Na prvý pohľad rozumnejšie entity v mojom príbuzenstve (opak bude preukázaný nižšie), zdieľajúce podobný genofond ako ja (kiež by bol raz opak preukázaný), sa rozhodli vyriešiť bezútešnú situáciu odchodom do zahraničia za zárobkom, aby sme si mohli občas dovoliť kúpiť aj maslo. Priznávam sa, máme ho dokonca až dvakrát týždenne, čo by sme si ako tí menej šťastím obdarení a na slovenské platy odkázaní dovoliť nemohli.
Ale toto nie je oslavná óda na možnosť upchávať si cievy živočíšnym tukom. Nie, je to tragická balada o našej vlastnej naivite a o službách monopolu na doručovanie zásielok všetkého druhu. Od žiadostí bývalého o návrat snubného prsteňa, aby ho mohol dať tej ďalšej v poradí (aj ho dal), cez všetky „šeky“, čo vás pripravia o 90 percent vašej výplaty, len čo sa vám zjaví na účte, až po ponuky zakúpiť si pamätné mince či medailóniky s panenkou skákavou oslavujúcou 15. septembra. Pošta doručí všetko. Alebo aj nedoručí, ak máte pár členov rodiny za hranicami tohto pupku sveta. A zatiaľčo si oni kupujú lacnejšie maslo v zahraničí, vy čakáte a preberáte ich zásielky. Až do dňa, keď ich preberať už nemôžete. Lebo pošta.
Ako si vybaviť splnomocnenie
Ale pekne po poriadku. Príbuzenstvu našťastie došlo už pred odchodom, že ak si to odpália na mesiac, čakajú ich aj menšie komplikácie s tým spojené. Hlavne s úradmi. Ale predvídavejší ako Nostradamus, mysleli aj na situácie, kedy im niekto pošle tézévé (tzv.) do vlastných rúk a vybavili si splnomocnenie. Byrokraticky to úkon až taký strašný nebol. Tlačivo nájdete už aj online. Vraj stačí, ak ho vypíšete vy alebo splnomocnená osoba, obaja ho podpíšete. Jeden z vás, či už vy ako splnomocnený alebo osoba, ktorá vás splnomocnila, ho donesie na poštu. A hotovo.
Fungovalo by to pekne, ale príklad z praxe spred pár rokov (a modlím sa, že je to už inak na normálnejších poštách, u nás stále akosi nie) hovorí o opaku. Ako splnomocnená to moja mama skúšala a bolo jej povedané, že pokiaľ to nepodpíše aj môj otec ako splnomocniteľ priamo pred vedúcou pošty, tak to akceptovať nemôže, lebo ako má ona vedieť, že oba podpisy tam nenapísala moja mama? Lebo osoba, čo si ani nevezme pero, čo jej nepatrí (ako je to populárne za hranicami) by už len falšovala manželov podpis, aby mohla dostávať kadejaké ľúbostné listy od inštitúcií a mohla zvýšiť úroveň stresu vo svojom často bezmaslovom živote.
Ale ak nacupitáte pekne krásne obaja, odstojíte si rad a potom vás presunú k večne skrytej vedúcej pošty, vezme vašu žiadosť, prepíše pomaličky údaje do PC a vydá vám maličkú modrú kartičku, s ktorou ovládnete svet schránok a listov a šekov, ktoré budete platiť za niekoho, kto na vás tú zodpovednosť pekne krásne presunul. A potom ten geroj, keďže vie, že máte magickú kartičku, všade povie, aby mu to posielali poštou, šekom a tak... lebo svet je gombička. Chlap, čo veril, že úrad práce dokáže ľuďom naozaj nájsť zamestnanie. A vy preberáte a preberáte. Občas aj dostanete peniaze. Alebo aj nedostanete. Lebo pošta.
