Rok 2018 sa zmenil na 2019 a prvé číslo mojej hmotnosti sa zmenilo zo 7 na 8 a potom na 9. Konečne som sa dostal k tomu, že pretriedim už dávno nenositeľné veci v skrini. So smútkom som pozeral na nohavice, ktoré ešte mi ešte nie tak dávno boli dobré, ale zrazu neboli. Ale skúsim, začal som sa do nich pchať a pchal som sa až tak silno, že som si, ehm... poriadne narazil rázporok o vajcia. Bolesť ako sviňa, mužskí čitatelia poznajú, ale táto bola nejaká iná. Neprešla ani do večera a ja som celý deň chodil zvláštne na široko.

Večer v sprche som si na ľavom semenníku niečo nahmatal. Nebola to hrčka, ako sa často popisuje, skorej dačo vnútri, dačo strašne divné a dačo, čo tam rozhodne nepatrilo. Nebolelo to, bolel samotný semenník aj s polkou brucha a snáď len vďaka môjmu zúfalému pokusu obliecť si nohavice, do ktorých som sa nezmestil, a mojej dokonalej nešikovnosti vďaka ktorej som si vajcia udrel, som si ich večer konečne prehmatal a našiel to. V tom čase som samozrejme o tom, že to môže byť (a ako podľa nadpisu tušíte aj bude) rakovina ani nechyroval, ale strach tam bol.

Vyliezol som zo sprchy, sadol k priateľke na gauč, vysvetlil že som si nahmatal niečo fest divné na vajciach, aby mi ona, s gráciou a empatiou sebe vlastnou, vysvetlila, že (citát) „To máš určite len jebák na vajciach“ (koniec citátu). Ale s nápadom ísť k doktorovi ma podporila.

A tak som ráno nabehol k obvodnej (lebo veď výmenný lístok), potom na dôchodcu (t.z. už o šiestej v čakárni) k jedinému urológovi v okolí, ktorý netrval na objednaní sa o 2 mesiace. Nie, u urológa sa nie je prečo hanbiť, penisov a semenníkov videl v živote už zrejme dosť. Prehmatal, dokonca spravil rovno USG (prekvapil ma, že to tam mal priamo v ambulancii) a vyhlásil, že by sa teda nebál. Že niečo tam je, ale je to strašne neurčité. Že mám určite varikokélu (to je niečo ako kŕčová žila v semenníku) a že tá bolesť ide zrejme odtiaľ. A ďalej že mám v semenníku kalcifikáty – miniatúrne čiastočky minerálov, vďaka ktorým USG snímok mojich vajec vyzeral ako krásna nočná obloha. Ale že pre istotu mi určite zoberie krv, o týždeň budú výsledky. Relatívne spokojný som odišiel, zavolal priateľke, zrejme je to naozaj len „jebák na vajciach“.

O týždeň som späť, opäť na dôchodcu, lebo už o 9 som mal strašne dôležitý meeting v práci. Doktor mi ukazuje krvné výsledky – máte zvýšené hladiny nádorových markerov (nie, lekári veľmi neradi používajú slovo „rakovina“), choďte si to dať okamžite vyoperovať. Ja: „Ako to myslíte okamžite?“ Lekár: „OKAMŽITE choďte na Antolskú do urologickej ambulancie, snáď vás zoperujú už zajtra“. Odchádzam vyklepaný ako rezeň, strašne dôležitý meeting ruším (do tej práce som sa už neskôr nevrátil) a presúvam sa do Nemocnice na kraji Petržalky. V duchu si hovorím, ako dobre že je urológia na Antolskej a nie v zámku hrôzy na Mickiewiczovej (kto je z BA vie), lebo tam by som nešiel. Ľudí v čakárni na mraky, vyzeralo to na hodiny čakania (a vtedy som si ešte myslel, že čakanie v plnej čakárni neznášam... teda, ja ho stále neznášam, ale vtedy som nevedel ako sa stane základnou súčasťou môjho života na najbližšie mesiace). Nedal som to, nie, nemôžem tu predsa hneď ostať na operáciu – nemám pyžamo, zubnú kefku (áno, takéto veci mi behali po rozume). Nakoniec volím ústup, preplnenú čakáreň opúšťam a robím to, čo každý chlap keď má problém – volám mame, zdravotnej sestre ktorá dlhé roky pracovala v jednej z onkologických nemocníc. Neviem, ako sa cíti rodič, keď mu zavolá syn so slovami: „Ahoj mami. Ako sa máš? My fajn, áno, malá už chodí do škôlky, už je zdravá. Áno, vcelku fajn. Hej, dnes je pekne. A inak – potrebujem poradiť – mám nález na semenníku, zvýšené nádorové markery, poslali ma na Antolskú na operáciu, ale je tu príšerne veľa ľudí, čo mám robiť?“

Našťastie má kontakty (ach áno, kontakty v slovenskom zdravotníctve) a už na ďalší deň smerujem do urologickej ambulancie v Ružinove, že ma vyšetria a prípadne ma budú operovať tam. Bol koniec marca 2019.

