, sa chvatom blížil a sotva som načiahol ruku k rozkroku, začalo jedno z najdesivejších predstavení, aké si človek dokáže predstaviť.
- Chniapem po zipse. Zips na nohaviciach zaprašťal ako zdrhovadlo na rázporku samotného všemohúceho Boha. Siaham do gatí po vtáka.
Ruka dlho šmátrala v prázdnote, kým sa jej naostatok podarilo nahmatať bobtnajúci uzlík a oddeliť šúlček od pytlíka.
Boli by ma dokmásali, došklbali nechtami - zachránilo ma ťahavé kvílenie, po akom skala puká, srdce búšiť prestáva, dych sa zastavuje, nervy driape, krv mrazí, myšlienky páli na uhoľ.
Mária D.
Majka Demitrová prišla za svojím milým na cmiter, akurát netrafila a zišla do kostola (Majka sa zatúlala do nesprávneho textu, ospravedlňujem sa za ňu.)

-V hrudi cítim strašnú zlobu, chcem si ľahnúť do tvojho hrobu?-
-Idem exhumovať, aby som mala čo obedovať?-

So spustenými nohavicami a s rastúcou erekciou sa potácam k jasličkám, v ústrety najsladšiemu opojeniu.
Na celú spoločnosť padá náhly a skľučujúci strach desivých rozmerov, ktorý znetvoril každú tvár a vyrval strašný škrek temer každému hrdlu.
Staré múry stenajú, drevené trámy žalujú, ľudia hrdúsení reťazami absolútnej hrôzy sa menia v stádo prchajúcich šialencov.
Nastáva všeobecný útek a v panike a lomoze mnohí klesajú v mdlobách, vlečení preč svojimi spoločníkmi zbavenými rozumu.
Ako som tam tak stál, vo vysvietenom kostole, sám a zmámený, načúvajúc utekajúcim ozvenám, triasol som sa v slasti striekajúc jezuliatku do tváre.

-V mestečku betleme leží pacholiatko na slame, na zime a so semenom na ksichte-
Genesis 666