V rámci koncertného marca 2019 som si s drahou našiel čas na výlet do Prešova a podporu kapely našich kamošov. Ubytovanie sme objednali a zaplatili dva týždne vopred.

Po príchode zamierime na koniec historickej Hlavnej ulice s úmyslom ubytovať sa v priľahlom hoteli. No, v hoteli ... že to nebude žiaden luxus mi napovedala cena - ubytovacie zariadenie sa nachádza prakticky v centre, noc v izbe s manželskou posteľou v penzióne stojí príjemných 32 a v apartmáne s rovnakým vybavením 35 eur slovenských - ale že to nebude ani obývacia jednotka hodná pomenovaní ako penzión, apartmán, hotel, ubytovanie pre ľudí apod. a že aj daná cena je premrštená vzhľadom na kvality bývania, sme z dostupných fotiek na bookingu nemohli vytušiť. Dokonca ani hodnotenia neboli negatívne. Názov „penziónu“ radšej nebudem konkretizovať, z opisu to vygooglite.

Keďže sme šporovní a ja som v duchu prepočítaval množstvo ušetrených zdrojov za ubytovanie a hlavne čas potrebný na presun na Hlavnú (pešo ani nie 5 minút) na zdroje a čas, ktoré môžeme minúť v Prešovskej pivárni a na koncerte, žgrlošsky sme zvolili možnosť „penzión“, lebo veď „na jednu noc v pohode, len prespíme“. A to bola možno zásadná chyba. A možno aj nie a apartmán je zrejme rovnako zaprdená, socíkom formovaná, hygienickou kontrolou nedotknutá diera.

Prídeme na ubytko. Zvonku vyzerá ako klasická soc.-búda, ale to napríklad i Hotel Garni v Považskej Bystrici, no ten ponúka vo vnútri vcelku slušné podmienky a má aj takú vymoženosť ako napríklad reštaurácia(!). Na recepcii nás „milo“ privítala miestna pani v momente, keď priateľka vyťahovala doklad o zaplatení: „Nechcem žiadne papiere, ukážte občiansky“. „Prosím“ a „ďakujem“ je samozrejme nadštandard- viem, som náročný.

Pred nami na recepcii postávala nejaká pani evidentne už hodnú chvíľu. Zrejme sa dožadovala rovnakého luxusu ako my - aby po zaplatení dostala svoju izbu. Tu je háčik. Izby vraj ešte nie sú hotové. Je piatok po siedmej hodine večer a ľudia majú povinnosť odubytovať sa do desiatej ráno, takže aj keby boli izby obsadené do poslednej chvíle, personál mal 9 hodín na upratovanie. A navyše sme objednávali vopred.

Zrazu sa otvoria dvere výťahu a k recepcii sa blíži ďalšia pani. Po celej tvári má výrazný červený ekzém. Ja v duchu: nech to nie je upratovačka, nech to nie je upratovačka, nech to nie je upratovačka  ... Pani s ekzémom pristúpi k recepčnej, potom sa na mňa obráti a popritom ako si nervózne škrabe zapálenú vyrážku na líci vraví: „Ta izba ešte neni hotová, bo veľa toho mame dnes. Ale o chviľu budze.“ Vidím ako moja priateľka bledne.  

Krátko na to nám recepčná ponúka izbu s oddelenými posteľami (ale vraj sa nedajú spojiť „bo tam je dačo“), potom takú s televízorom (v tom momente ponúka televízny ovládač rovno na pult), potom niečo na štvorke (zatiaľ som nebol ani na zaplatenom šiestom poschodí, tak neviem posúdiť zásadný benefit štvrtého), ale zakaždým narazí na naše prekvapené mlčanie a nakoniec svoju ponuku stiahne s tým, že vlastne tam ešte nie je upratané. Potichu si sadneme a čakáme.

Zanedlho zazvoní telefón a recepčná nám oznámi, že o chvíľu môžeme ísť hore. Chvíľu ťažko špecifikovať, tak ostávame čakať. Zhruba o 5 minút nás recepčná vyzve, aby sme šli pomaly hore, čo nás mierne vydesí, keďže ísť pomaly hore sa dá iba po schodoch a to by znamenalo, že „výťah opäť nechodí“ (Rišo approves). Našťastie chodí, tak som aspoň pomaly stlačil číslo poschodia, lebo inak rýchlosť výťahu ovplyvniť neviem. Pani, ktorá prišla na recepciu pred nami, stále čaká.

Ešte sme netušili, že výťah je to najmodernejšie a najčistejšie, čo v tomto lokáli uvidíme. Na šiestom nás pri halde posteľného prádla pohodeného pri dverách do chodby širokým úsmevom víta mladík pripomínajúci Ďoďa z Fekišoviec: „Mamka vravela, že prídete, už máte popratané, môžete ísť“ a ukazuje na záhadne pôsobiace dvere na konci chodby.

Nimi prejdeme do ďalšej chodby. Ako vstúpime, dostaneme facku od cigaretového smradu zažratého do koberca a stien. Je to zvláštne, keďže všade sú veľké a nápadné tabule so zákazom fajčiť. Pripomínajú zákazy na pracovisku, kde sa narába s acetónom. Ibaže tam to tak nesmrdí.

Bez ilúzií vkročíme do izby. Znovu facka- tentoraz cigaretový dym mixnutý zatuchlinou. Hneď nám bolo jasné, že „upratovanie“ u miestnych znamená iba výmenu posteľnej bielizne. Ostatné časti izby boli nedotknuté.

Apropo, vybavenie izby- okrem zatuchnutej predsiene zo staručkou skriňou do ktorej kedysi omylom zavesili okrem kabátu aj mŕtveho starčeka v ňom, „manželskej postele“ pozostávajúcej z dvoch spojených válend a kúpeľne so záchodom, sa nachádza asi 5 centimetrov od okraja postele kuchynská linka a dres (so zákazom fajčiť). Bonus! Toto na fotkách nebolo. Ani tmavá škvrna za posteľou. Hádam, že si tu nejaký nešťastník nevystrelil mozog, ale teší ma predstava, že upratoval Ďoďo a nie ekzémová mamka.

Kúpeľňa je kategória sama o sebe. Architekt volil ultra-minimalistický štýl. Z batérie nad umývadlom je priamo napojená sprchová hlavica a pred umývadlom sa nachádza odtok sprchy umiestnený tesne vedľa toalety charakteristickej temne zahnednutým vnútrom (nechodiť na veľkú po sprche, lebo vám namoknú päty). Všetko vybavenie vzor Interiér Praha, ročník 82.

Rezultát? Zvládli sme to jedine s vyšším obsahom promile v krvi. Neodporúčam slabším povahám, rodinám s malými deťmi, alergikom, ľuďom náchylným na kožné choroby, klaustrofobikom, cholerikom, osobám so sklonom k depresii, rodinám s veľkými deťmi, silnejším povahám, dôchodcom, študentom, pracujúcim a tak celkovo nikomu. Hodnotenie: 1 ekzém spôsobený Sifom z 10.

Fotky nemám, ponáhľali sme sa preč. Pani, ktorá prišla pred nami, stále čakala na recepcii. (Ok, to posledné nie je pravda, ale mohla by byť.)

Inak koncert bol pop*či a (zatiaľ) sme zdraví.