Modelová situácia z praxe: Otec predal auto a potom kúpil ďalšie, na úver, zjavne v budúcnosti kvôli tomu obmedzíme príjem masla, ale nevadí. Vybavil všetky náležitosti, ktoré mal, zmenil poistky, podal žiadosti o ukončenie tých starých (s mojou pomocou), obehal všetko, čo mal... Všetko tip top... Žiadny problém, no nie? Tudle-nudle. Raz ho necháte ísť niekam samého... Staršia generácia, ktorá sa len pred pár mesiacmi vzdala tlačidlového telefónu, so sebou nenosí číslo svojho účtu. V tej chvíli odmietania kadejakých ponúk poisťovne na ďalšie poistky, keď už od nich odchádzal, mu v tom strese nenapadlo zavolať niekomu, aby si to číslo zistil, tak si dal preplatok poslať poštou. Všetko ako po masle. Pracuje v zahraničí a šek si dával načas, takže vyrazil drieť ako otrok a veď rodina je splnomocnená, on je zbavený zodpovednosti, žiadny problém. Až do momentu, keď problém nastane. Potom budete chcieť všetkých príbuzných zbaviť svojprávnosti vo veciach úradných... Ale aj to by ste neskôr museli opakovane preukazovať na pošte, aby ste sa k zásielkam dostali. Takže to nie je riešenie.
Chvíľka napätia... ešte jedna chvíľka napätia... počkej siii... PROBLÉM
Vyplatiť do vlastných rúk. Otec medzitým vymenil občiansky preukaz, vymenila ho aj mama, vymenila som ho aj ja, sestra, aj môjho otca koňa brat... proste starneme, tituly, vyvíjame sa, meníme, modernizujeme, čipujeme... Samozrejme, obehali sme si potrebné inštitúcie, banky, poisťovne a aj predavačka z nemenovaného nemeckého reťazca už vie, že mám nový občiansky, lebo mi odmietla predať radler, že som ešte nemala 18. V tridsiatke poteší, menej fakt, že žijem stále s rodičmi, že si musím kupovať lacný akože alkohol a tak. Ešte aj 200-kilové mrochty sebavedomé úspešné ženy, čo sa za nič hanbiť nemusia, majú manželov a tí, čo poukážu na ich váhový prebytok a neochotu sa ho zbavovať, im len závidia (práve spomínaných manželov, tak vyzerá ich argumentácia). Ak mi chcete prispieť na maslo, fľašu portského, hypotéku či hodinového manžela, nech sa páči.
Jedno miesto sme však pri vybavovačkách nenavštívili. Poštu. Modrá, niekde založená kartička, ktorú použijete raz za uhorský rok. Vždy sa na niečo zabudne a jednak by nám to zrejme bolo na nič, aj keby sme si hneď spomenuli. Jednak nemeníme občiansky všetci v rodine naraz. Jednak je ťažšie zhromaždiť sa naraz, pretože tak to musíte urobiť (a nenosiť tam tlačivá s možno sfalšovanými podpismi neprítomných osôb). Jednak je ťažšie nakombinovať a povybavovať všetko súčasne tak, aby ste mali splnomocnenia navzájom medzi všetkými členmi rodiny, kdyby náhodou... a boli prepojené viac ako grafické znázornenie vzťahov v Hre o tróny. Je to jeho teta alebo sestra? A čo znamená ten citrónovník, dočerta?
Ako zabudnúť, že máte splnomocnenie
V modernej krajine by ste prišli (vy sami a nie celá rodinná perepuťa) na poštu a oznámili im, že ste zmenili občiansky preukaz (tak ako na ostatných úradoch bez problémov), a že teda je potrebné zmeniť na modrej kartičke údaje (inde, na iných tlačivách a v inom systéme opäť bez problémov), aby ste mohli prebrať poštu za druhých. Tetuška za prepážkou by ich naťukala do pécé, prepísala pár čísel, vydala novú modrú kartičku a bolo by (opäť všetko bez problémov za symbolický poplatok). Trvalo by to pár minút, ak je mladší ročník, pár sekúnd. V ešte modernejších krajinách by ste nikde nič nemuseli nikomu oznamovať a zmena na jednom úrade by znamenala rovno zmenu na všetkých. Už nás konečne všetkých začipujte, preboha.
