Kedysi dávno, za tromi krajskými prokuratúrami a siedmimi advokátskymi kanceláriami, žil raz jeden vyšší súdny úradník, volajme ho napríklad Viktor Smelý-Úžasný. Nebol veľmi významný, keďže nikdy mu ani len Kočner nenapísal. A nebol ani veľmi bystrý, keďže nikdy nepochopil, ako sa jeho milovaný nadriadený (volajme ho napríklad pán Lomka), mohol stať sudcom, keď očividne trpel Aspergerovým syndrómom. Teda presnejšie povedané, trpel tým Viktor, pán Lomka sa cítil dobre, on si to užíval.
Ale ani Viktor nebol úplne duševne zdravý – vyzeral, akoby trpel zároveň depresiami aj Turretovým syndrómom. V praxi sa to prejavovalo tak, že Viktor vyzeral ako kôpka nešťastia, ktorá v náhodných intervaloch vyráža zo seba prúdy nadávok. Teda tieto intervaly neboli až také náhodné, Viktor obvykle začal nadávať ako chorá vrana potom, ako sa oboznámil s ďalším skvelým nápadom svojho šéfa. Jedinou výhodou tejto diagnózy bolo, že jej príznaky spravidla odzneli už po dvojdňovej dovolenke. Veru tak, stačilo, aby si pán Lomka vzal dovolenku na dva dni a Viktor zrazu vyzeral oveľa spokojnejšie. Viktor dokonca uvažoval, že by pánovi Lomkovi zaplatil dovolenku v nejakej krásnej exotickej destinácii, napríklad v Iraku, Sýrii, po novom možno aj vo Wu-Chane, ale čínska vláda bohužiaľ celé mesto uzavrela.
A ako sa vlastne prejavoval Asperger pána Lomku? Nie, nejazdil do New Yorku na vodnom bicykli a nerozprával, ako mu ukradli detstvo. Jeho autizmus sa prejavoval skôr brutálnou záľubou v opravovaní iných. Viktorovou pracovnou náplňou bolo pripravovať Lomkovi návrhy rozhodnutí a úlohou pána Lomku bolo skontrolovať ich a podpísať. Zatiaľčo skoro žiaden iný sudca z tohto nerobil veľkú vedu, pán Lomka skoro nikdy nevynechal príležitosť, aby vytiahol svoju obľúbenú centrofixku a začal škrtať a prepisovať. Ak napríklad Viktor použil slovné spojenie „trovy môžu byť,“ tak pán Lomka to hneď prepísal na „trovy by mohli byť.“ Teraz si určite každý čitateľ klepe na čelo, ako mohol byť Viktor taký blbý a použiť také retardované slovné spojenie. Nuž, vychádzal zo vzoru, ktorý mu poslal sám pán Lomka. Tu sa ešte žiada doplniť, že hoci Viktor mu poslal vždy návrh rozhodnutia aj vo worde, aj na papieri, pán Lomka zo zásady prepísal len papierovú verziu. Zrejme si myslel, že existuje nejaký zázračný bazmek, ktorý prenesie do počítača to, čo on napísal na papier. Počkať, ten bazmek existoval... Volal sa Viktor.
Úplne najkrajší Viktorov zážitok bol, keď pán Lomka vo Worde napísal správnu verziu uznesenia vo Worde, vytlačil ju, obstrihol, prelepil ňou papierovú verziu uznesenia, ktoré mu Viktor pripravil a následne to dal Viktorovi, aby uznesenie zas prepísal do Wordu. Čitatelia sa teraz isto pýtajú, prečo to rovno Lomka neuložil, keďže tak by to bolo rýchlejšie a jednoduchšie. Vedzte, že to zaujíma aj autora článku, ale zrejme preto, lebo mottom pána Lomku je pomaly a zložito. Samozrejme, že len máločo mohlo Viktora motivovať viac ako vedomie, že bez ohľadu na to, čo napíše, aj tak to bude zle.
Tu si spravme odbočku a vysvetlime si, ako prečo vlastne antagonistu nášho príbehu voláme pán Lomka, a nie napríklad pán Čistý alebo pán Kokot. Viktor si totiž jedného pekného dňa všimol, že pán Lomka mu vyškrtáva ešte aj lomky zo spisových značiek. Existuje síce vyhláška, ktorá jasne hovorí, že tam tie lomky byť majú, ale pre pána Lomku je zjavne jeho potreba škrtať silnejšia ako nejaký právny predpis.