***

Po hodinách čakania vchádzam do urologickej ambulancie v Ružinovskej nemocnici. Hneď sa na mňa, resp. aby som bol presnejší, na moje vajcia vrhnú dvaja doktori. Opäť sono vyšetrenie a lamentovanie: „Veď to je jednoznačný tumor, čo hovoril ten (obvodný urológ) že neurčité, to musí ísť okamžite von. Volaj kedy sa to bude dať zoperovať“. Tak si tam ležím, na koženkovej lavici kde už muselo ležať niekoľko desiatok/stoviek/tisícov vajec predo mnou, vajcia nalubrikované tým sono gélom, a okolo mňa dva biele plášte ktoré dohadujú najskorší možný termín operácie. Nuž, nič moc. Asi to teda len tak jebák nebude.

Ale teda nakoniec si jeden z lekárov (nechcem robiť reklamu, nakoniec ma však aj zoperoval a musím povedať pán Lekár s veľkým L) našiel na mňa čas, posadil si ma na 100 ročnú stoličku v 100 ročnej ambulancii a začal vysvetlovať, že tam je určite nádor, musí sa vybrať celý semenník, že ten druhý ostane plne funkčný a nemalo by to mať vplyv na nič (erekcia, plodnosť, ...). A že aký je to veľký problém sa uvidí, až keď to vyoperujú a pošlú na histológiu. Že možno budem, a možno nebudem potrebovať chemoterapiu, že to sa zatiaľ nedá povedať, ale najdôležitejšie je, aby sa to čo najskôr vyoperovalo. Termín na operáciu dostávam o 4 dni v pondelok, s tým aby som prišiel v nedeľu rovno na lôžkové. Ešte zopár štandardných vyšetrení, r­öntgen pľúc a idem domov. Keď som bol predtým vyklepaný ako rezeň, teraz som priam omáčka.

Doma googlim čo to dá a trochu ma ukludňuje, že rakovina semenníkov patrí k jedným z tých lepšie liečiteľných (dokonca aj vyliečiteľných) rakovín, a že štatisticky by som z toho mal vyjsť živý (a možno zdravý). Uvidíme.

Nastupujem na lôžkové v Ružinove a veľmi rýchlo zisťujem, že sú tu dva typy sestier. Jedny sú vyhoreté, ale keď sa na ne človek usmeje, slušne sa prihovorí, tak zbadá v očiach, že ich táto práca kedysi bavila a sú vlastne vcelku fajn (akurát sú naozaj prepracované). Druhé sú tiež vyhoreté, ale sú to úplne kravy. Pomer je tak 1:1. Ale dlho sa nezdržím, v pondelok na operáciu (prvýkrát čo mi niečo operovali, čiže celý zážitok z operačných sál a najmä pásovosti výroby väčšej ako v Theme Hospital bol sám o sebe intenzívny). Ako tam už ležím na sále, zrazu ma prepadne stres z toho, aby mi vyoperovali správny semenník. Asi mi nepomohol ani chirurg, ktorý prišiel, postavil sa nado mňa a žoviálne začal „Tak čo, ľavý či pravý? Ľavý či pravý?“ Vtipálek. V utorok už vstať z postele a v stredu domov, vybrať štichy o týždeň. Mimochodom, keby vás zaujímalo ako sa vyberá semenník, tak nie, neprereže sa miešok ako keď sa kastruje býk (aspoň myslím, že tak sa kastrujú býci) ale reže sa zhora, kúsok na bok od koreňa penisu a semenník sa akoby vytlačí von – volá sa to orchiektómia.

O nejaký čas sú výsledky z histológie – je to potvrdené, je to nádor. Dostávam kontakt na tohoto skvelého chlapíka, ku ktorému sa mám objednať, len čo sa mi rana zahojí a on rozhodne či budem potrebovať chemoterapiu alebo nie. Naštastie chirurgické odstraňovanie lymfatických uzlín z oblasti panvy sa už nerobí. Ešte som upozornený na to, že by som mal zvážiť zamrazenie spermií, keďže ak by bola nutná chemoterapia, deti zrejme aspoň nejakú dobu môcť mať nebudem. Našťastie už 2 mám, takže s vďakou odmietam (mohol byť aj článok Vyskúšali sme za vás – spermobanka).

Long story short, skvelý chlapík na základe výsledkov, typu nádoru (samozrejme ten agresívnejší, veď načo trocháriť) a toho, že už bol prerastený do krvného obehu jednoznačne odporúča tzv. zaisťovaciu chemoterapiu. Znamená to, že v mojom prípade mi nenašli žiadne metastázy, žiadne rozšírenie rakoviny po tele, ale pravdepodobnosť že nejaké bunky už unikli a niekde si labzujú po mojom bruchu alebo panve je vysoká, takže radšej chemo. Ale vraj len 3 týždne – jeden cyklus – prvý týždeň budem ležať v nemocnici a potom pár krát prídem na infúzku a hotovo. Vraj...