Realita? Číslo vášho občianskeho nie je zhodné s tým na modrej kartičke, páľte do prdele a nič nedostanete. Ani tie peniaze.... zbohom, maslo. Potrebujete úplne nové splnomocnenie, novú žiadosť, nové podpisy (príďte osobne obaja!!!), nové vyčkanie si jedného radu, následne presunutie sa k vedúcej, nový poplatok, nové údaje v systéme, všetko, lebo oni si to nemajú ako overiť, ani keby ste im doniesli tristo potvrdení od polície, notárov a kadekoho. Oni uznávajú len všemocnú modrú kartičku. Zažila som už aj muža, čo si zmenil priezvisko na ženine, tomu pre zmenu nechceli dávať jeho vlastnú poštu vôbec, ani s potvrdeniami z úradov to jednoducho nešlo. A mohol sa tam doprosovať vedúcej pošty a aj všetkým zamestnankyniam pchať tam, kde slnko nesvieti. Lebo keď niečo nie je v poriadku, tak vás na našej pošte riešia všetci zamestnanci naraz, aby ten rad rastúci za vami, čo sa vytvorí, vedel, že ste sprostí ľudia a neviete si vybaviť veci tak, ako to oni na pošte chcú. A že sa to nedá napraviť a vy ste rezignovane a zahanbene odišli namiesto toho, aby ste vypísali sťažnosť, ktorú by aj tak nikam neposunuli.
Svetlo na konci tunela?
V nádeji, že sa to bude dať nejako vybaviť, obkecať alebo tak, sme to na tej pošte predsa skúsili. Hádajte, v ktorý deň mali zamestnanci pošty školenie, že musia lepšie preverovať všetky doklady, čísla na splnomocneniach, nedávať poštu rovnako sa volajúcim príbuzným a podobne... Áno, pár hodín predtým, než sme tam naklusali s poukážkou do vlastných rúk a splnomocnením so zlým číslom OP. Ak vám tetuška s úsmevom oznámi, že ak by ste prišli deň predtým, tak by vám tie peniaze dali, ale teraz už nemôžu, lebo už ich poučili, naštve to. Možno aj preto si nikto z nás ani neuvedomil, že na modrých kartičkách máme neplatné OP, nikdy s tým nikto pri vydávaní pošty nemal problém. Doteraz na pošte bez problémov porušovali vlastné predpisy a zákon, k čomu sa všetky (lebo nás riešili všetky, ako inak) priznali. Čerešnička na torte, mama celé roky otcovu poštu preberala vlastne nelegálne, lebo vedúca pošty za prepážkou nevedela ani čítať a prepísať na modrú kartičku až tri riadky bez chýb a urobila z nej Martu namiesto Márie. Novú jej vtedy odmietla dať, že to je robota navyše a že v systéme to majú a že to teda nevadí.
Mama má splnomocnenie od notára, otec jej dal takmer plnú moc, môže predať byt, môže zaňho uzatvárať zmluvy, asi aj rozviesť by sa s ním mohla bez jeho vedomia (po tých zážitkoch na pošte, čo jej občas pripraví, sa čudujem, že už to neskúsila). Len poštu prebrať s takým papierom nemôže. Už pri vybavovaní splnomocnenia jej notárka povedala, že pošta s ich uznávaním má problém, že to jednoducho nechcú robiť. Na pošte nám však bolo našťastie oznámené, že ak prinesieme ďalšie (nové) splnomocnenie od notára, ktoré však musí obsahovať číslo konkrétneho peňažného poukazu s konkrétnym dátumom, žiadne všeobecné splnomocnenie, tak peniaze dostaneme... Takže si mama zoberie voľno v práci, vybaví notára, zaplatí vyšší poplatok a bude dúfať, že na tom papieri už bude všetko tak, ako má byť, resp. ako to chce pošta. A proces opakovať pri každej zásielke, až kým nevybaví nové poštou vydané splnomocnenie. Ak nie, peniaze sa teraz vrátia do poisťovne a niečo mi hovorí, že tam pochodíme už asi len lepšie... lebo už poučení do procesu nezapojíme poštu, jej niekoľko miliónov eur stojaci systém a jej poukážky.
A zazvonil zvonec...
A v decembri, až sa všetci zídeme na Vianoce k štedrovečernému stolu, si medzi sviatkami (poučení vlastnými chybami) nájdeme čas a vytvoríme si na pošte novú schému splnomocnení, ktorá sa bude pravidelne rúcať a my poctivo na pošte žiadať a platiť nanovo každé dva-tri roky nové splnomocnenia, až niekto z nás vymení doklady. O chvíľu dôjde poštový kuriér a donesie môjmu (stále bohužiaľ svojprávnemu) otcovi malý techničák. Modlím sa, aby ho Ministerstvo futra neposlalo do vlastných rúk. Ak nepošle, tak si na oslavu úspešného doručenia dám asi chleba s maslom.