A viete, kto okrem lomiek je ešte jeho úhlavným nepriateľom? Viktor Dvojbodky. Jedného škaredého dňa totiž poslal Viktorovi mail, v ktorom mu ich zakázal používať. Keď ho Viktor čítal, spomenul si na kapitána Yossariana, ktorý pre istotu v listoch škrtal všetko okrem predložiek a spojek. Lomka sa síce na tento level ešte nevyvinul,[1] ale už mu predsa len moc nechýbalo. Samozrejme, prezrieť rozhodnutie, či sa v ňom nenachádza taká pliaga ako lomky, dvojbodky a bohlomkaviečo ďalšie, chvíľu trvalo. Nebolo preto výnimočné, ak spis bol u Lomku aj pol roka, kým ho stihol skontrolovať. Na druhej strane, určite to stálo za to, keďže väčšina ľudí, ktorých Viktor poznal, považovala za hlavný problém slovenského súdnictva dvojbodky a lomky. Liberálne média síce tvrdili, že sú to prieťahy, korupcia a nepredvídateľnosť súdnych rozhodnutí, ale to je len sorošovská propaganda.
Avšak nebolo to len prepisovanie všetkého možného, čo činilo spoluprácu s pánom Lomkom rovnako príjemnou ako kúpanie sa v žumpe. Pán Lomka mal takisto vzácny talent na vymýšľanie všemožných pičovín. Predstavme si napríklad zastavenie exekúcie pre výmaz povinného z obchodného registra. Tým, ktorí netušia, o čo ide, napíšem iba toľko, že napísať takéto rozhodnutie, je relatívne jednoduché a rýchle. Avšak spomeňme si na motto pána Lomku. Navyše životnou filozofiou pána Lomku je, že neexistuje problém, ktorý by sa nedal vytvoriť. Preto si vymyslel vlastný postup, ktorý zahŕňal otravovanie iného súdu a prípadne aj oceňovanie motorového vozidla, ktoré ani len nevidel a obvykle sa toto auto nachádzalo bohviekde.
Darmo mu Viktor vysvetľoval, že by to tak robiť nemal, pretože
a) existuje asi kvazilión rozhodnutí najvyššieho súdu, že sa to má robiť inak;
b) aj napriek tomu, že si myslí, že je odborníkom na všetko, naozaj nemá odborné znalosti, ktoré by zaručovali, že dokáže správne určiť hodnotu auta;
c) reálna hodnota auta, ktoré je na neznámom mieste, je asi tak 0,- €, lebo také auto si nik normálny nekúpi. Ale nie, vo vysnenom svete pána Lomku ľudia asi každý deň kupujú autá, o ktorých ani len netušia, kde alebo v akom stave sú, pretože sa dúfajú, že nie sú búrané, zhorené alebo na dne Oravskej priehrady. Nakoniec, nenadarmo už naši predkovia hovorili lepší bicykel v pivnici ako auto niekde v prdeli. Lebo je síce pekné, že vlastníte auto, ale ak napríklad na ňom chcete zájsť na Harabinov predvolebný míting alebo do Kauflandu nakúpiť 15kg akciového zeleru, v prvom rade musíte vedieť, kde to auto je zaparkované, inak vám je na... nič.
Pán Lomka však kuvikanie Viktora nepočúva a vďaka tomu si môžeme prečítať také perly, že Škoda 120 stojí niekoľko sto eur. Horšie ale je, že pán Lomka očakáva, že jeho podriadený bude mať rovnaký skill na oceňovanie áut. Viktor sa ale do áut absolútne nevyzná, a preto na určovanie hodnoty áut používa generátor náhodných čísiel, t.j. vedľa sediaceho kolegu, ktorý povie číslo od 1 do 9, ktoré Viktor následne vynásobí 100 a výsledná suma je hodnotou auta. Viktorove žily absolútne netrhá mierna nespoľahlivosť tejto metódy, pretože bez ohľadu na to, ako veľmi by sa snažil určiť hodnotu vozidla, aj tak by mu to Lomka prepísal.
Dobre, a čím by sme mali zakončiť tento príbeh? Snáď tým, čím sa končí každý takýto príbeh – prehlásením, že všetky osoby v ňom uvedené sú vymyslené a podoba s kýmkoľvek je čisto náhodná.
[1] Asi najveselšia a najpamätnejšia príhoda týkajúca sa pána Lomku sa odohrala približne tri roky pred tým, ako Viktor prišiel na súd. Viktorova predchodkyňa vtedy vzala staré rozhodnutie pána Lomku, prepísala tam pár premenných a dala ho Lomkovi na podpis. Samozrejme, že jej pán Lomka doškrtal celé uznesenie. Keď sa snažila poukázať na to, že frázy, ktoré teraz škrtá, ešte minulý týždeň sám používal, len odvetil som sa medzitým vyvinul. Keďže odvtedy prešlo asi 10 rokov a pán Lomka sa stále vyvíja, možno konštatovať, že je extrémne vyvinutý jedinec. Ďalšia veselá príhoda zahŕňajúca pána Lomku spočívala v tom, že po tom, ako ho z vyššieho úradníka povýšili na sudcu, chodil po súde a ponúkal vybraným ľuďom, aby mu začali vykať. Zrejme preto, lebo sa podľa neho nehodilo, aby lúza tykala niekomu tak vznešenému, ako je sudca.
